Garry McCracken a Peter Stott takú možnosť ponúkli v knihe Fúzia. Energia vesmíru (Mladá fronta, Praha, 2006, preložili Milan Řípa a Jan Mlynář, ktorí preklad doplnili poznatkami z Česka; M. Řípa aj chronológiou výskumu fúzie).
Obaja autori majú za sebou dlhú a úspešnú kariéru vo výskume jadrovej fúzie (zlučovania atómov), čo je opak známejšej a oveľa jednoduchšej technológie štiepenia. Pri fúzii treba na Zemi vytvoriť teploty mnohonásobne vyššie, ako vládnu v jadre Slnka. Autori názorne opisujú obrovské ťažkosti, ktoré pri tom treba prekonať, ako aj nádejné postupy, na základe ktorých možno teraz, po päťdesiatich rokoch usilovného výskumu, postaviť prototyp fúznej elektrárne.
Kniha je súčasne nenásilnou učebnicou fyziky pre začiatočníkov, autori však pri výklade nezabiehajú do technických podrobností; texty, určené pokročilejším čitateľom, vyčlenili do rámčekov, ktoré môže laik preskočiť. Ak ho problematika ozaj zaujme, zíde sa mu slovníček používaných výrazov na konci knihy vrátane ďalšej literatúry a odkazov na internetové stránky.
Veľmi zaujímavé sú exkurzy do histórie, kde sa stretávame s menami ako Andrej Sacharov, Edward Teller (otec vodíkovej bomby), Lyman Spitzer, Oleg Lavrentiev či George Thomson (syn objaviteľa elektrónu J. J. Thomsona). Kapitola o slepých uličkách výskumu (fúzia "v skúmavke") dáva nahliadnuť aj za oponu vedy. Čitateľ z nej získa predstavu, že veda nie je nič nadprirodzené, pretože tak ako v iných ľudských činnostiach aj pri nej občas vedci podľahnú obyčajným ľudským slabostiam. Preto ani autorom nemožno vyčítať azda prílišný optimizmus, s ktorým sa na možnosti využitia fúznej reakcie na výrobu elektriny pozerajú (existujú aj odborníci, podľa ktorých túto reakciu na Zemi sotva kedy zvládneme); ak by totiž McCracken a Stott neboli presvedčení o jej reálnosti, nemohli by napísať takú pútavú knihu. (ač)