Killzone 2 - skutočná vojna sa môže začať

Prísť s recenziou na hru, ktorá je považovaná za ťahúňa platformy, je ako vložiť hlavu do tlamy levovej a čakať dobrovoľne na smrť.

Výsledok býva vždy rovnaký: nadšené recenzie, nadšení fanúšikovia jednej platformy a na druhej strane barikády stoja oponenti, ktorí nepovažujú konkurenčný titul za nič extrémne prekvapujúce. Buď vás dostane fanboy hry, na ktorú platforma vychádza (maximálne hodnotenie alebo nič) alebo si na vás zgustne druhá skupina a začne rozvádzať konšpiračné teórie okolo podplatených redakcií a osobných sympatií.

Či je to pre Xbox séria Halo, či je to pre Playstation Killzone, spoločné majú toho viac, než by sa zdalo. V prvom rade áno, obe sú kvalitné, obe sú vynikajúce a ich kúpou rozhodne chybu nespravíte. Otáznik visiaci nebezpečne vo vzduchu však dáva tušiť, že tu bude jedno veľké ale.


Všetky screenshoty nájdete v galérii hry

Killzone 2 vychádza zo svojho predchodcu a zanedbateľné plus majú aj majitelia PSP verzie. Keďže ide o strieľačku z vlastného pohľadu, je samozrejmé, že základom zápletky musí byť konflikt. Máme tu rok raz-dva-tri (pre večných detailistov to bolo v roku 2357, ale je to vlastne úplne jedno) a ľudské kolónie vo vesmíre žijú pokojne. Učičíkaní tichom nečakali ľudia žiadny útok. A ešte z vlastných radov. Helghasti, kedysi ľudia, dnes podivné stvorenie s očami svietiacimi červenou farbou, napadli planétu Vekta. Ľudia trpia, ľudia umierajú a už chýba len inzerát na hrdinu, ochotného zachrániť Ze... ehm, Vektu. Alebo ľudskú rasu. Alebo čokoľvek. Zákopová vojna na vlastnej planéte sa napokon podarí a armády Helghastov vedených diktátorom Visarim odchádzajú so sklonenou hlavou (prípadne so žiadnou hlavou) domov.

V jednotke ste teda odvrátili nebezpečie, v PSP verzii Liberation ste to strihli na iných miestach planéty a teraz vás čaká invázia na domovskú planétu pekelných Helghastov. Hor sa na Helghan! Typicky vojenské reči podporujúce vojakov v boji za slobodu, upravené vojenské kabíny, potľapkávanie sa po pleci a vtipkovanie. Na začiatku to jednoducho vyzerá ako trochu akčnejšia dovolenka. Prieskumné tímy nehlásia veľký odpor a do boja sú nasadzovaní aj úplní nováčikovia. Červená kontrolka svietiaca v hlave hráčovej však dáva najavo, že tak jednoduché to rozhodne nebude. Helghan je neskutočne nehostinná planéta, ktorej klíme a prostrediu sa museli zúfalí ľudia prispôsobiť a stalo sa z nich to, čo sa stalo.

Do toho chýbal už len krôčik k povstaniu proti ľuďom – a Visari má na to typické vlohy. Predstavte si uveriteľného rečníka typu Hitler, sociálne cítiaceho s bežnými ľuďmi ako náš pán úctivý premiér, primiešajte skvelý hlas a máte pred sebou plešatého Visariho, ktorému všetci slúžia najvernejšie ako môžu. Visari vedel, že pochabá ľudská rasa sa bez rozmyslu vrúti do chystanej pasce a na Helghane, domovskej planéte „červenookých“, sa rozpúta neskutočné peklo.

Príbeh ako od mamičky. Jediné, čo stojí za sledovanie rozprávania, sú animované sekvencie, ktoré sú až neskutočne úžasné a sledovať ich je zážitok. Zápletka je postavená úplne obyčajne, ako sa na akčnú hru patrí: jednoduchý príbeh so zopár očakávanými zvratmi, silnými rečami a silnejšími skutkami. Nájdete tu všetko: prekvapujúce prebudenie sa zo skutočnosti, poriadny pád na hubu s nutnosťou niekam bežať, aby sa mohlo stať niečo veľké, no nič sa nestane a zloduch spraví zlú, neetickú vec, plus záverečný pochod za pomstou a otvorený záver. Otvorený z dôvodu plánovanej trilógie, pričom koniec prichádza ak už nie nečakane, tak priskoro. Približne tak sedem hodín hracieho času vám zaberie hra na strednú obtiažnosť – tú najjednoduchšiu ani neskúšajte.

