Ešte relatívne nedávno sme neandertálcov považovali za svojich predkov. V našich predstavách boli niečím ako menej dokonalým a menej krásnym Homo sapiens. Vďaka genetickým štúdiám z konca 20. storočia už teraz vieme, že to nie je pravda. Neandertálci, ktorí sa usadili v dnešnej Európe nejakých stopäťdesiattisíc rokov pred nami, v našom genetickom dedičstve nezanechali žiadnu stopu. Zrejme sme s nimi sex nemali, a ak sa predsa len nejaký Homo sapiens ulakomil na krásnu neandertálku, obišlo sa to bez následkov.
Neandertálcov môžeme s veľkou pravdepodobnosťou považovať iba za vzdialených príbuzných, s ktorými sme mali posledného spoločného predka asi pred pol miliónom rokov. A potom sa naše cesty rozišli. Naši predkovia, videné dnešnou perspektívou, celkom rozumne zostali v Afrike, zatiaľ čo praotcovia neandertálcov sa vydali do sveta.
Päťtisíc rokov, azda kratšie
Tak, ako sa zmenil náš pohľad na príbuzenstvo s neandertálcami a na nich samých (neboli ani hlúpi, ani nešikovní, ani zlí, starali sa o svojich chorých a starých), menia sa aj časové súradnice nášho spoločného života. Až doteraz sa predpokladalo, že moderný človek a neandertálec sa znovu zišli na kúsku zeme, ktorému sa dnes hovorí Európa, približne pred 38-tisíc rokmi. Neandertálska stopa sa z Európy mala vytratiť asi pred 30-28-tisíc rokmi, aj keď ešte nejaký čas žili v izolovaných oblastiach, ako je trebárs dnešná Zafarrya v Španielsku.
Archeológ Paul Mellars z Univerzity v britskom Cambridgi teraz v časopise Nature predložil nové merania veku kostí Homo sapiens a neandertálcov s použitím zlepšenej rádiouhlíkovej metódy. Tie spresnili čas príchodu Homo sapiens do Európy, čo je však pre nás hlavné, odkrojili ďalšie roky z ich aj tak dosť krátkeho spolunažívania s moderným človekom. Podľa Mellarsových meraní nemohlo trvať dlhšie než päťtisíc rokov, a dokonca by ho vraj prekvapilo, keby v jednej lokalite presiahlo tisíc rokov.
To je v daných historických súvislostiach naozaj iba mihnutie oka. Mellarsov odhad však presne súhlasí s dávnejšími výpočtami antropológa Ezru Zubrowa, podľa ktorého zníženie plodnosti či zvýšenie úmrtnosti o jedno percento by priviedlo k vyhynutiu neandertálcov práve v tomto krátkom časovom úseku. A zrejme sa to naozaj stalo.
Nevieme, prečo neandertálci prehrali pomyselnú vojnu tak bleskovo, radi by sme sa to však dozvedeli. Možno najmä preto, že kdesi hlboko v nás sú stále zakorenené neustávajúce pochybnosti o ľudskej prirodzenosti.
Vojna alebo stará mama?
Tých, ktorí považujú človeka iba za krvilačnú šelmu, asi doterajšie výsledky vedeckého bádania nad príčinami vyhynutia neandertálcov sklamú. Na priame stretnutie totiž chýbajú dôkazy. Ani vo Francúzsku, ani v Španielsku sa nenašli miesta prehistorických bitiek či vyvražďovania, kostry neandertálcov iba zriedkavo nesú známky brutálneho násilia. Okrem toho poraziť neandertálcov v otvorenom boji by mohol byť problém. Mali lepšie svaly, boli podsaditejší a ani v loveckom remesle neboli horší než anatomicky moderní ľudia.
Zostávajú nepriame príčiny, teda cesta prírodného výberu, čo už pre citlivé ľudské ucho znie predsa len prijateľnejšie. Jedna z takých teórií hovorí, že sme našich bratrancov "prevalcovali" vďaka tomu, že sme žili dlhšie. Neandertálci zomierali podľa dnešných kritérií veľmi skoro, okolo tridsiatky a krátko po nej, zatiaľ čo veľa moderných ľudí sa už vtedy dožívalo päťdesiatky. Pre mladých je dobré mať okolo seba starších, ktorí vedia, o čom je život. Prarodičia, podobne ako univerzitní profesori, už všade boli a všetko robili, a žili tak dlho, aby o tom mohli vydať svedectvo. Okrem toho prarodičia sa môžu postarať o deti, zatiaľ čo mladí si budujú svoje životy po svojom. Mať pracovitú starú mamu a múdreho starého otca možno bolo tou rozhodujúcou výhodou, ktorá zabezpečila populačnú explóziu Homo sapiens pred 45-tisíc rokmi.
Deľba práce a obchod?
Ďalšia teória hovorí, že aj keď boli neandertálci rovnako dobrými lovcami ako ľudia, zrejme nevedeli obchodovať. U ľudí sa našli opracované nástroje z kameňa, pochádzajúceho zo vzdialených miest, neandertálci používali iba nástroje z materiálov z blízkeho okolia. Najprirodzenejšou cestou, ako dostať do rúk nástroje zďaleka, je obchod. Ten súčasne svedčí o deľbe práce. A deľba práce umožňuje špecializáciu: loviť by mali odvážni a rýchli, vyrábať nástroje šikovní a trpezliví, obchodovať múdri, viesť skupinu skúsení a rozhodní.
O istej špecializácii svedčia aj príbytky. Tie ľudské boli už vtedy rozčlenené do rôznych sekcií, ako sú aj dnes, zatiaľ čo v príbytkoch neandertálcov vládol skôr chaos. Podobné to bolo aj v spoločenskej organizácii - ľudia sa združovali do väčších celkov, neandertálci boli rozptýlenejší s malým počtom oddelených skupín, každá so svojím vlastným typom výroby rovnakých nástrojov. Preto sa zrejme medzi nimi ani nerozvinul spoločný jazyk. A väčší mozog ako ľudia mali zrejme preto, že v ňom museli nosiť príliš veľa vecí.
Všetko však mohlo byť úplne inak. Tak, ako každá civilizácia raz zanikne, mohli dospieť k svojmu prirodzenému koncu aj neandertálci (vzdorovať desiatky tisíc rokov ľadu a snehu asi nebola nijaká hračka, a možno ich to zmáhalo čoraz viac). A úplnou náhodou sme sa pri ich konci vyskytli aj my. A teraz si lámeme hlavu nad tým, ako sme to všetko vyhrali.