a urobia potrebné rozhodnutia, napravia škody a zamedzia novým - čo je iste veľké ak.
V časopise Public Library of Science ONE to napísali doktorandka Holly Jonesová a jej školiteľ Oswald Schmitz z prestížnej Yaleovej univerzity v New Haven (štát Connectitut, USA).
Ľudstvo svojou činnosťou ovplyvňuje čoraz väčšiu časť zemegule - na súši i v moriach a oceánoch. Nečudo, od začiatku novovekej priemyselnej revolúcie v 18. storočí sa jeho počet takmer zdesaťnásobil. Aktuálne pre rôzne svoje účely využíva už cca 40 percent primárnej, na fotosyntéze založenej biologickej produkcie planéty.
Náš „podpis" na Zemi
Mnohé úseky zemského povrchu sú tým zdevastované, mechanicky, alebo účinkami neprirodzených či priam jedovatých látok. Popravde by to zväčša nemalo byť nevratné, no teoretická ekológia predpokladá, že obnova poškodených ekosystémov potrvá dlho.
Konkrétna dĺžka obnovy by sa samozrejme menila od prípadu k prípadu. Záleží na type ekosystému (niektoré prejavujú oveľa väčšiu resilienciu čiže schopnosť pružnej reakcie na vonkajšie vplyvy, vrátane obnovnej) a najmä na druhu a miere poškodenia, ako aj na stupni vyfázovania škodlivých faktorov.
Z čoho sa vychádzalo
Tak či onak, predpokladalo sa, že obnova potrvá stáročia až tisícročia. Musí to ale tak byť? Yaleskí bádatelia pri hľadaní odpovede zanalyzovali 240 nezávislých štúdií obnovy veľkých ekosystémov po skončení vplyvu škodlivých faktorov. Štúdie boli uverejnené v recenzovanej (peer review) odbornej literatúre v rokoch 1910 až 2008.
Skúmané ekosystémy predtým utrpeli poľnohospodárstvom, odlesňovaním, eutrofizáciou (anomálny prísun živín, najmä dusíka a fosforu, napríklad vo vode sa potom premnožia riasy), drevárstvom, ťažbou rúd a uhlia, ropnými škvrnami, prevádzkou uhoľných elektrární, inváziami cudzorodých druhov, agresívnymi metódami komerčného rybolovu, ako sú nadmerný výlov či vlečenie sietí po dne, ale aj prírodnými faktormi, ako sú hurikány.
Podľa typu ekosystému išlo o dlho používané polia, lúky, prériu a krovinaté územia, tropické lesy, lesy mierneho pásma a severské lesy, jazerá, potoky a rieky, brakické (sladko-slanovodné) ústia riek, močiare a mokrade a napokon morské pobrežia, lagúny, stredné hĺbky a samotné dno.
Štúdie sledovali 94 premenných veličín, ktoré Holly Jonesová a Oswald Schmitz rozdelili do troch kategórií: fungovanie ekosystému (napríklad kolobeh živín a fyzikálne pomery, tempo rozkladu odumretej biomasy), spoločenstvo živočíchov a spoločenstvo rastlín (napríklad početnosť, rozmanitosť a skladba druhov).
Rozmáha sa ekosystémové poškodenie poľnohospodársky využívanej krajiny - nemusí ísť priamo o polia, ale aj o pašienky, kde organický odpad ľahko vedie k eutrofizácii.
Foto: Laura Johnson
Aj veľkoplošné poškodenia horských lesov mierneho pásma kôrovcom sú v zásade prírodný jav. No v súčasnosti nadobúdajú bezprecedentný rozsah - v pozadí je popri základnom oslabení stromov antropogénnym znečistením ovzdušia a zdecimovaní prirodzených nepriateľov kôrovca zrejme globálne otepľovanie.
Foto: Thomas Veblen, University of Colorado at Boulder
Obnova: úplná, čiastočná, nijaká
Pri každej veličine bol určený čas, ktorý si vyžiadal jej návrat do pôvodného stavu. (Mnohé ekosystémy však boli narušené hlboko v minulosti, takže ich „pôvodný" stav sa dal iba odhadnúť.) Bilancia: 83 štúdií preukázalo obnovu všetkých premenných, 90 zmes obnovených a neobnovených premenných a v 67 prípadoch sa neobnovila nijaká.
V poslednej skupine však vyše polovica (54 percent) štúdií neprebiehalo dostatočne dlho na to, aby sa dalo definitívne konštatovať, že ekosystém sa vôbec neobnovuje. Varuje chmúrna skutočnosť, že približne 15 percent skúmaných ekosystémov je podľa všetkého predsa len neobnoviteľných.
Iskrička optimizmu
Napriek tomu sú závery yaleskej meta-analýzy v zásade optimistické. Obnova ekosystémov sa totiž javí ako všeobecne rýchlejšia, než hlásal vyššie spomenutý predpoklad, že ľuďmi poškodené ekosystémy sa zregenerujú až za stáročia či dokonca tisícročia. To pri našej povahe prispievalo k indiferentnosti väčšiny voči situácii.
Stredná doba všeobecnej obnovy, bez ohľadu na typ poškodenia, bola nanajvýš 42 rokov (horná hranica sa týkala lesných ekosystémov), typicky oveľa kratšia, na úrovni jediného desaťročia. S uvážením typu poškodenia bola nanajvýš 56 rokov (ak súčasne pôsobilo viacero škodlivých vplyvov) a typicky 20 rokov či menej.
Ekosystémy morského dna sa navyše zvyčajne „vyliečili" za necelé desaťročie. Škody po invazívnych druhoch, ťažbe surovín a agresívnom rybolove niekedy už za 5 rokov.
Väčšina ekosystémov sa regeneruje dlhšie po ľudských zásahoch ako po prírodných katastrofách. Obnova ekosystému tiež nemusí primárne záležať na type či stupni poškodenia, ale na základnej povahe samotného ekosystému. Vodné ekosystémy sa takmer všeobecne obnovujú za kratší čas. Súvisí to s rýchlejšou obmenou tamojších organizmov a rýchlejším tokom živín, napríklad voči lesným ekosystémom po holorube.
Záber z Texasu ukazuje kombináciu poškodenia ekosystému ľudskou činnosťou a prírodnou katastrofou v podobe hurikánu. Z toho prvého sa ekosystémy spamätávajä pomalšie.
Foto: Lynne Wetmore, Texas A&M University
Čas pre rozhodnutia
Závery Holly Jonesovej a Oswalda Schmitza podporujú názor, že vo väčšine prípadov možno poškodenie prírody napraviť. Spoločnosť však musí urobiť potrebné rozhodnutia a vyvinúť úsilie. Na budúce generácie sa aktuálne čoraz viac zabúda, starí otcovia sadiaci stromy akosi „vyšli z módy". Výsledky ale uvidia už dnešní ľudia.
„Obnova ekosystémov by sa mohla stať dôležitejším nástrojom v portfóliu ochranárskych organizácií," povedal Oswald Schmitz. „Sme si vedomí, že ľudstvo aktívne domestikovalo prírodu, aby naplnilo svoje potreby, a že v tom bude pokračovať. Náš článok prináša správu, že obnova je možná a v mnohých ekosystémoch rýchla, čím stúpajú nádeje na prechod k trvale udržateľnej správe globálnych ekosystémov," doplnila Holly Jonesová.
Hlavné zdroje: Public Library of Science ONE z mája 2009 (uverejnené online 27. mája 2009); Komuniké Yale University z 27. mája 2009.
