Nález zdeformovanej detskej lebky umocnil dôkazy, že už praľudia zo stredného obdobia staršej doby kamennej prejavovali znaky toho, čo dnes označujeme ako humánny prístup k blížnym: dlhodobo zabezpečovali prežitie postihnutých osôb.
Miesto: severné Španielsko. Čas: roky 2001 a 2002. V týchto sezónach vykopávok v Sima de los Huesos (šp. Priepasť kostí) v tamojšom pohorí Atapuerca neďaleko Burgosu sa podarilo nájsť sčasti stále spojené kostné fragmenty. Poskladaním všetkých vznikla dobre zachovaná mozgová časť lebky.
Dostala číslo 14. Predstavuje jedného zo skorých európskych príslušníkov nášho rodu Homo, ktorých pozostatky vedci od roku 1976 vykopali na tomto aj z hľadiska celkového poznania ľudskej evolúcie mimoriadne dôležitom nálezisku. Vek tamojších kostí pevne stanovili na minimálne 530-tisíc rokov.
To ich jednoznačne zaraďuje do predneandertálskeho štádia, ku druhu odvodenému od Homo erectus. Konkrétne je to Homo heidelbergensis čiže človek heidelbergský, ktorý bol podľa prakticky všetkých doterajších poznatkov bezprostredným predkom Homo neanderthalensis, človeka neandertálskeho.
Vedci našli v Sima de los Huesos približne šesťtisíc ľudských kostí, ktoré patrili najmenej 28 jednotlivcom oboch pohlaví a rôzneho veku v čase smrti. Je celkom možné, že priepasť slúžila ako rituálne pohrebisko, kam „heidelbergčania" zhadzovali svojich mŕtvych.
Pohľad na vykopávky v Sima de los Huesos z diaľky...
Foto: evoluciona.org
...a zblízka.
Foto: evoluciona.org
Umelecká vízia tela mŕtveho človeka heidelbergského, ktorého ostatní členovia
skupiny zhodili do Sima de los Huesos.
Ilustrácia: evoluciona.org
Prekvapenie zo skladačky
Preparácia, skladanie a analýza lebky 14 si vyžiadali mnoho opatrnej a puntičkárskej práce. Kosti zo Sima de los Huesos sú síce zväčša polámané, ale inak pomerne dobre zachované, čo umožňuje spoľahlivú rekonštrukciu. Ani u jednej z tamojších kostí odborníci nezistili posmrtnú deformáciu, spôsobenú trebárs závalom.
Výsledky uverejnili v časopise Proceedings of the National Academy of Sciences siedmi španielski vedci na čele s Anou Graciaovou zo Strediska pre výskum evolúcie a správania človeka pri Univerzite Complutense a Ústave kráľa Carlosa III. v Madride. V tíme boli známi paleoantropológovia Juan Luis Arsuaga a José María Bermúdez de Castro.
Lebka číslo 14 má takmer úplnú mozgovú časť, chýba tvárová, časť ľavej spánkovej kosti, pravej tylovej, čuchová kosť a stred klinovej. Rekonštrukcia odhalila predčasný zrast ľavej temennej a tylovej kosti - anomáliu, ktorá vzbudila veľkú pozornosť vedcov.
Lebka totiž patrila v čase smrti očividne nedospelému jedincovi. Zváženie všetkých prvkov zúžilo možné vekové rozpätie na 5 až 8 rokov na dolnej a asi 12 rokov na hornej hranici.
Lebka číslo 14 v nálezovej situácii.
Foto: Ana Gracia et al./PNAS
(A) lebka, ako sa našla, (B) jej a očistené a preparované fragmenty pred poskladaním.
Foto: Ana Gracia et al./PNAS
Štyri pohľady na poskladanú lebku 14. (A) spredu, (B) z ľavého boku, (C) zhora a (D) zdola.
Foto: Ana Gracia et al./PNAS
Blokovaný rast
Pri takom veku je spomenutý zrast takmer určite chorobný. V modernej lekárskej terminológii sa označuje ako kraniosynostóza - lebka sa nemôže pri raste dieťaťa prirodzene zväčšovať a vznikajú rôzne jej asymetrie. Navyše stúpa vnútrolebečný tlak, čo ovplyvňuje základnú mozgovú a nervovú činnosť i fungovanie zmyslov, najmä zraku, chuti a sluchu.
Zrast predmetných kostí sa nepozoroval dokonca ani pri dospelých jedincoch praľudí zo Sima de los Huesos. Popri ňom na lebke 14 vidno rad ďalších deformácií v temennej a tylovej oblasti aj inde. Vrátane výraznej kolmosti čela, zbežne pripomínajúcej Homo sapiens.
