Francúz Zidane je vynikajúci futbalista a rozvážny človek. Počas zápasu na minuloročných MS udrel hlavou ako býk do pŕs Taliana Materazziho, ako keby ho chcel zabiť. Hokejisti sú väčšinou mierumilovní chlapci. Keď občas vidíme ich likvidačné zákroky na ľade, neveríme vlastným očiam. A prečo policajti zastrelia človeka, ktorý pokojne sedí v aute a nijako ich neohrozuje?
Môže za to podvedomá úroveň našich reakcií. Nosíme v sebe inštinkty z čias doby kamennej, ktoré by nás mali ochrániť pred hroziacim nebezpečenstvom: treba udrieť rýchlo, skôr ako protivník. Vedomé myslenie je potlačené, vládu preberá amygdala. Odpojí nerozhodné racio a v milisekundách rozhodne, či treba tasiť zbraň alebo utiecť. Keď Zidane počul hlúpu urážku z úst talianskeho obrancu, v tej chvíli to jeho amygdala rozlúštila ako výzvu bojovať na život a na smrť.
Samé zlé správy? Možno. Malcolm Gladwell, autor momentálne najpredávanejšej knihy pražského vydavateľstva Dokořán s názvom Okamih (preložil Martin Weiss) ich má poruke viac. Opisuje tragédie, ktoré sa stali kvôli milisekundovým podvedomým reakciám. Z rozprávania účastníkov vyplýva, akí boli v takých momentoch slepí a hluchí. Gladwell sa snaží nájsť súvislosti, ktoré celé dianie ovplyvnili, preto má aj jednu dobrú správu: zdá sa, že vytrvalým cvičením a najmä dlhodobými skúsenosťami možno moc podvedomia potlačiť.
Podvedomý okamih je však okrem hrozby aj nepostrádateľným pomocníkom. Trebárs pri odhaľovaní umeleckých padelkov alebo pri odhadovaní charakteru človeka po veľmi krátkom kontakte (Gladwell tomu hovorí "nakrájať niekoho na tenko"). Okamih vie na správnom mieste a v správnej situácii akosi zázračne korigovať omyly, ktoré sa nám snaží nanútiť vedomie. Ako je to možné? Rozhoduje naozaj mozog o nás bez nás? Gladwellova odpoveď znie: Možno áno, možno nie - a ako u koho. Ak chceme vedieť viac, nezaškodí siahnuť po ďalších zdrojoch: Antonio Damasio, Daniel Goleman, Nicholas Humphrey, Daniel Dennett, Robert Pollack... (ač)