bený tak, že pri týchto uhloch dokáže dať lopte najväčšiu rýchlosť.
Tieto uhly môžu byť prekvapujúce, lebo elementárna fyzika nás učí, že teleso doletí najďalej, keď je hodené pod uhlom 45 stupňov. Tento výsledok však platí len v prípade, ak má teleso pri akomkoľvek elevačnom uhle rovnakú počiatočnú rýchlosť. Ako ukázali fyzici z Brunelskej univerzity, tento jednoduchý predpoklad v prípade autového vhadzovania neplatí. Závislosť rýchlosti hádzanej lopty na uhle spôsobí, že ideálna hodnota elevačného uhla sa posunie k nižším hodnotám, než je známych 45 stupňov.
Taký je výsledok fyzikálneho výskumu. Vedci demonštrovali, že fyzika vie vysvetliť nielen elementárne problémy typu strieľania z kanóna. To, samozrejme, neznamená, že by sa tým zrušila platnosť tej fyziky, ktorú sa učíme v škole. Skúmaný systém (futbalista) je len trochu zložitejší než kanón. Zaráža preto názov článku a jeho záver. Fyzika predsa nikdy neašpirovala na to, aby bola príčinou fyzikálnych dejov; iba vysvetľuje a matematicky opisuje, ako tieto deje prebiehajú.
V závere autor chváli futbalistov za to, že "príliš neovládajú" fyzikálne zákony a trénerov upozorňuje, aby zverencom nevnucovali "spôsob hádzania autov podľa školských učebníc". Tieto myšlienky nemusia byť myslené zle, ich formulácia je však prinajmenej nevhodná. Môže vzbudiť dojem, že fyzika sa v podstate hodí len na opis elementárnych a od reality odtrhnutých dejov a čím skôr zabudneme, čo nás z fyziky učitelia naučili, tým lepšie pre nás. Tento záver je zaujímavou bodkou za článkom ukazujúcim, čo všetko vedia fyzici vysvetliť spojením poznatkov, ktoré sa o hádzaní učíme už na škole a znalosti ľudskej anatómie.
Futbalisti asi naozaj nemusia študovať učebnice fyziky. Našťastie všetci nezabúdajú na fyziku hneď po skončení školy. My potom môžeme, často v radostnej nevedomosti, využívať plody ich výskumu ako lasery, polovodiče, röntgenové lúče, rádiové vlny, elektrickú energiu...