Všetky atribúty strieľačky z vlastného pohľadu tu nájdete presne na tých miestach, kde by ste ich čakali. V jednom momente môžete niesť len jednu zbraň + pištoľ, ktorú však odhodiť nemôžete kvôli nekonečnej zásobe munície, pričom typov je hneď niekoľko: od automatov, brokovnice, cez rotačné guľomety, sniperky alebo pancierové päste či zaujímavosti typu plameňomet až po elektrickú pušku, ktorá vysiela elektrický výboj do širokého okolia. Do toho hádžete granáty, krčíte sa za prekážkami, väčšinou postupujete v spoločnosti niektorého z parťákov a môžete ísť len jedným smerom, cesta je lineárna a jediná správna, pričom striktné obmedzenia tunelového typu nie sú príliš na obtiaž, len je nutné uvedomiť si, že tu máme ďalšiu koridorovú strieľačku, kde ani v exteriéroch nemôžete bežať príliš ďaleko. Nesmú chýbať ani statické zbrane, vyskúšate si jazdu v devastujúcom mechovi – proste klasika, dokonca sa Killzone 2 nevyhlo ani klišé typu vlak.

Princíp hrania je jasný, ohúrenie sa dostaví okamžite. Hneď prvé kroky po vylodení na pláži vás presvedčia o tom, že na Helghane sa s vami nikto hrať nebude. V momente ste vhodení do konfliktu, kde dobehnete k prvej prekážke, za ktorú sa chcete pred neutíchajúcou paľbou ukryť a v tej chvíli dochádza k prvej konfrontácii s nepriateľom. Bez tutoriálu, jednoducho chceš akciu, tak ju tu máš bez zbytočného zdržovania. Príjemné je, že atmosféru boja o prežitie tak začnete vnímať okamžite a chytí vás hneď od začiatku. Príčinou možno nie je ani tak hrateľnosť, ktorá sa síce snaží neustále udržovať latku neskutočne vysoko dávkovaním momentov pochodu a drsných prestreliek, ale grafické spracovanie.

Presne tak – grafika Killzone 2 vás ohúri, pritom je neskutočne zaujímavé, že sa tak stane pri tak monotónnych farbách, aké tvorcovia z Guerilla Games použili. Prostredie na Helghane je takmer neľudské, čomu zodpovedá architektúra budov, majestátne sa týčiacich do prachom zahaleného neba. Sú obrovské, sú masívne, dôraz je kladený na železobetónové konštrukcie. Industriálne parky sú chladné a necítite v nich žiadnu ľudskosť, žiadne zľutovanie. Odkopnutí ľudia na planéte chceli buď prežiť a vytvorili komplex bez života, no paradoxne ho chrániaci – alebo skapali ako zvieratá niekde vonku, kde nehostinná planéta ukázala svoj krvavý úsmev. Budete ohúrení obrovskou mierou detailov, úchvatných textúr, ktoré patria k tomu najlepšiemu, čo môžeme vo videohrách vidieť. Atmosféru tvorí aj enormne vysoký počet svetelných zdrojov, často neprirodzených, avšak práve miesta, kde sú zvýraznené farby, bijú do očí a vy cítite surovosť stvárnenej grafiky. K menším poklesom frame-ratu dochádza len zlomok sekundy v momentoch, kedy sa načítava ďalšia časť mapy, nikdy nie pri prestrelkách.

Či už sa budete pohybovať niekde v útrobách komplexov alebo sa trmácate vonku, v silnom vetre nesúcom čiastočky prachu a piesku, budete si pripadať ako v siedmom nebi. Je príjemné sa pozerať na to všetko okolo, dokonca aj napriek viditeľnému chladu, technokratickému výzoru všetkého naokolo. Majestátne až pompézne budovy slúžia jedinému účelu. Majú vám ukázať silu Visariho, silu jednoty, silu spoločenstva, ktoré dokázalo prežiť. Ohromujúce pohľady začnú v niektorých prípadoch síce pomýšľať na návrat do stereotypu, ale napríklad taká rozpadávajúca sa vesmírna loď napokon udrží napätie vďaka ani na chvíľu neodpočívajúcej akcii. Deštrukcia prostredia patrí k tomu lepšiemu, čo sa dá v hre vidieť a zaručene si všimnete odlupujúci sa betón zo stĺpov a podobné drobnosti, no v niektorých prípadoch sú scény, aj keď dych vyrážajúce, iba naskriptované.

