Ak chcete vedieť, či budete šťastní napríklad po kúpe auta, domu alebo psa, príliš o tom nerozmýšľajte. Opýtajte sa niekoho, kto už auto, dom alebo psa má.
BRATISLAVA. Čo je šťastie a čo nás robí šťastnými? Harvardský profesor psychológie Daniel Gilbert, prezývaný aj Profesor Šťastie, hľadá odpovede už dlho.
Zaujíma ho napríklad, ako sa ľudia rozhodujú v situácii, od ktorej očakávajú potešenie, uspokojenie, úžitok alebo odmenu. Keď taká situácia nastane, ako sa budú v novej role cítiť? Budú naozaj šťastní?
Daniel Gilbert, autor bestseleru Potknúť sa o šťastie (Stumbling on Happines, v češtine vyšlo pod názvom Škobrtnout o štěstí) v článku v časopise Science tvrdí: „Nepokúšajme sa naslepo odhadovať naše budúce šance na šťastie. Lepšie než zavrieť oči a predstavovať si, čo nás čaká, je preskúmať skúsenosť niekoho, kto už to zažil."
Pocity neznámeho cudzinca
Svoje budúce potreby a pocity odhadujeme iba ťažko. Je to logické, lebo sa snažíme predpovedať stav nášho vnútra v situácii, v ktorej sme ešte neboli. Preto je také ťažké predpokladať, ako na ňu zareagujeme.
„Keď si predstavujeme budúce pocity, nedokážeme ignorovať tie súčasné a nevieme si ani uvedomiť, ako budeme rozmýšľať o veciach, ktoré sa iba stanú," napísal Gilbert v knihe.
Zlé rozhodnutia pramenia aj z toho, že sa nevieme vžiť do pocitov človeka, ktorým budeme v momente, keď svoj zámer uskutočníme. Zatiaľ je pre nás tento človek iba neznámym cudzincom, ktorý sa zrejme bude raz čudovať, ako len sa mohol ten, ktorým bol kedysi, rozhodnúť tak neuveriteľne naivne.
Nečistá hra?
K najväčším prednostiam ľudského mozgu patrí schopnosť predstavovať si udalosti, ktoré ešte nenastali. Preto mu - väčšinou chybne - dôverujeme aj pri odhadovaní možných stavov nášho vnútra v budúcnosti.
Čosi tu však zlyháva - lenže my nevieme čo; povedané Gilbertovými slovami, mozog s nami v takýchto prípadoch nehrá čistú hru.
Paradoxne to teda znamená, že najväčšou prekážkou budúceho uspokojenia alebo pocitu šťastia môže byť práve naša predstavivosť, ktorá nám pred očami ako na filmovom plátne premieta to, čo sa jej zachce, a nie to, čo sa skutočne stane.
Schôdzka naslepo
Gilbert a jeho tím z troch ďalších psychológov sa rozhodli, že pri rozhodovaní o budúcich emóciách obmedzia silu predstavivosti.
Dobrovoľníkov preto požiadali, aby odhadli svoje pocity v novej situácii. Vedeli o nej iba to, že v rovnakej sa pred nimi ocitol neznámy človek, ktorý im povedal, ako sa cítil. Iní účastníci, naopak, mohli rozvíjať svoju predstavivosť štúdiom dostupných informácií na papieri.
V jednom experimente ženy predpovedali, ako by sa im páčila schôdzka s neznámym mužom. Niektoré o ňom nevedeli nič okrem toho, ako sa schôdzka s ním páčila inej žene.
Ďalšia skupina dostala informácie o mužovom osobnostnom profile a videli jeho fotografiu.
Ženy, ktoré poznali iba predchádzajúcu emotívnu, no autentickú skúsenosť neznámej kolegyne, predpovedali svoje vlastné pocity zo schôdzky lepšie ako ženy, ktoré si preštudovali materiály.
Ponaučenie, ktoré z toho vyplýva, sformuloval Gilbert takto: „Ľudia ani len netušia, akým mocným zdrojom informácií môže byť skúsenosť iného človeka. Myslia si, že najlepším spôsobom ako odhadovať svoje budúce pocity je zistiť si o budúcnosti čo najviac. Lenže to, čo by mali skutočne vedieť, je, akí šťastní sú tí, ktorí túto budúcnosť už zažili."
Zaujímavé je, že obe skupiny očakávali, že viac informácií vedie k väčšej presnosti odhadu a toto presvedčenie si zachovali aj po skončení experimentu.
Výskum podporila americká Národná vedecká nadácia (NSF).