Vnútrolebečný priestor lebky 14 odráža asymetrie spánkových lalokov, vzniknuté najmä blokovaným rastom ľavého. A na vnútornej strane čelovej kosti je anomálna sieť krvných vlásočníc. Temenné kosti nesú tri jamky, dve symetricky vpredu, tretiu vpravo vzadu.
Diagnostické znaky zdeformovania lebky 14. (A) pri pohľade zozadu; (B) detail na časť predčasného zrastu predmetného švu; (C) virtuálny vnútorný odliatok lebky 14 pri pohľade zhora, šípky ukazujú tri jamky na vnútornej strane lebky, ktoré sa zvonku javia naopak ako výdute; (D) deformácia na očnici. Mierky v (A) a (C) sú 5 cm, v (B) 2 cm a v (D) 1 cm.
Foto: Ana Gracia et al./PNAS
Plošné znázornenie deformácií lebky 14 spôsobených predčasným zrastom predmetného švu prio pohľade zhora (vľavo) a zozadu. Mierka je 5 cm.
Foto: Ana Gracia et al./PNAS
Postihnutý bol už plod
Podľa všetkého bol príčinou vrodený defekt lebky, jednostranná lambdoidná synostóza. Dnes postihuje menej ako troch zo stotisíc novorodencov. Ostatné anomálie na lebke boli jeho dôsledkom. Jedinca s lebkou 14 zrejme defekt postihol v treťom trimestri vývoja plodu. Mohol za tým byť vnútromaternicový stres alebo metabolická choroba, ako krivica či anémia.
Bádatelia sa však prikláňajú skôr k prvej z týchto možností, spôsobenej napríklad úderom alebo léziou, keďže druhá - okrem možnej genetickej príčiny nedostatku vitamínu D - sa vyskytuje až po narodení dieťaťa. Na lebke 14 sa okrem toho nepodarilo nájsť ani niektoré základné diagnostické príznaky spojené s krivicou či anémiou.
Dieťa, ktorému patrila lebka 14, muselo byť postihnuté vážnymi estetickými (žiaľ, na presné posúdenie tu chýba tvárová časť lebky) a pravdepodobne aj mentálnymi defektmi následkom priameho narušením poznávacích schopností mozgu, alebo fungovania zmyslov. Napriek tomu prežilo aspoň päť a možno až vyše desať rokov.
„Všetky deti potrebujú starostlivosť, toto ale zrejme vyžadovalo zvláštnu starostlivosť, aby žilo tak dlho, ako žilo" povedala Ana Graciaová. Matthew Speltz z Washingtonskej univerzity v Seattle (USA) ale upozornil, že hoci sa pri takej deformácii lebky zvyšuje pravdepodobnosť mentálneho postihnutia, nemusí to byť automatický dôsledok.
Virtuálne vnútorné odliatky lebky 14. Zľava doprava a zhora nadol sú to tieto pohľady: spredu, zozadu, zhora, zdola, z ľavého boku a z pravého boku. Očividná je všeobecná pravoľavá asymetria. Mierka je 10 cm.
Humánni starší praľudia?
Naznačuje to, že praľudia nezabíjali či neopúšťali všetky zdeformované deti. Mnohé druhy cicavcov, vrátane našich najbližších príbuzných ľudoopov, to robia. Preto sa predpokladalo, že podobne sa správali aj naši dávni predkovia pred významnejším rozvojom kultúry, spájaným s expanziou druhu Homo sapiens pred približne 50-tisíc rokmi.
Tento pohľad na vec podporovali poznatky z historickej éry, keď to robili mnohé etniká, živiace sa ako lovci-zberači, napríklad Inuiti (Eskymáci). Ale sugestívny je aj vysoký podiel zdeformovaných detí na cintoríne stredovekého chudobinca sv. Jakuba a sv. Márie Magdalény v anglickom Chichesteri.
Vykopávky kostí praľudí druhu Homo erectus/Homo ergaster, ktorí žili pred 1,7 miliónmi rokov v Gruzínsku, druhu Homo erectus, ktorí žili v Číne pri Nankingu asi vtedy, čo Homo heidelbergensis v Atapuerce, ako aj neandertálcov vo Francúzsku a Iraku z nám bližšej doby, však odhalili rad prípadov, keď jedinec s telesným postihnutím nemohol dlhodobo prežiť bez pomoci ostatných členov skupiny - a predsa očividne žil dlhé roky.
Keď ale týchto starších praľudí na Zemi nahradil Homo sapiens, neznamenalo to okamžitý "kultúrny" nárast humánnosti. Naopak - v súlade so spomenutou historickou praxou - hroby zo záveru staršej doby kamennej poskytli početné dôkazy, že zdeformované deti nášho druhu sa stávali rituálnymi obetami.
Hlavný zdroj: Proceedings of the National Academy of Sciences USA Early Edition z 30. marca 2009.
