Na rozdiel od skorších záverov iných výskumníkov zistili, že jeho etnická skupina už v Európe nežije.
Príbeh sa začal v septembri 1991. V Ötztalských Alpách na rakúsko-talianskom pomedzí vtedy vysokohorskí turisti z nemeckého Norimbergu, manželia Helmut a Erika Simonovci, zbadali ľudské telo. Hornou časťou vyčnievalo z topiaceho sa ľadovca Schnalstal neďaleko priesmyku Hauslabjoch v nadmorskej výške 3270 metrov.
Pamätník na mieste nálezu múmie.
Foto: South Tyrolean Museum of Archeology in Bolzano
Ak zločin, tak staroveký
Predstavitelia rakúskych úradov, ktorých okamžite zavolali, si najprv mysleli, že telo patrí obeti nehody alebo vraždy. Niekoľko takých prípadov sa totiž v širšom okolí vyskytlo. Podľa toho aj telo, po brucho uviaznuté v ľade a sklonené dopredu, vyslobodzovali, pričom mu poškodili bok.
Keď vzápätí vyšlo najavo, že ak išlo o zločin, tak staroveký (predmetný človek určite žil tisícročia p. n. l.), zasa nezabránili zvedavcom, aby si z náleziska nepobrali kúsky odevu a výstroja ľadového posla minulosti ako suveníry.
Telo sa našťastie rýchlo dostalo pod dozor vedcov, ktorí ho začali skúmať náležitými metódami. Najprv v márnici tirolskej metropoly Innsbruck, kam ho previezli, potom na odborných pracoviskách. Už v októbri 1991 sa však premeraním zistilo, že miesto nálezu vlastne leží na talianskej strane, hoci necelých sto metrov od hranice. Právne teda telo patrilo Taliansku. Istý čas ho však skúmali v Rakúsku.
Od roku 1998 možno Ötziho múmiu vidieť v Juhotirolskom archeologickom múzeu v Bolzane, spolu s veľmi vydarene koncipovanou expozíciou, ktorá názorne približuje dobový život Európanov v tejto oblasti.
Mapa predmetnej oblasti na rakúsko-talianskom pomedzí. Mestá spomenuté v texte sú v pravej polovici označené čiernymi štvorčekmi, zhora nadol In = Innsbruck, Me = Merano, Bz = Bolzano. Miesto, kde sa našla Ötziho múmia, vyznačuje zelený krúžok vľavo od stredu. Ide o geologickú mapu, ktorá vedcom pomohla odvodiť, kde sa Ötzi narodil a zdržiaval väčšinu života (pozri text nižšie).
Ilustrácia: Science/AAAS
Alpský pacient
Múmia názov dostala podľa pohoria, kde sa našla - Ötzi. Bol to muž, v čase smrti pred 5100 až 5350 rokmi bol vo veku 45 až 46 rokov. To ho zaraďuje na koniec mladšej doby kamennej, presnejšie už do po nej nasledujúcej doby medenej. Meral 1,65 metra a vážil okolo 50 kilogramov (múmia mala okolo 38 kilogramov).
Bol pomerne pevne stavaný, no rozhodne neišlo o zdravého človeka. Dokladajú to jednak stopy črevných parazitov v útrobách, jednak zreteľné problémy s kĺbmi - napokon na dobu medenú už bol v pokročilejšom veku. (Možno si ich liečil akupunktúrou, pri špecifických stopách na jeho pokožke nie je jasné, či ide o tetovanie, alebo vpichy.) Podrobnosti jediného zachovaného nechta okrem toho ukázali, že v poslednom polroku pred smrťou bol trikrát vážnejšie chorý. V treťom prípade - asi dva mesiace pred smrťou - celé dva týždne.
Detail na Ötziho tvár.
Foto: South Tyrolean Museum of Archeology in Bolzano
Celé telo múmie.
