Americký básnik Robert Frost (1874 – 1963) v deväťveršovom dielku s názvom, ktorý máme v titule, napísal, že podľa niektorých svet zanikne ohňom, podľa druhých ľadom. A že to, čo pozná z vášne, ho núti prikloniť sa k ohňu. No podľa toho, čo vie o nenávisti, si je istý, že by to zvládol aj ľad.
i, si je istý, že by to zvládol aj ľad.
Citujú ho fyzici a kozmológovia pri úvahách o osude vesmíru, či ho pohltí ohnivá guľa pri spätnom zmrštení sa do veľkého tresku, alebo sa rozplynie v mrazivej prázdnote večného rozpínania.
Frost je aktuálny aj pri dnešných úvahách o vývoji klímy. Z jej rekonštrukcií hlboko do minulosti poznáme oboje. A že na dlhodobých trendoch sú namodulované krátkodobé aj prudké zmeny. Boli tu vždy, dávno pred priemyselným využívaním fosílnych palív. A dávno pred civilizáciou na báze produkcie potravín, lebo práve ňou ľudia začali vplývať na klímu, upozorňuje klimatológ William Ruddiman z Virgínskej univerzity: vyklčovaním veľkej časti súše na polia a pasienky sme zmenili energetickú bilanciu. Iste to prispieva ku globálnemu otepľovaniu. No možno aj vďaka tomu Zem ešte neskĺzla do chladnejšej fázy nového cyklu dôb ľadových (naša doba medziľadová už azda nadsluhuje).
Oteplenie – po istú hranicu – nie je to najhoršie, čo nás môže postihnúť. Viac, možno až zánikom civilizácie, by sme zaplatili za prudké ochladenie. Môže vzísť práve z otepľovania, ak to preklopí oceánske prúdy. Klímu oboch pologulí vždy prepojovali oceány a ovzdušie. Nejde iba o tému trilerov.
