Čo potrebuje fyzik na svoj životný objav? Urýchľovač, počítač, mikroskop? Ani nie. Lise Meitnerovej stačil kus ceruzky, hárok papiera a inšpirujúca prítomnosť iného fyzika. Plus kmeň spadnutého stromu a zasnežená krajina, zahalená do vianočného ticha.Šesťdesiatročná viedenská rodáčka Lise Meitnerová, krátko po svojom dramatickom úteku z nacistami sužovaného Nemecka, sa prechádzala na Štedrý deň so svojím synovcom Ottom Frischom v tichom lese pri Kungälve na západnom pobreží Švédska. Frisch, ktorý prišiel za tetou na Vianoce 1938 z Dánska, mal lyže. Ona išla pešo, aby mu dokázala, že na plytkom snehu mu bude stačiť aj bez nich.
Ešte nie tak dávno bola "našou madame Curie", ako o nej hovoril Einstein, s ktorým sedávala pri stretnutiach fyzikov v prvom rade. Teraz sa ocitla v cudzej krajine, bez peňazí, bez laboratória, bez znalosti jazyka. Celý život sa vyhýbala politike, a keď mala dvadsať, konvertovala zo židovskej viery na protestantskú. Pred útokmi nacistov túžiacich po árijskej vede ju to však neochránilo. A neochránil ju ani nemecký chemik Otto Hahn, jej najbližší a celoživotný spolupracovník, ktorého v listoch oslovovala "Drahý pán Hahn". Dokonca to vyzeralo tak, že ju zo svojho berlínskeho Chemického inštitútu cisára Wilhelma vyhodil, aby si ušetril nepríjemností so židovskou spolupracovníčkou.
Začalo sa to pri raňajkách
Predvídavejší Otto Frisch z Nemecka utiekol už v roku 1934. Osud to zariadil tak, že stretnutie tety a synovca na severe Európy sa však neskončilo iba snímkami v rodinnom albume.
Lise mala z Ottovej návštevy radosť. Nielen preto, že to bol jej najobľúbenejší synovec a že mohla zasa používať svoju rodnú reč. Bol to aj výborný fyzik, ktorý robil v Kodani s Nielsom Bohrom. Hneď na druhý deň po jeho príchode, už od raňajok, sa zaoberali berlínskymi pokusmi Otta Hahna a Fritza Strassmanna, pri ktorých sa z jadra uránu po ostreľovaní neutrónmi strácala hmota. Hahn poslal čerstvej emigrantke do Švédska list, v ktorom stálo: "Je to také pozoruhodné, že o tom zatiaľ hovoríme iba vám. Možno by ste prišli na nejaké fantastické vysvetlenie."
Aj z tohto listu je jasné, ako názor Meitnerovej v Berlíne zavážil. A ona bola rada, že môže byť aspoň takto, na diaľku, opäť členkou tímu. Vlastne už Hahnovi jeho slabosť odpustila.
Ako kvapka vody
Čo bolo také pozoruhodné na pokusoch Hahna a Strassmanna, ktoré navrhla Lise ešte v Berlíne? Vyzeralo to, ako keby ste hodili na skalu (jadro uránu) tenisovú loptičku (neutrón), a tá sa neodrazila, ale po opakovaných pokusoch ju rozlomila. Pritom jadro uránu, najťažšieho prvku, ktorý sa v prírode vyskytuje, je zložené z viac ako dvesto protónov a neutrónov a drží pokope oveľa pevnejšie ako skala. Tak pevne, že nikdy nikto nedokázal odštiepiť z jadra viac ako malý kúsok. Nestala sa chyba? Nie, experiment bol správny, čo ukazovali aj parížske pokusy tímu Irene Curie, slávnej dcéry ešte slávnejšej matky.
Hahn si predstavoval, že pomalé neutróny, ktorými strieľal do ťažkého jadra, v ňom zostanú, a vlastne ho iba upevnia. Meitnerovej a Frischovi však pri predstave kvapkového modelu atómu Nielsa Bohra vo švédskom lese zišlo na um niečo iné. Čo ak najväčšie jadrá majú najnižšiu stabilitu? Čo ak pripomínajú kvapku vody v naplnenom gumovom vaku, a každý nový neutrón túto nestabilitu ešte zvýši?
Meitnerová začala na kolene kresliť jadro vybudené neutrónmi. Kreslila asi tak dobre, ako hrala na piano - teda veľmi rada, no nie veľmi dobre. Frisch jej preto zobral zdvorilo ceruzku z ruky a urobil nákres sám. Neutrón spôsobil, že jadro uránu sa začalo pozdĺž osi rozťahovať, a nakoniec sa uprostred zúžilo a puklo. Tento proces sa podobá deleniu bunky (v angličtine fission, štiepenie), takže Meitnerová a Frisch v práci, ktorú stihli zverejniť hneď vo februári 1939 v prestížnom Nature, hovorili o štiepení jadra.
Keď sa Frisch vrátil do Kodane a rozprával Bohrovi o Hahnovej práci a o svojom rozhovore s tetou, udrel sa Niels Bohr do čela a skríkol: "Ako sme mohli byť tak dlho slepí!"