Foto: South Tyrolean Museum of Archeology in Bolzano
Čo mal so sebou
Ötziho odev bol pomerne zložitý: plášť z rastlinného materiálu, konkrétne spletenej trávy, kožušinová čiapka, zvyšok bol kožený - kabát, dutý opasok, legíny. Z veľkej časti kožené boli aj vynikajúco navrhnuté nepremokavé topánky. Tak vynikajúco, že sa údajne plánuje komerčná výroba nimi inšpirovanej obuvi.
Nie je však jasné, či to v skutočnosti, aj vzhľadom na značnú šírku, nebola horná časť snežníc. Ötziho výzbroj tvoril 1,82 metra dlhý tisový luk a tulec so 14 šípmi, kamenný nôž a medená sekera.
Výstroj nádoby z brezovej kôry, početné drobné nástroje, vrátane tých na úpravu šípov a luku, veci na zapálenie ohňa, a čo je zvlášť zaujímavé, aj huba so známymi antibakteriálnymi účinkami. Podľa nedávneho presného určenia pôvodu koží pre jeho odev to bol asi pastier. Hojné čiastočky medi však svedčia o tom, že patril ku skupine, ktorá sa zaoberala spracovávaním tohto kovu.
Rekonštrukcia Ötziho podoby, odevu, výzbroje a výstroje v bolzanskom múzeu.
Foto: South Tyrolean Museum of Archeology in Bolzano
Čo jedol, odkiaľ bol
Podľa obsahu vnútorností sa podarilo určiť, čo jedol počas posledného dňa života, naposledy asi osem hodín pred smrťou: dva druhy diviny (kamzíka a jeleňa), vždy s chlebom, bobuľami a korienkami. Prvé jedlo podľa peľu jedol v nižšie položenom ihličnatom lese.
Z domovského prostredia si priniesol peľ pšenice a bôbovín. Peľ tiež ukázal, že Ötzi najpravdepodobnejšie zomrel na jar. Z izotopového zloženia zuba zasa vyplynulo, že sa narodil na juhu, blízko dnešnej dediny Felthurns (Velturno) pri Bolzane. Väčšinu života však strávil asi 50 kilometrov severnejšie v horských údoliach okolo Merana (pozri mapu vyššie).
Úradne priradenie Ötziho podľa miesta nálezu múmie Taliansku je tak v poriadku - bol to „Talian". Podrobnosti stavby jeho tela svedčia o častých dlhých presunoch terénom s veľkými výškovými rozdielmi. V dobe medenej to celkovo bolo v Európe dosť vzácne, na druhej strane v prípade alpského horala prirodzené. Za severným alebo severozápadným okrajom svojej domovskej oblasti zahynul.
Krvavá zrážka
Najskôr sa zdalo, že jeho smrť spôsobila nepriaznivá prudká zmena počasia v horách. No podrobnejší prieskum tela odhalil hrot šípu vstreleného do chrbta v oblasti ramena, ktorý prenikol do hrudníka. Musel spôsobiť masívne vnútorné, ak nie smrteľné krvácanie.
Ötzi mal tiež po tele viaceré odreniny a rezné rany. A nárazové poškodenie hlavy. Vedci ho najprv pripisovali pádu, no vlani sa objavil podložený názor, že ide o stopu úderu, azda kameňom, palicou, alebo budzogáňom. V boji? Rana z milosti? Ötziho však ktosi pred smrťou obrátil na brucho, aby vybral šíp. A sám nepredal život lacno.
Na jednom z jeho šípov sa totiž našli stopy krvi dvoch rôznych ľudí. Zrejme ich zabil a šíp si vždy zobral späť. Krv tretieho mal na noži. A na plášti krv štvrtého - niesol azda, kým ho netrafil šíp, zraneného druha? Zjavne sa zúčastnil na ozbrojenej zrážke dvoch skupín horalov. Patril asi k votrelcom na cudzie územie.
Iný detail na hlavu múmie ukazuje nárazové poškodenie - asi po údere.
Foto: South Tyrolean Museum of Archeology in Bolzano
Genetika bunkových elektrární
Ötziho genetický základ už roky skúma tím Franca Rolla z Laboratória molekulárnej archeoantropológie Camerinskej univerzity. (Camerino je historické mesto v Apeninách, asi 60 kilometrov do vnútrozemia od Ancony.)
