SME

Nadanie nie je len vecou génov, treba ho zveľaďovať

Slovom nadanie obvykle označujeme vlastnosť, ktorú predpokladáme u nadpriemerne výkonných ľudí.

Šachový génius Garry Kasparov mal talent od Boha, ktorý zveľadil neuveriteľnou pracovitosťou. FOTO - REUTERS

Slovom nadanie obvykle označujeme vlastnosť, ktorú predpokladáme u nadpriemerne výkonných ľudí. V hovorovej reči možno nadanie (rozumové, umelecké, pohybové) mať alebo nemať. Pre odborníka je však nadaním vlastnosť každého človeka. Je to vlastnosť, presnejšie súbor vlastností, ktoré zabezpečujú vykonávanie činnosti intelektovej, umeleckej, pohybovej, ale aj praktickej.

Rozvinutejšie nadanie umožňuje svojmu nositeľovi byť v niektorej činnosti alebo činnostiach úspešnejší než ostatní, vtedy o ňom hovoríme ako o nadanom človeku. Ale aj ten málo nadaný alebo nenadaný má nejaké nadanie, rovnako ako aj pomalé auto má nejakú rýchlosť.

Aj dar treba zveľaďovať

Zatiaľ čo rýchlosť je exaktný pojem z fyziky, nadanie je pojem psychologický, a preto menej presný, ťažšie merateľný, jeho chápanie v histórii viac podlieha zmenám. Samotné slovo nadanie naznačuje, že nadanie je niečo dané (Bohom, prírodou, dedičnosťou). To slovo je však iba pomenovaním a neodráža realitu, iba názor na ňu v dobe, keď vzniklo. Jeho starší medzinárodný ekvivalent - talent - sa tiež chápal ako dar (pod vplyvom biblického podobenstva), označuje však nie danosť, ale hodnotu.

Talent bol v starom Grécku a okolitých krajinách hmotnostnou a neskôr nemalou peňažnou jednotkou. Aj spomínané biblické podobenstvo (pochádza z Matúšovho evanjelia) naznačuje, že talentov môže byť veľa alebo málo a že s nimi treba vedieť hospodáriť, aby sa zúročili. Talent, s ktorým nepracujeme, ostane zakopaný, stratený, môžeme oň prísť.

Ešte v dobách J. A. Komenského bolo nadanie (latinsky ingenium) pokladané za vlastnosť každého človeka. Učiteľ národov si uvedomoval, že nadanie môže byť malé alebo veľké, že ho možno ovplyvňovať výchovou, že sú deti, ktorých nadanie sa rozvinie až v neskoršom veku, a naopak deti, ktorých zdanlivo nadpriemerné nadanie v priebehu života zakrpatie.

Pokrivené názory na talent

K pokriveniu názorov na talent človeka paradoxne viedli veľké prírodovedné objavy 19. storočia, pretože sa začali mechanicky uplatňovať aj na psychiku. Vznikajúca psychológia chcela byť exaktnou vedou, preto prijímala biologické vysvetlenia a aplikovala prírodovednú metodológiu aj tam, kde to nebolo adekvátne. Namiesto ingenia (nadania), o ktorom Komenský iba "filozofoval", začali moderní bádatelia skúmať genialitu (výnimočné nadanie). Keď sa potvrdilo, že "geniálni" ľudia majú často "geniálnych" príbuzných, pokladalo sa to za dôkaz, že nadanie je dedičné.

Až v 20. storočí sa ozvali hlasy, ktoré poukázali na fakt, že "géniov" minulosti nebolo možné

nájsť v chudobných a spoločensky nízko postavených rodinách - bádatelia teda overili skôr spoločenskú "dedičnosť" úspešného postavenia, podľa ktorého "géniov"

posudzovali, než dedičnosť biologickú. Tieto hlasy však prehlušili nadšení aplikátori vtedajšej psychologickej novinky - inteligenčných testov. Tie umožnili merať schopnosti, ktoré sa na začiatku storočia začali stotožňovať s "nadaním", a tak dovtedy špekulatívnej psychológii vydobyli miesto v systéme vážených vied s kvantitatívnou metodológiou.

Nenaplnené vízie tvorcov IQ testov

Merania pomocou prvých testov ukázali, že nadanie (inteligencia) detí súvisí s úrovňou nadania ich rodičov, že inteligencia jednovaječných dvojčiat je podstatne podobnejšia než inteligencia dvojvaječných dvojčiat alebo súrodencov z iných tehotenstiev.

