Ľudia, ktorí majú poškodenú časť mozgovej kôry, sú chladnokrvnejší pri rozhodovaní o morálnych dilemách. Dokázali to dvaja špičkoví americkí vedci - Antonio Damasio a Marc Hauser.
Od racionality k úlohe emócií
Na čom sa zakladajú naše morálne úsudky? Hľadaniu odpovedí sa oddávna venuje významná časť filozofie. V novoveku v rámci descartovskej tradície zdôrazňovala racionalitu. Lenže tri druhy novších experimentálnych výskumov naopak zvýraznili úlohu emócií. Po prvé, pri skupinách pacientov sa zreteľne preukázala súvislosť medzi narušeným spracovávaním emócií v mozgu a poruchami morálneho správania. Po druhé, zobrazovaním mozgu sa zistilo, že ak sa na určitom úkone podieľa morálny úsudok, aktivujú sa oblasti, kde sa spracúvajú emócie. Po tretie, pokusy s ovplyvňovaním správania ukázali, že zámerná manipulácia emocionálneho stavu vedie k zmene morálnych úsudkov.
Kľúčový test
Vzťah medzi emocionalitou a morálnym rozhodovaním potvrdil aj sedemčlenný tím známeho neurovedca Antonia Damasia z Juhokalifornskej univerzity v Los Angeles (dve jeho populárne knihy vyšli v češtine, pozri stĺpček) a popredného experimentálneho psychológa Marca Hausera z Harvardovej univerzity, ktorý o svojej práci informoval v on-line verzii časopisu Nature.
Tí skúmali pacientov s poškodením časti čelového laloka mozgovej kôry - ventromediálneho prefrontálneho kortexu (VMPC), ktorej neuróny podľa všetkého priraďujú emocionálnu hodnotu vonkajším podnetom, ktoré vstupujú do mozgu zmyslami.
Ukázalo sa, že títo pacienti reagujú menej emocionálne. Týka sa to najmä sociálnych emócií ako súcit, zahanbenie a pocit viny, úzko prepojených s morálnymi hodnotami. Takí ľudia často ťažko ovládajú hnev a podliehajú frustrácii. Na druhej strane si zachovávajú všeobecnú inteligenciu, logický úsudok i znalosť spoločenských a morálnych noriem - vedia ich aspoň slovne vyjadriť.
Ak teda emócie spracovávané VMPC naozaj rozhodujú o morálnych úsudkoch, ľudia s poškodeniami tejto oblasti by mali všeobecne prejavovať vyššiu chladnokrvnosť.
Kruté dilemy
Damasiov a Hauserov tím skúmal závislosť rozhodovania od fyzického stavu mozgu v krutých experimentálne navodených morálnych dilemách. Do pokusu bolo zapojených tridsať mužov a žien zo štátu Iowa, rozdelených do troch skupín. Šiesti, ktorí tvorili prvú skupinu, utrpeli v dospelosti poškodenie VMPC na oboch stranách mozgu. Dvanásti členovia druhej skupiny mali poškodené iné časti mozgu, avšak nie tie, ktoré preukázateľne súvisia s emóciami. Napokon zvyšných dvanásť malo mozog neurologicky v poriadku. Všetci riešili 50 experimentálnych dilem, ktoré proti sebe stavali blaho jednotlivca a skupiny ľudí. Všetky dilemy boli odstupňované podľa miery osobnej zainteresovanosti. Najkrutejšia bola voľba medzi smrťou vlastného dieťaťa a záchranou života viacerých ľudí.
Účastníci mohli neobmedzene dlho premýšľať o situácii. Potom sa im vysvetlila voľba a museli sa rozhodnúť do 25 sekúnd.
Pacienti s poškodením VMPC rozhodovali oveľa utilitárnejšie a logickejšie ako zvyšné skupiny. Týkalo sa to však iba morálnych dilem s vysokou mierou osobnej zainteresovanosti. Členovia porovnávacích skupín, tak ako väčšina ľudí, váhali, alebo výslovne odmietli zabiť či inak vážne poškodiť jednotlivca, hoci by tým prospeli skupine. Tam, kde bola osobná zainteresovanosť nižšia, alebo sa morálne zásady podieľali na rozhodovaní málo (ak vôbec), výsledky troch skupín prakticky splývali.
Výskum teda potvrdil, že na morálnom rozhodovaní sa popri racionálnych faktoroch podieľajú emócie, osobitne sociálne. Ľudia zrejme nemajú také neurologické vybavenie, aby pri morálnych voľbách chladnokrvne kalkulovali a uprednostňovali maximálnu spoločenskú užitočnosť. To je skôr dobrá správa. Ak tak predsa len konajú, v najvypuklejších prípadoch preto, že majú poškodený mozog. A v menej vypuklých sú za tým jemnejšie fyziologické zmeny. Buď chorobné, alebo vyvolané výchovou a poznávacími procesmi.
Antonio Damasios Markom Hauserom. Damasio je nielen vynikajúci ne-urológ, ale aj autor vedecko-populárnych bestsellerov. V češtine vyšiel jeho Descartov omyl (2000), v ktorom rozoberá vplyv emócií na ľudský intelekt, a v roku 2004 Hľadanie Spinozu (radosť, strasť a citový mozog). Ako napovedá podtitul druhej knihy, je to analýza vzťahu emócií a pocitov. Spinoza autora zaujal preto, že sa snažil spájať rozmýšľanie o ľudskom údele s vedeckým skúmaním toho, čomu hovoríme ľudská duša. Už v tejto knihe Damasio tvrdil, že etické správanie závisí od funkcií niektorých mozgových systémov, ktoré okrem etiky regulujú aj pamäť, rozhodovanie či tvorivosť. Etické správanie vníma ako najobdivuhodnejší a najužitočnejší vedľajší dôsledok týchto aktivít. Damasio vtedy napísal: "V mozgu však morálne centrum, dokonca ani morálny systém ako taký nenachádzam." Terajší Damasiov a Hauserov výskum ukázal, že čosi také predsa len môže - aspoň v náznakoch - existovať. (ač)
Autor: spolupracovník SME