a ich DNA vyplýva opak
Kosti zo Stareninej jaskyne
V online verzii časopisu Proceedings of the National Academy of Sciences USA túto novinku oznámili Andrei Soficaru zo Strediska antropologických výskumov a Adrian Dobos z Archeologického ústavu v Bukurešti s Erikom Trinkausom z Washingtonovej univerzity v St. Louis. (Pripomeňme, že Trinkaus je odborník svetového rangu, ktorý často spolupracuje s výskumníkmi praľudí zo strednej Európy vrátane slovenských.) Preskúmali štyri ľudské kosti z Pestera Muierii (Starenina jaskyňa). Toto nálezisko niekedy nazývajú aj Pestera Muierilor čiže Jaskyňa starien. Leží v krasovej oblasti blízko dediny Baia de Fier v okrese Gorj v južnom Rumunsku, v dvoch tretinách cesty medzi mestami Bumbesti-Jiu a Vaideeni, na južnom okraji východozápadného úseku hlavného hrebeňa Transylvánských Álp.
Jaskyňa má niekoľko prepojených komôr a galérií. Je sprístupnená a predstavuje jednu z hlavných miestnych atrakcií pre turistov. Predmetné kosti v nej našli už roku 1952. No pre nejasnostiam v datovaní a podobnosti s mozgovou a tvárovou časťou lebky moderných ľudí ich objavitelia po zbežnom preskúmaní nezaradili medzi nepochybné pozostatky praľudí, ktorí kedysi obývali dnešné Rumunsko. Dlho ich viac-menej ignorovali.
Návrat k pravekej identite
Vedci sa k rumunským kostiam vrátili až roku 2001. Rádiouhlíkové datovanie troch z nich - sánky, píšťaly a časti lopatky, štvrtú kosť predstavuje takmer úplná lebka - totiž odhalilo, že sú bez najmenších pochybností naozaj praveké. Vyšlo, že majú približne 30-tisíc "rádiouhlíkových" čiže okolo 35-tisíc "kalendárnych" rokov (vypočítaných po kalibrácii meraní). Spomenuté štyri kosti podľa všetkého patrili tomu istému jedincovi. Dostal označenie Muierii 1. Okrem toho sú z jaskyne známe aj spánková kosť Muierii 2 a ihlica Muierii 3, ktoré patrili niekomu inému.
V prípade Muierii 1 išlo s najväčšou pravdepodobnosťou o ženu. Soficaru s kolegami teraz priamo rádiouhlíkovo určil vek všetkých kostí - teda vrátane lebky - ešte spoľahlivejšie urýchľovačovou hmotnostnou spektroskopiou. Použili pri tom najdokonalejšiu metodiku, zohľadňujúcu možné nepresnosti. (Rádiouhlíkové datovanie vzoriek z čias, keď sa blížil vrchol poslednej doby ľadovej, je pomerne prekérna záležitosť, najmä pre výrazné kolísanie obsahu uhlíka vo vtedajšom ovzduší.)
Nové datovanie potvrdilo spomenutý vek aj spoločnú identitu štyroch kostí jedinca Muierii 1. Kosť Muierii 2 je o necelých tisíc rokov mladšia. Tomu zodpovedá aj typ kamenných nástrojov, ktoré sa našli v jaskyni. Podľa veku s nimi súvisiacej stoličky obrovského prajeleňa patrili do neskorej fázy takzvanej aurignacienskej industrie, spájanej s prvými Homo sapiens v Európe.
Sugestívna mozaika
Nasledovalo dôkladné porovnanie podrobností kostí z Pestera Muierii s neandertálcami, skorými anatomicky modernými ľuďmi z Afriky a európskymi anatomicky modernými ľuďmi z čias jednak pred 25-tisíc až 30-tisíc rokmi, jednak pred vyše 33-tisíc rokmi. Vedcom išlo o to, aby kosti obyvateľov Pestera Muierii zasadili do kontextu ich možných predkov, súčasníkov a potomkov.
Záver: praľudia z tejto jaskyne v zásade patria medzi anatomicky moderných. Zaraďujú sa tak do skupiny skorých európskych Homo sapiens z takisto rumunských jaskýň Pestera cu Oase a Pestera Cioclovina, Mladečskej jaskyne na Morave a jaskýň Brassempouy, La Quina Aval a Les Rois vo Francúzsku.
No nie je to také jednoduché. Muierii 1 súčasne nesie výrazné neandertálske znaky. Anatomické archaizmy sú na kostiach prvých európskych Homo sapiens bežné. V prípade tohto obyvateľa Pestera Muierii však presahujú zvyčajnú medzu. Týka sa to prednej i zadnej časti lebky, ako aj ostatných kostí. Zvlášť pozoruhodné je, že z parametrov lopatky vyplýva obmedzená schopnosť vrhať oštepy a iné projektily. Aj keď minulé výskumy anatómie spodnej časti ruky neandertálcov ukázali, že sa od Homo sapiens veľmi nelíšili zručnosťou, taký poznatok ladí s početnými stopami po úrazoch na neandertálskych kostrách, poukazujúcich na rizikovejší lov zblízka (podľa izotopového zloženia kostí neandertálci jedli prakticky výlučne mäso veľkých zvierat).
Všetko zapadá do spomenutej mozaikovitej archaicko-modernej anatómie prvých Homo sapiens v Európe. A podporuje názor, že sa dlhodobo miešali s neandertálskymi susedmi. Aspoň príležitostne, ako to zachytila aj vydarená filmová rekonštrukcia Svet neandertálcov na dvoch DVD, ktoré vyšli ako príloha SME v septembri. Homo sapiens po príchode do Európy očividne nenahradili neandertálcov okamžite. Hoci stále platí aj to, že archaické znaky na ich kostrách môžu jednoducho odrážať pretrvávajúce dedičstvo skorších predkov.
Autor: ZDENĚK URBAN,spolupracovník SME