Strieľate, bežíte, ukrývate sa a umierate. Smrť vás čaká takmer na každom rohu, pričom spraviť ten „správny“ krok do náruče zubatej je nesmierne jednoduché. Zomierať preto budete pomerne často, v mnohých prípadoch čelíte vysokej presile, ktorú musíte zneškodniť presne daným spôsobom, inak nemáte šancu. Ukrývanie sa vám vždy nepomôžete, pretože nielenže sa skryť úplne vždy nedokážete, ale nepriatelia nie sú až tak sprostí, aby vás nechali pohodlne prežívať a odpočívať. Umelá inteligencia patrí k tomu lepšiemu, hoci vrchol istotne nedosahuje. Vojaci sa dokážu nielenže ukrývať, ale aj presúvať a reagujú na vašu stratégiu, sledujú, kam idete vy a snažia sa vám, v rámci možností, poštekliť pažbou chrbát. Slastný pocit z dobre odvedenej práce pri masových stretoch potom skutočne zahreje pri srdci, pretože do neustáleho pohybu, skrývania a streľby, sa pripočíta prvok náhody. Bežíte strieľate všade naokolo, často ani nevidíte kam, niekedy sa doslova zrazíte s podobne dezorientovaným protivníkom. Momenty tohto typu sú ľahko zapamätateľné, pretože sa pri nich bavíte a z miery vás nevyvedie nejeden reštart. Smutné taktiež je, že vy vašich parťákov oživovať viete, oni vám však pomôcť nedokážu.

Lenže časom sa prichytíte pri myšlienke, že stavenie na jednu jedinú kartu atmosféry, hoc skutočne pohlcujúcu, nie je vždy to najlepšie. Killzone 2 je strieľačka, kde sa ani na chvíľu nezastavíte a nič iné vás nečaká od začiatku až po samotný záver. Lineárnosť sa dá pochopiť, aspoň ste pri prvom hraní potešení skvelými momentkami. Občas vás z biedy vytrhne súboj s náročnejším protivníkom alebo rovno bossom. Práve boj so záverečným antihrdinom, Radecom, patril medzi monštrózne prestrelky, avšak zároveň i mierne deprimujúce. Odolávate valu protivníkov, potom sa snažíte aspoň čiastočne odrezať z neviditeľného zdravia (neviditeľného a neustále sa teleportujúceho) Radeca, až vás to prestane baviť. Je to na jedno kopyto, spracovanie okolia taktiež začnete vnímať ako jednoliatu a nemennú masu všetkých odtieňov hnedej a sivej farby. Nie, že by tým hra stratila svoje vysoké tempo, zrazu prestanete mať chuť pokračovať ďalej, pretože stále idete dopredu a takmer nič okolo vás sa nemení. Má to síce grády, pretože adrenalín hre nechýba, ale... a tu máme to ale.

Ani Halo 3 nebolo bez chyby, vlastne v tomto sa môže s Killzone 2 veselo porovnávať a potriasať pravicou. Hre, napriek úchvatnému spracovaniu, chýbajú výrazné momenty, scény, ktoré by boli odlíšiteľné od seba. Pozrite sa na Gears of Warprvý diel alebo aj druhý, to je vo svojej podstate úplne jedno. V titule od Epicu sa prostredia striedali, dokonca v niektorých prípadoch sa tým pádom zmenila aj samotná hrateľnosť, hoci o akciu išlo stále. Súboje s bossmi boli zaujímavé, tu ide len o to, aby ste tú masu zmutovaných svalov alebo chorú myseľ proste zadupali do zeme tonou munície. Je úplne jedno, či musíte len strieľať alebo na protivníka niečo zhodiť a strieľať až potom na vopred určené miesto. Výsledok je rovnaký. Pri týchto súbojoch dýchate ako počas celej hry, zatiaľ čo pri Gears of War to bolo napínavé. Preto veľmi potichu a nenápadne priznávam, že práve tieto momenty mi v Killzone 2 chýbali.

