Skúmanie istých častí mozgu „štyroch ľudských pohlaví" ukázalo podobnosť lesbických žien s heterosexuálnymi mužmi a gayov s heterosexuálnymi ženami.
Už dávnejšie je známe, že muži a ženy sa líšia aj mozgovými štruktúrami. Pred niekoľkými rokmi vedci odhalili rozdiely v tom, ako homosexuálne a heterosexuálne osoby vnímajú feromóny (chemické látky, ktorých pach funguje ako sexuálny signál) a pre ne sexuálne príťažlivé obrazy.
Dá sa to však vysvetliť rozdielnymi spôsobmi vnímania, ktoré môžu byť vrodené alebo naučené.
Ivanka Savičová-Berglundová a Per Lindström z Karolínskeho inštitútu vo švédskom Štokholme už dlhšie skúmajú ľudskú homosexualitu a sexualitu všeobecne. Tentoraz sa zamerali na mozgové mechanizmy v pozadí sexuálnej orientácie.
Savičová-Berglundová a Lindström si položili otázku: Nelíšia sa mozgovými štruktúrami, ktorých podoba je pri rôznych pohlaviach rôzna, aj osoby rovnakého pohlavia, ale odlišnej sexuálnej orientácie? Pri hľadaní odpovede využili poznatky o asymetrii mozgových hemisfér a prepojenosti centier v mozgu.
V týchto ohľadoch sa ženy a muži líšia.
Bádateľská dvojica zostavila výskumnú vzorku deväťdesiatich ľudí. Bolo v nej 25 heterosexuálnych žien, 25 heterosexuálnych mužov, 20 lesbických žien a 20 gayov.
Mozgové hemisféry
V prvej fáze - skúmaní asymetrií mozgových hemisfér - bádatelia zobrazovali mozog pomocou magnetickej rezonancie. Išlo samostatne o hemisféry veľkého mozgu a malého mozgu, čiže mozočku. Druhej fázy sa zúčastnilo päťdesiat osôb zo spomenutej vzorky.
Tu išlo o skenovanie krvného toku v mozgu pomocou pozitrónovej emisnej tomografie, konkrétne mapovanie funkčných prepojení pravej a ľavej amygdaly (sú to špecifické zoskupenia neurónov v strednej časti spánkových lalokov mozgovej kôry, volajú sa tak preto, že tvarom pripomínajú mandľu, gr. amygdalé).
Prvá fáza ukázala, že lesbické ženy a heterosexuálni muži zdieľajú asymetriu hemisfér veľkého mozgu - pravú majú väčšiu. Heterosexuálne ženy a gayovia naopak takú asymetriu nemajú. Pri nijakej zo štyroch skupín vedci nezistili asymetriu hemisfér malého mozgu.
Prepojenosť centier
V druhej fáze vyšlo najavo, že heterosexuálne ženy a gayovia majú s inými centrami mozgu lepšie prepojenú ľavú amygdalu.
Gayovia majú voči lesbickým ženám viac prepojení s mozočkom, tak ako heterosexuálne ženy voči heterosexuálnym mužom.
Medzi mozgami heterosexuálnych žien a gayov na jednej strane a lesbických žien a heterosexuálnych mužov na druhej sa v skúmaných zreteľoch nenašli významné rozdiely. V súhrne gayovia vlastnosťami mozgu silne pripomínajú heterosexuálne ženy, lesbické ženy zasa (no menej výrazne) mužov.
Prepojenosť ľudskej amygdaly. Údaje z pozitrónovej emisnej tomografie (farebné) sú tu uvedené na pozadí zobrazení získaných pomocou magnetickej rezonancie. V "riadkoch" (zhora nadol) sú ľavá a pravá amygdala, kým v "stĺpcoch" (zľava doprava) mozgy heterosexuálnych mužov, heterosexuálnych žien, gayov a lesbických žien.
Ako to vysvetliť?
Asymetrie hemisfér i prepojenie amygdaly sotva môžu byť priamo ovplyvnené naučenými vzormi alebo správaním. Oboje patrí do ríše „tvrdej biológie". A oboje je odlišné u dvoch základných pohlaví, heterosexuálnych mužov a žien.
V prípade heterosexuálnych žien a gayov smerujú prepojenia z amygdaly, ktorá hrá kľúčovú úlohu v emocionálnych reakciách, najmä do oblastí, ktoré sprostredkúvajú náladu a úzkosť. V prípade lesbických žien a heterosexuálnych mužov zasa do senzomotorickej mozgovej kôry a oblasti nazývanej striatum, ktorá sprostredkúva akčné a potenciálne agresívne správanie typu „bojuj alebo uteč" ako reakciu na strach.
Preukázateľnosť výsledkov zvyšuje fakt, že ani asymetria mozgových hemisfér, ani prepojenia amygdaly nemajú priamy sexuálny význam. A - ako sme už spomenuli - výsledky nemožno pripísať učeniu.