S rýchlosťou svetla
Vo švédskom lese si Meitnerová uvedomila, že okrem Bohrovho modelu atómu do hry vstupuje ešte pozoruhodný dej, ktorý odhalil Einstein v rovnici o ekvivalencii hmoty a energie. Lise po prvý raz stretla Einsteina v roku 1909 na konferencii v Salzburgu. O pol roka mladší Einstein bol už vtedy slávny. V Rakúsku rekapituloval svoje objavy zo zázračného roku 1905. Ako Lise neskôr napísala, jeho objav, že energia môže vznikať z miznúcej hmoty, bol vtedy taký prevratný a prekvapivý, že si jeho prednášku nadlho zapamätala. Stratenej hmoty v Hahnových a Strassmannových experimentoch bolo síce veľmi málo, lebo používali nepatrné množstvo uránu. Prvé predbežné výpočty z hlavy, ktoré urobili Meitnerová s Frischom, však ukázali, že aj najmenšia čiastočka hmoty, blížiaca sa rýchlosti svetla, má nepredstaviteľnú energiu.
Za týmito výpočtami stála iba snaha poznať základné fyzikálne deje (neskôr Meitnerová jednoznačne odmietla účasť na Projekte Manhattan, cieľom ktorého bolo vyrobiť atómovú bombu). Okrem toho v roku 1938 ešte málokomu napadlo, že je možné vyvolať reťazovú reakciu, pri ktorej sa účinok rozpadu jadra uránu znásobí. Napríklad Niels Bohr začiatkom roku 1939 vyrátal svojmu kolegovi Eugenovi Wignerovi v Princetone pätnásť závažných dôvodov, pre ktoré je praktické využitie štiepenia atómu nepravdepodobné.
Historickým paradoxom je, že už na jar 1939 Niels Bohr a jeho študent John Wheeler objavili, ako s pomocou zriedkavého izotopu uránu udržať reťazovú reakciu. Ich článok vyšiel 1. septembra 1939, v deň, keď sa začala 2. svetová vojna.
Hlavný zdroj: David Bodanis: E = mc2. Dokořán, Praha 2002.
Dobrý deň, pán Hahn!
Stalo sa v začiatkoch ich spoločnej kariéry. Spolupracovník Lise Meitnerovej Otto Hahn dostal ponuku na prácu asistenta v Chemickom inštitúte Berlínskej univerzity, šéfom ktorého bol renomovaný chemik Emil Fischer. Pre Lise sa však miesto nenašlo, lebo ženy mali vstup do inštitútu zakázaný (jednou z Fischerových fóbií bolo, že dlhé vlasy môžu spôsobiť požiar). Hahn presvedčil Fischera, aby nechal Meitnerovú pracovať v suteréne, v bývalej tesárskej dielni so zvláštnym vchodom. Túto urážku niesla stoicky a miestnosť používala bez toho, aby vôbec kedy vkročila do inštitútu. Jediná toaleta, ktorú mala k dispozícii, bola v neďalekej reštaurácii. Pre mnohých pracovníkov ústavu bola prakticky neviditeľná. Keď stretli Hahna a Meitnerovú, zdravili ich slovami: Dobrý deň, pán Hahn!
Lise neprotestovala. Napokon sama sa so svojím údelom neviditeľnej ženy stotožnila natoľko, že keď sa jej na jednej konferencii čosi opýtali, roztržito odpovedala: "Zrejme ste si ma pomýlili s pánom Hahnom."
Lise Meitnerová, žena, ktorá otvorila cestu dovnútra atómu, sa narodila 7. novembra 1878 vo Viedni ako tretia z ôsmich detí. Od detstva sa rada učila. Keď sa pripravovala na maturitu, obľúbeným rodinným žartom bolo, že ak nebude mať v ruke po celý deň knihu, určite skúšku dospelosti neurobí. V roku 1907 obhájila doktorát na Viedenskej univerzite, kde ju inšpiroval najmä Ludwig Boltzman. Jeho samovražda ju deprimovala, no neodvrátila od úmyslu venovať život fyzike. Napriek ťažkým časom, ktoré nepriali ženám, sa rýchlo vypracovala na jednu z najlepších vedkýň všetkých čias, hoci najskôr musela dlho robiť zadarmo a potom za oveľa nižší plat, ako jej mužskí kolegovia. Svojimi výsledkami ich však počas dlhej kariéry často predstihla.
Prakticky po celý život ju spájalo priateľstvo a spolupráca s chemikom Otto Hahnom. Keď ju v roku 1933 nacisti zbavili profesúry na Berlínskej univerzite, bol to pre ňu ťažký šok. Max Planck, Werner Heisenberg a Max von Laue ju ihneď navrhli na Nobelovu cenu (spolu s Hahnom) za priekopnícku prácu v rádiochémii. Návrh niekoľko rokov opakovali. Dúfali, že cena by mohla zabrániť nacistickým výpadom proti ich neárijskej kolegyni. Márne.
Svoj najznámejší objav spojený s objasnením štiepenia uránu urobila vo švédskej emigrácii koncom roku 1938, keď obnovila narušenú spoluprácu s Ottom Hahnom. Vo Švédsku však nebola spokojná. V ústave jadrového výskumu nemala miestnosť, asistentov ani prístroje.
V roku 1944, keď Hahn so Strassmannom získali Nobelovu cenu, prešla komisia jej zásadný prínos mlčaním. Iná veľká žena, Rosalind Franklinová, ktorá mala neskôr podobný osud, to ironicky komentovala: "Rok 1945 vošiel do histórie tým, že Lise Meitnerová nezískala Nobelovu cenu." Ocenenia sa však predsa len dočkala. V Berlíne založili v roku 1959 fyzikálny inštitút, pomenovaný po Hahnovi a po nej. V roku 1966 získala prestížnu Cenu Enrica Fermiho.
Zomrela 27. októbra 1968 v britskom Cambridgei. Jej meno nesie prvok s atómovým číslom 109.
FOTO
|
FOTO
|
Otto Hahn bol jej celoživotným a najbližším spolupracovníkom.
|