Aj tu sa pohybujú masy svalov, hoc nie až tak steroidové krásky ako v Gears of War, no stále sú to vojenské mozgy fungujúce na jednej frekvencii. Ľudskú stránku alebo dokonca emócie sa vývojári do hry snažili vložiť, avšak či sa im to skutočne podarilo, je otázne a môžeme o tom polemizovať. Prvotné pohltenie hre nechýba, aspoň na určitú dobu, pričom kvalitne odvedenú prácu odviedli hudobníci, ktorí stvorili precízny soundtrack, a ten by sa nestratil v nejednom hollywoodskom trháku. Len je škoda, že v našej review verzii občas hudobné motívy úplne vypadli. Tento bug však vývojári sľúbili odstrániť a v predávanej verzii hry by sa objaviť nemal. Samotné ozvučenie konfliktu je famózne a streľba sa ozýva spoločne s pokrikujúcimi či vrieskajúcimi postavami úplne všade. Potom len zostanete mierne zarazení s priemerného dabingu drsných chlapov, pričom miernemu úškrnu sa neubránite vo chvíľach, kedy prejavujú aspoň štipku citov. Sú to drsňáci a keď sa Stallone usmeje, jednoducho vyzerá stupídne a podobne sú na tom aj nadabovaní hrdinovia.

Kampaňou doslova prebehnete a končí nečakane – to už viete. Lenže spustiť sa dá znovu a na vyššiu obtiažnosť, pričom na tú najnáročnejšiu je to výzva pre skutočných harcovníkov, pretože tam sa i tá sebemenšia chyba trestá okamžitou smrťou. Ale taká je už vojna. Ak sa teda budete sťažovať na krátkosť, skúste sa pohrať s obtiažnosťou a hneď budete postupovať príbehom pomalšie. Spustiť si príbeh znovu je bezproblémové a môže za to kvalitné spracovanie. Hoci viete, čo presne vás čaká, akcia je to brutálna, krv strieka všade, takže sa do násilného huriavku ponoríte behom okamihu.

Predlžovať životnosť strieľačiek z vlastného pohľadu by však mal predovšetkým multiplayer. Písané o ňom bolo mnoho, no keďže hra ešte nevyšla, mohli novinári čerpať výhradne z hodiny hrania proti tvorcom hry. Čo je, ako sami uznáte, skutočne nedostatočné. Hra sa na pulty obchodov dostane až 27. februára, takže času do momentu, kedy bude možné vyriecť skutočne pravdivý ortieľ nad podporou viacerých hráčov, ešte len príde. Demoverzia vychádza zajtra – 5. februára – a aj to je dôvod, prečo si práve dnes môžete prečítať túto recenziu. Pôvodne sme chceli čakať na vydanie hry a o naše dojmy sa s vami podeliť pár dní pred pred ním, avšak v prípade ostatných, konkurenčných a hlavne pochvalných recenzií to stratilo zmysel. Nechceme, aby ste si mysleli, že je Killzone 2 hrou zlou, nepodarenou alebo dokonca prehypovanou. Rozhodne ide o najlepšiu strieľačku pre Playstation 3, zadupáva do zeme Resistance 2 – brak, ktorému podľahli niektorí novinári a vynášali do nebies priemernú akciu. Ale to zistili až teraz, s príchodom projektu od Guerilly. Killzone 2 je však lineárna strieľačka, ktorá neprináša nič nové, len to zabaľuje do pekného obalu. Sakramentsky nádherného obalu.

Tam, kde by sa poukázali skutočné kvality hry, sa ešte nazrieť nedá. Hrali sme všetky mapy, takže vieme, že ich dizajn je zaujímavý a hlavne funkčný. Nedá sa nikde vyslovene zašiť a kempovať, musíte byť neustále v strehu, pohybe a najlepšie spoločne s parťákom. Ale to ťažko oceníte v bojoch s botmi. Systém vylepšovania je podobný tomu z Call of Duty, pričom tu nájdeme rozdelenie do jednotlivých povolaní, ktoré tvorí podstatnú zložku hry. Samotná schéma multiplayeru je taktiež jednoducho chytľavá, hoci obsahuje všetko to, čo vlastne poznáme. Ono však Killzone 2 spája dobre známe módy do jedného gigantického celku.