Očividne je to neurobiologicky „zadrôtovaný" mechanizmus. Zatiaľ sa nedá určiť, či je v pozadí vplyv génov, alebo hormónov počas maternicového vývoja. Úloha génov je výrazná pri gayoch, pri lesbických ženách je nejasná.
Pri gayoch i lesbických ženách zrejme najviac rozhoduje vývoj pred narodením. V prvom prípade prinízka dávka mužských pohlavných hormónov, v druhom privysoká (pri ženských hormónoch je to naopak.) Porucha? Reakcia organizmu matky na širšie osobné či populačné faktory? O výsledku asi rozhodujú aj gény, aj vývoj, s premenlivým podielom.
Trvalý biofenomén
Homosexualita sa definuje ako sexuálne uprednostňovanie osôb toho istého pohlavia. Ľudská je známa od staroveku a odvtedy sa k nej v rôznych aj tých istých spoločnostiach pristupovalo tolerantne i netolerantne. Dnes zväčša ide o štyri percentá typickej ľudskej populácie, ale so značným rozptylom od 2- do 7-percent.
Netolerantné prístupy sa krútia okolo tvrdenia, že je „proti prírode". Lenže hoci v homosexualite zohrávajú úlohu rodinné a sociálne vplyvy i vzory správania, jej korene sú najmä biologické. A nie je to iba ľudský fenomén.
Moderné výskumy odhalili homosexualitu u takmer poldruhatisíca druhov živočíchov, z toho pri 470 druhoch je dobre doložená. Z veľkých skupín živočíchov najlepšie pri morských vtákoch a cicavcoch. Príkladmi sú samce tučniakov a baranov či samice makakov. Minimálne pri delfínoch a šimpanzoch údaje naznačujú, že homosexualita slúži na zmierňovanie agresivity, osobitne medzi samcami. Výskumy mušiek drozofíl i veľkých zvierat a človeka tiež odhalili gény, ktoré sa na nej podieľajú. Prevažne majú podľa okolností rôzne funkcie.
Homosexualita tiež musí mať priamy či nepriamy evolučný význam. Inak by ju už prírodný výber z populácií predmetných organizmov „vyplel". Veď homosexuálne jedince nemajú potomkov a nešíria svoje gény. Vysvetlenie treba hľadať asi v biológii. Zatiaľ najpresvedčivejšie to ukázala práve nová štúdia Savičovej-Berglundovej a Lindströma.
Evolučný význam mužskej homosexuality
Homosexualita môže byť aj evolučným odrazom vysokého počtu potomkov v danej rodovej línii. Tvrdí to trojica talianskych bádateľov - Andrea Camperio Ciani a Giovanni Zanzotto z Padovskej a Paolo Cermelli z Turínskej univerzity.
Vznik a udržiavanie mužskej homosexuality v ľudských populáciách vysvetľujú pohlavne antagonistickou reakciou - v populácii sa rozšíria genetické faktory, ktoré jednému pohlaviu prepožičiavajú reprodukčnú výhodu, v danom prípade ženám, kým druhé pohlavie v tom znevýhodňujú.
Mužská homosexualita je častejšia pri osobách z materskej línie mužských homosexuálov. Na gény poukazuje tiež fakt, že mužské jednovaječné dvojičky majú takmer vždy rovnakú sexuálnu orientáciu. Ani jedno z toho ale neplatí pri ženskej homosexualite - jej vznik a populačná dynamika preto musia byť iné. Ako je to vlastne s gaymi?
Darwin a gayovia
Mužská homosexualita je prvoplánovo pre Darwinovu teóriu problém - kvôli spomenutému faktu, že gayovia nemajú potomkov. Ako sa potom ich alely (varianty génov) udržiavajú v populácii? Camperio Ciani s kolegami už v roku 2004 zistil, že ženy v materskej línii gayov sú nadpriemerne plodné, pričom podľa ich novej analýzy možno všetky údaje vysvetliť iba pohlavne antagonistickou selekciou. Dosiaľ sa pozorovala výlučne pri hmyze, vtákoch a niektorých cicavcoch, pri človeku nie. V ľudskom prípade sa musí týkať najmenej dvoch génov, z toho najmenej jedného na ženskom pohlavnom chromozóme X dedenom mužmi od matky. Funguje to tak, že ak v populácii klesne základná úroveň ženskej plodnosti, gény sa aktivujú. V ženskom potomstve zvýšia plodnosť, v mužskom sa vyskytne viac homosexuality.
Camperio Ciani a kolegovia to vidia ako zreteľ udržiavania nevyhnutnej genetickej premenlivosti v ľudských populáciách.
Iba geneticky rozmanití ľudia majú ako celok lepšie šance vysporiadať sa s nepredvídanými zmenami životného prostredia. Napokon na tom populácia napriek výpadku mužskej plodnosti cez zvýšenú ženskú „zarobí".
