preráža do stredného prúdu a na vlne jeho popularity sa okrem popových hviezdičiek či filmárov vezú aj počítačové hry. Niektoré s veľkým úspechom, napríklad takmer vizionársky San Andreas. Iné sa snažia uspieť aspoň pomocou silného mena ako 50 Cent: Bulletproof.
No a potom sú tu tituly takmer ako "z ulice", o ktorých sa veľa nehovorí, ale práve vďaka tomu majú šancu zabodovať. Drsný titul 25 to Life na to však ide zo zlej strany. Snaží sa tváriť ako veľký hráč - samé búchačky, drsní černosi a latino borci, tony nadávok, skorumpovaní policajti a zločin na každom kroku. Stačí pár krokov a zistíte, že zostalo iba pri slovách. Spomínané rekvizity síce sú prítomné - dokonca v dávke, ktorá by mohla zdvihnúť zo stola všetkých amerických senátorov bojujúcich za úbohé deti vychovávané počítačovými hrami. Samotné spracovanie však vyznieva tak povrchne a smiešne, ako keby sa mocní producenti pokúsili zmeniť Back Street Boys na nových Public Enemy. Príbeh nešťastného gangstra, ktorý sa pokúša dostať von z "hry", je patetický a spracovaný v podpriemerných animáciách. Herné pasáže sa snažia napodobniť hry typu Max Payne. Darí sa im to možno len bohatým zbrojným arzenálom, všetko ostatné chýba. Dobrá grafika, zapamätateľné herné situácie, dizajn úrovní, napätie a často aj najprimitívnejšia logika. Herný čas je ešte kratší ako pri krátkej konkurencii a situáciu nezachráni ani multiplayer s hromadou nevyužitého potenciálu. Za zmienku potom stojí jedine kvalitný soundtrack v podaní hviezd ako Tupac, Xzibit či DMX.
Vo výsledku pôsobí 25 to Life presne ako tie zbohatlícke deti hrajúce sa na tvrdých "niggas". Plné ústa veľkých rečí, ale pod drsným zovňajškom nájdete iba mäkký odpad. Aj v období terajšieho herného sucha radšej ruky preč. www.25tolife.com