Po rozdelení sa na tímy a vybraní povolania, zbrane a podobne, dostávate prvú úlohu z pomerne širokého výberu: team deathmatch, capture the flag (tu beháte s propagandistickým rádiom), conquest (zaberanie a držanie určitých bodov na mape), bránite určité pozície alebo sa naopak snažíte určité miesto vyhodiť do vzduchu, prípadne je určený jeden jediný vojak z celej hry (je úplne jedno, z ktorého tímu) a toho musíte buď chrániť (pokým sa nachádza vo vašom tíme) alebo naopak zabiť. Na každú z týchto úloh máte časový limit a vyhráva ten tím, ktorý danú úlohu stihne splniť alebo má na svojom konte viac zárezov. Víťazný tím dostáva bod a keďže limity sú krátke (zopár minút), pokračuje sa ďalej, je ohlásená nová úloha a vy, musíte reagovať na situáciu a rýchle sa premiestniť. Je to neskutočne zábavné, hlavne v momente, kedy máte svoju základňu brániť a hneď na to v priebehu 3-4 minút zničiť tú nepriateľskú. Presun na druhý koniec mapy nie je jednoduchý, všetci vojaci rozhádzaní a vtedy pochopíte, čo bude vysloveným kladom tejto hry. Multiplayer. Zúrivý, drsný, rýchly, akčný a hlavne zábavný. Presne ako v prípade Halo 3, presne ako v prípade série Gears of War, rovnako i v Call of Duty 4, tak aj Killzone 2 bude mať multiplayer, ktorý zaručí nesmrteľnosť hre.

To sú naše pocity a domnienky, ako by to fungovať mohlo. Spojenie toho najlepšieho z uvedených hier má svoje čaro. Hráčov síce môže byť len 16, čo je oproti gigantickým bitkám v Resistance 2 malé číslo, ale plne dostačujúce. Uvidíme a nebudeme prehlasovať niečo za samozrejmosť, keď nás to ešte len čaká.

Ako to teda s Killzone 2 dopadlo? Majitelia PS3 by do toho ísť jednoducho mali, pretože ide o vynikajúcu hru. Tak ako je Metal Gear Solid 4 exkluzívnym trhákom, ktorý ostatné platformy Sony závidia, dokáže aj Killzone 2 vyvolať priťahujúci pohľad ostatných hráčov iných platforiem. Ale stále to nie je bomba gigantického rozsahu, ktorá by spustila lavínu nákupov a ukázala Xboxu 360 dvere, ktorými by odišiel do zabudnutia. Naše menšie vytknutia a slabšie či citlivé miesta, ktoré sme na Killzone 2 videli, poznáte. S výsledným číslom to nebudeme preháňať a skúsime odhadnúť skvelý multiplayer. Killzone 2 je totiž také Halo 3. A preto dostane rovnaké hodnotenie. Ani viac, ani menej. Kvalitu však nikto popierať nemôže. Orgastické nadšenie ale simulovať nebudeme.

Najčítanejšie na SME Tech


Inzercia - Tlačové správy


  1. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  2. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  3. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  4. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  5. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  6. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  7. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou
  8. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a.
  9. I cez prázdniny testujte elektrobicykle
  10. 5 dôvodov, prečo sa prihlásiť na konferenciu ENERGOFÓRUM®
  1. Nenaleťte pochybným predajcom jazdeniek
  2. Cíťte sa v priestore príjemne
  3. Ktorý odšťavovač má najvyššiu výťažnosť?
  4. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  5. Ako si vybrať wc a umývadlo?
  6. Poslanec M. Borguľa bojuje proti netransparentnému tendru
  7. Grantová výzva na vykonávanie činností informačných centier
  8. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  9. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  10. Funguje predaj realít aj bez maklérov?
  1. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade 5 721
  2. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky 4 906
  3. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku 3 511
  4. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami 3 497
  5. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou 3 081
  6. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou 2 565
  7. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 2 545
  8. I cez prázdniny testujte elektrobicykle 2 005
  9. Máte už vybranú dovolenku na júl? 1 107
  10. Chcete vedieť všetko o vašej krvi? Čaká vás 6000 typov vyšetrení 957

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Kto je údajný takáčovec Kudlička. Prvá fotka mafiánov pri víne s politikom

Súd na kauciu prepustil z väzby Ľubomíra Kudličku, považovaného za šéfa gangu takáčovcov. Bol na prvej fotke spájajúcej mafiu a politika.

Neprehliadnite tiež

Google pridáva do vyhľadávania a máp SOS upozornenia

Nový nástroj má upozorniť ľudí na hroziace nebezpečenstvo v ich okolí a poskytnúť užitočné informácie v krízovej situácii.

Robotický vysávač sa môže stať najväčším špehom v domácnostiach

Okrem prachu z podlahy pozbiera aj informácie o rozložení domu.

Sedem tipov, ako vám smartfón pomôže na dovolenke

Naplánujte si s ním cestu, vyhnite sa zápcham, nájdite najlacnejší hotel a prepočítajte cudziu menu.

Majiteľov Macov môže roky špehovať škodlivý kód

Umožnia prístup k súborom, odpočúvanie cez mikrofón či sledovanie cez kameru.