Podľa ich zistení mozog pri každom žmurknutí aktívne vypína časti vizuálneho systému - aj keď do očí stále vniká svetlo. To by mohlo vysvetliť, prečo ľudia neregistrujú svoje vlastné žmurkanie.
Vedci použili špeciálne zariadenie na skúmanie účinkov žmurkania na mozog. Prístroj, vybavený káblom z optického vlákna, umiestnili do úst skúmaných dobrovoľníkov, ktorí ležali vo funkčnom mozgovom skeneri magnetickej rezonancie s okuliarmi blokujúcimi svetlo.
Optické vlákno rozsvietilo očné buľvy cez podnebie a hlava sa rozsvietila na červeno. To znamenalo, že svetlo dopadajúce na očnú sietnicu zostávalo konštantné, aj keď skúmané osoby žmurkli. Vedci potom zmerali účinok žmurknutia na aktivitu mozgu nezávisle od účinku zatvorenia viečka pri vniknutí svetla do oka.
Zistili, že žmurknutie potlačilo mozgovú aktivitu v časti kôry zodpovednej za videnie, ako aj v oblastiach mozgu známych ako parietálna a prefrontálna, ktoré sa zvyčajne aktivujú, keď si človek uvedomí vizuálny vnem alebo predmet vo vonkajšom svete.
"Žmurkanie je potrebné na udržanie vlhkosti povrchu oka," hovorí Davina Bristowová z Neurologického ústavu pri UCL. "Väčšina ľudí žmurkne asi 15-krát za minútu a jeden žmurk trvá v priemere 100-150 milisekúnd, čo znamená, že za celý život prežmurkáme najmenej deväť rokov.
"Okamžite by sme si všimli, keby okolitý svet náhle potemnel, najmä ak by sa to dialo každých pár sekúnd," pokračuje Bristowová. "Napriek tomu sme si zriedkakedy vedomí vlastného žmurknutia, aj keď tento úkon spôsobuje podobné zníženie množstva svetla vstupujúceho do oka. Vďaka tomu máme neprerušený vnem sveta."
Vedci zverejnili svoje zistenia v najnovšom vydaní odborného časopisu Current Biology.
