Text vyšiel pôvodne na webe agentúry Bloomberg.
Toby Kiersovú, profesorku evolučnej biológie na Vrije Universiteit v Amsterdame, výskum húb priviedol k odhaleniu, ako môže samotná príroda vyriešiť klimatickú krízu. Pozerá sa nielen na úžasnú rozmanitosť húb, ktoré vidíme rásť nad zemou, ale aj na skryté systémy, ktoré prehliadame – hubové siete, ktoré sa šíria v pôde a vyživujú korene stromov a rastlín.
V Kiersovej laboratóriu prúdia prúdy uhlíkových molekúl cez obrazovku počítača ako olejové bubliny v lávovej lampe. Osvetlený a zväčšený uhlík sa pohybuje infraštruktúrou mechúrikovitých trubičiek, ktoré tvoria rozsiahle podzemné siete húb.
Tieto systémy tvoria tretinu živej biomasy pôdy, spájajú ju a udržiavajú väčšinu života na Zemi. Pôda obsahuje približne 75 percent pozemského uhlíka a huby v nej zohrávajú rozhodujúcu úlohu. Sú „silnými a nedocenenými spojencami“ pri hľadaní riešenia klimatických zmien, povedala Kiersová.
Ako sa zbaviť prebytočného uhlíka
V pondelok vedecký časopis Current Biology uverejnil prelomovú štúdiu, ktorej spoluautorkou je Kiersová a ku ktorej získala agentúra Bloomberg predčasný prístup, odhaľujúcu, že skupina húb známa ako mykorízy ročne stiahne a uloží viac ako 13 miliárd ton oxidu uhličitého. To je takmer ročná produkcia skleníkových plynov Číny a USA spolu.
Táto štúdia je prvou, ktorá vypočítala, koľko uhlíka sa pohybuje týmito podzemnými sieťami. Dôsledky sú dôležité nielen pre klimatológov, ale aj pre tvorcov politík, investorov a inovátorov – všetci musia pochopiť a podporiť úlohu, ktorú budú huby zohrávať v celosvetovom úsilí o odstránenie prebytočného uhlíka z našej atmosféry.
Podpora je potrebná – mykorízne siete na našej planéte ohrozuje odlesňovanie a priemyselné poľnohospodárstvo, ktoré tieto systémy vyčerpáva obrábaním pôdy a nadmerným používaním chemických hnojív a pesticídov. Svoju daň si vyberajú aj horúčavy, sucho a iné klimatické vplyvy. Vzhľadom na súčasné trendy do polovice storočia degraduje viac ako 90 percent pôdy na Zemi, a tým aj siete húb v nich.
Polovica šírky našej Galaxie
Kiersovej štúdia kvantifikuje význam húb a navrhuje plán opatrení. Americké ministerstvo poľnohospodárstva musí nielen rozšíriť výskumné úsilie v tejto oblasti, ale malo by stimulovať prechod k regeneratívnemu poľnohospodárstvu.
Za bezorbové poľnohospodárstvo, ktoré ponecháva pôdu a jej živú biomasu nenarušenú a zároveň zvyšuje výnosy plodín a šetrí peniaze, by sa mali zaviesť odmeny, ak nie požiadavky. Táto metóda sa používa len na tretine poľnohospodárskej pôdy v USA a zaslúžila by si masové rozšírenie.
Investori môžu prispieť financovaním vývoja nástrojov presného poľnohospodárstva vrátane nových poľnohospodárskych robotov s umelou inteligenciou a technológií dronov, ktoré môžu znížiť používanie chemikálií až o 90 percent. Inovátori pracujúci na technológiách zachytávania a ukladania uhlíka, ktoré priťahujú obrovské toky kapitálu, by si mali požičať modely z výskumu mykoríznych sietí – tento obrovský živý stroj ponúka dômyselné poznatky o sekvestrácii uhlíka.
Kiersová opísala mykorízy ako „ekosystémových inžinierov“, ktorí poskytujú koreňom stromov a plodín dusík, fosfor a iné živiny výmenou za uhlík, ktorý tieto rastliny získavajú prostredníctvom fotosyntézy. Huby potom využívajú tento uhlík na svoj rast, čím sa vytvára priaznivý cyklus výživy medzi nadzemnými a podzemnými systémami.
Tieto huby môžu prirodzene poskytovať viac ako 80 percent živín pre rastliny. Plodiny zaťažené chemickými hnojivami však často nedokážu odovzdať uhlík hubám, čím poškodzujú podzemné siete.
Zložitosť podzemného systému je aj v jeho súčasnom stave neobyčajná – ak sa roztiahne do jedného dlhého vlákna, celková dĺžka hubových sietí v pôde na celom svete je približne polovica šírky našej Galaxie. „Toto je 400 miliónov rokov starý systém podpory života, ktorý ľahko môžeme nazvať jedným zo zázrakov živého sveta,“ povedala Kiersová.
Možno ešte ohromujúcejšie je, ako málo tomu rozumieme. Ktoré druhy podzemných húb dokážu najlepšie nielen vyťahovať uhlík z koreňov rastlín, ale ho aj odvádzať a udržiavať? To zatiaľ nevieme. Kiersová skúma úlohu „exsudátu“, hubovej zlúčeniny, ktorá pomáha robiť pôdu „lepkavou“, spája ju a zároveň bráni baktériám, ktoré neustále rozožierajú siete a uvoľňujú uložený uhlík. Ako možno zvýšiť množstvo exsudátu a iných zlúčenín, aby sa pod zemou udržalo viac uhlíka?
Mapa hubových sietí
Pravdepodobne existujú desiatky tisíc druhov podzemných húb, ktoré ešte neboli objavené a preskúmané. Keď vedci pochopia a zmapujú túto oblasť, mohli by „postrčiť“ systém tak, aby sa zvýšila jeho kapacita na ukladanie uhlíka.
Kiersová cestuje po celom svete, aby zbierala vzorky pôdy plné húb, pričom spolupracuje s globálnym kolektívom miestnych vedcov prostredníctvom svojej novozaloženej Spoločnosti pre ochranu podzemných sietí (Society for the Protection of Underground Networks, SPUN).
Pomocou modelov umelej inteligencie predpovedajú horúce miesta mykoríznej biodiverzity. Na mieste skenujú krajinu a hľadajú huby známe ako „plodnice“, ktoré vidíte nad zemou – slizké, purpurové, chlpaté, voskové, diafánové – rôzne typy, ktoré môžu fungovať ako periskopy pre siete pod povrchom. Získavajú DNA húb a posielajú ju na sekvenovanie.
Cieľom tohto projektu odberu vzoriek, ktorý vznikol v spolupráci s GlobalFungi a Crowther Lab, je pokryť desaťtisíc lokalít a zostaviť otvorenú mapu hubových sietí planéty. Mapy pomôžu určiť horúce miesta pre sekvestráciu uhlíka a identifikovať druhy húb, ktoré najlepšie znášajú sucho a horúčavy – a mohlo by byť užitočné zaviesť ich do zraniteľných orných pôd.
Kiersovej výskum poskytuje sľubnú novú oblasť pre boj proti klimatickým zmenám – ale len vtedy, ak klimatológovia, tvorcovia politík a investori využijú tieto nové poznatky na navrhovanie stratégií ochrany prírody a potravinových systémov, ktoré zvyšujú výnosy a zároveň chránia, a nie degradujú základnú sieť života.
Autor: Amanda Little