V časopise Current Biology teraz uverejnili analýzu úplnej sekvencie mitochondriálnej DNA (mtDNA) ľadového muža. Je to súčasne najstaršia známa úplná sekvencia mtDNA anatomicky moderného človeka druhu Homo sapiens. Mitochodrie sú drobné organely vo vnútri našich buniek, kde ich až dva tisíce plnia úlohu „elektrární".
Kedysi to boli voľne žijúce baktérie, potom vstúpili do symbiózy s veľkými bunkami, ktoré majú jadro. No zachovali si autonómny genetický materiál. Túto DNA takmer výlučne dedíme po materskej línii. V antropológii sa mtDNA najviac využíva pri skúmaní medzipopulačných vzťahov a evolúcie človeka.
Na tento účel zriadili databázu mtDNA ľudí z celého sveta, aby sa dalo porovnávať - živých so živými či s vymretými. Metóda mtDNA má výhody aj nevýhody, ale tie prvé prevažujú. Nuž a v prípade Ötziho teraz také porovnanie celých sekvencií ukázalo, že sa svojou mtDNA výrazne líši od dnešných Európanov. Dosť čudné zistenie, keďže časová vzdialenosť pättisíc rokov nie je až taká veľká.
Ötziho línia
Vedci už v minulosti zistili, že Ötzi patrí z hľadiska stavby mtDNA do tzv. subhaploskupiny K1. (Haploskupina, to sú potomkovia spoločného predka, ktorí majú na špecifických miestach DNA rovnaké mutácie.) Haploskupinu K má asi osem percent dnešných Európanov.
Delí sa na subhaploskupiny K1 a K2. A K1 ďalej na tri tzv. zhluky. „Prekvapivým výsledkom novej analýzy je skutočnosť, že Ötziho línia nespadá ani do jedného z troch zhlukov K1," povedal Franco Rollo. V štúdii, ktorú o tom napísal s desiatimi talianskymi a britskými kolegami v Current Biology, túto novo objavenú vetvu ľudského rodostromu aj predbežne nazvali Ötziho línia.
„To neznamená, že Ötzi mal voľajakú ´osobnú´ mutáciu, ktorou sa líšil od všetkých ostatných, iba to, že kedysi žila skupina mužov a žien, ktorí zdieľali tú istú mtDNA, no dnes sa už očividne nevyskytuje," dodal Franco Rollo.
Príčin to mohlo mať viacero. Vymrela, stala sa mimoriadne vzácnou, takže v databáze zatiaľ chýba, alebo jej znaky „vypadli" z prenosu na ďalšie generácie vplyvom náhodných genetických procesov. Nech už je to akokoľvek, nijaký Európan dnes nemôže tvrdiť, že je Ötziho potomok. (Ak vôbec sám potomkov mal, isté jeho genetické znaky poukazujú na zníženú plodnosť.) To sa veľmi líši od záverov prvých analýz z roku 1994. Tie však vychádzali iba zo zlomkov mtDNA, nie z celej sekvencie.
Ötzi predsa len má šancu nezostať sám. Alpy zrejme skrývajú ďalších takých vzácnych poslov z minulosti a pokračujúce topenie ľadovcov, spôsobené globálnym otepľovaním, ich azda odhalí.
V septembri 2003 objavili turisti vo zvyškoch Tungelského ľadovca v priesmyku Schnidejoch na švajčiarsko-talianskom pomedzí súčasti výzbroje, výstroje a odevu človeka, ktorý žil vyše tisíc rokov pred Ötzim.
(Písali sme o tom v tejto sekcii 11. 10. 2008). Ľudské pozostatky sa tam zatiaľ nenašli, no majiteľa vecí už bádatelia pomenovali - Schnidi.
Hlavné zdroje: Current Biology z 30. októbra 2008 (online) a 11. novembra 2008 (print); Komuniké Cell Press z 30. októbra 2008; Komuniké University of Leeds z 30. októbra 2008.