Článok pokračuje pod video reklamou
WASHINGTON. Išlo o najväčšiu známu pandémiu v dejinách ľudstva, ktorá si krátko po prvej svetovej vojne vyžiadala medzi 20 až 50 miliónmi obetí, čo je oveľa viac ľudských životov, než zahynulo v samotnej vojne. Napísala to agentúra Reuters s odvolaním sa na výsledky výskumu publikovaného v najnovšom čísle časopisu Annals americkej Národnej akadémie vied.
Zistené gény umožňovali vírusu množiť sa priamo v pľúcnom tkanive, čo sa ukázalo ako zvláštnosť daného patogénu špeciálne vražedná pre človeka.
"Zvyčajné vírusy zodpovedné za chrípku sa v tele človeka množia predovšetkým v hornej časti dýchacích ciest, teda v ústach, krku a nose, zatiaľ čo vírus španielskej chrípky bol schopný sa množiť aj v pľúcach, čím vyvolával prudké zápaly pľúc," povedal jeden z dvojice hlavných spoluautorov výskumu Yoshihiro Kawaoka, virológ a profesor fakulty veterinárnej medicíny Wisconsinského univerzitného systému.
Už v období pandémie došlo vedci k záveru, že smrteľnosť choroby musela byť daná jej schopnosťou napadnúť pľúca, vtedajšia veda však nebola schopná zistiť príčiny tejto schopnosti, ktorú predchádzajúce virózy nemali. Až súčasná veda dokázala identifikovať tri gény, ktoré to spôsobili.
Tento poznatok má veľký význam pre to, aby v každej novo sa objavujúcej infekcii dokázal byť od začiatku rozpoznaný jej prípadný smrtiaci potenciál a aby sa ju podarilo zastaviť skôr, než sa rozšíri na pandémiu.
Ďalší význam spočíva v možnosti vyvinúť novú triedu protivírusových liečiv, ktoré by mohli ochrániť ľudské životy, ak by podobná nová pandémia vypukla.
Vedci získali vírus španielskej chrípky z roku 1918 zo vzorky tkaniva obetí pandémie, ktoré uchoval Jeffery Aubenberger z patologického ústavu amerických ozbrojených síl. Celkovo identifikovali osem génov španielskej
chrípky, z toho rôznymi kombináciami a testami na myšiach zistili tri, ktorých vzájomné pôsobenie spôsobovalo smrtiaci variant.
Tieto gény sú nevyhnutné pre syntézu proteínu označovaného ako RNA polymerase, ktorý je potrebný na reprodukciu vírusu, a na produkciu hemaglutinínu zabezpečujúceho prichytenie vírusu k napadnutej bunke.