Od polovice 20. storočia je však čoraz zrejmejšie, že ani s inteligenciou a jej meraním to nie je také jednoduché, ako predpokladali prví testujúci. Ukázalo sa, že výkony v testoch nemerajú biologický potenciál schopností, ale ich reálnu úroveň dosiahnutú učením a ovplyvnenú celou kultúrou, v ktorej človek vyrastá. Preto v testoch, skonštruovaných pre populáciu bielych Američanov zo strednej vrstvy, neobstáli čierni Američania z chudobných rodín, ale ani mnohí Európania.

Začali sa konštruovať testy "kultúrne nezávislé", ale aj tie fungovali iba v niektorých príbuzných kultúrach. Inteligenciu Aborigéna žijúceho pôvodným spôsobom v austrálskom buši nemožno merať úlohami odvodenými zo spôsobu života Euroameričanov.

Ukázalo sa tiež, že inteligencia závisí od školského vzdelania (súvislosť testových výkonov s ukončeným školským ročníkom je vyššia, než súvislosť s fyzickým vekom dieťaťa). Našli sa rozdiely v nadaní jednovaječných dvojčiat, ktoré nevyrastali v tej istej rodine. Zistilo sa, že v priebehu vývinu sa skóre IQ môže pomerne dramaticky meniť a že hodnoty namerané v detstve nemusia platiť v dospelosti.

Napokon sa ukázalo, že výkon v akejkoľvek činnosti je podmienený nielen inteligenciou, prípadne špeciálnymi schopnosťami, ale aj mnohými inými vlastnosťami: tvorivosťou, záujmami, motiváciou, vôľou, vytrvalosťou. Tie všetky spoluvytvárajú talent človeka. Pritom ich rozvoj podlieha formujúcim vplyvom prostredia ešte omnoho viac než rozvoj schopností.

Štyri dôležité faktory

Genetické dispozície vytvárajú akýsi limit, ktorý sa v priebehu vývinu postupne vypĺňa na základe životných skúseností, ktoré človek získava zo svojho prostredia, pri učení a rôznych činnostiach. Niekto svoj genetický limit využije naplno, u iného ostane nenaplnený.

Pre rozvoj nadania sú dôležité štyri faktory: 1. biologické (genetika, fungovanie nervovej a hormonálnej sústavy); 2. vplyvy prostredia, predovšetkým výchovy, ktorou spoločnosť zámerne pôsobí na svojich členov; 3. vlastná aktivita jednotlivca, ktorá sprostredkúva spolupôsobenie dedičnosti a prostredia; 4. faktor šťastia alebo náhody.

Ten posledný sa v psychologických teóriách často zanedbáva, bezpochyby však má svoj význam. Treba však povedať, že aj šťastie sa častejšie uplatní tam, kde sú preň vytvorené podmienky. Preto vytvárajme podmienky pre rozvoj nadania našich detí a umožnime im, aby boli aktívne! Len tak zvýšime pravdepodobnosť, že sa v mladej populácii objavia talenty, ktoré posunú spoločnosť zasa o kúsok dopredu.

Sila a hranice genetiky

Pôvodní nadšení propagátori myšlienky o dedičnosti nadania predpokladali, že sa prenáša z generácie na generáciu podľa zákonov, ktoré odhalil Johan Gregor Mendel pri štúdiu dedičnosti farby a tvaru na hrachu. Po objavení biochemickej podstaty dedičnosti predpokladali, že objavia "gén inteligencie", ktorý je za jej podobu zodpovedný.

Dnes pravda vieme, že dedičnosť psychických vlastností, a teda aj nadania, sa neviaže na jednotlivé gény, ale na ich kombinácie - je polygénová. Ani viac-menej kompletné zmapovanie ľudského genómu nemohlo k poznaniu nadania prispieť. Veď génov je na dvadsiatich troch pároch chromozómov v jadre ľudských buniek viac ako dvadsaťtisíc; číslo, ktorým možno pomenovať počet ich možných kombinácií ani nevieme vysloviť.

Genetika dnes vie diagnostikovať choroby zapríčinené poruchami chromozómov (napríklad Downov syndróm) alebo génovými mutáciami (napríklad hemofíliu, cystickú fibrózu). Ako však fungujú kombinácie nepoškodených génov, ktoré vytvárajú predpoklady na rozvoj psychických vlastností, to ešte veľmi, veľmi dlho vedieť nebude. Vie však, že genetické dispozície samy o sebe nie sú nadaním, vytvárajú iba predpoklad pre jeho rozvoj. Ak by sme aj to najlepšie geneticky vybavené dieťa nevychovávali v ľudskej spoločnosti, ale napríklad medzi vlkmi (také prípady sa skutočne vyskytli), jeho ľudské vlastnosti sa nerozvinú.

Autor: VLADIMÍR DOČKAL(autor je psychológ)

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu