Slovo „hodnoty“ je nám dôverne známe. Každý nejaké máme, na mnohých sa zhodneme, za niektoré by sme mali byť schopní dokonca položiť život. Priateľstvo, rodina, láska, sloboda, spravodlivosť, rovnosť – to všetko sú príklady niečoho, čo by sme asi nazvali hodnota.
Čo sú to ale hodnoty? Aký má toto slovo vlastne význam, menil na naprieč storočiami a je možné, že po vypočutí dnešnej dávky už nebudete nikdy nad hodnotami rozmýšľať rovnako ako doteraz?
Pomoc troch slovníkov
Skúsme začať pokusom o definíciu slova „hodnota“. Ak zalistujeme napríklad v Krátkom slovníku slovenského jazyka, dostaneme hneď definície štyri. Po prvé, ak sa spýtam otázku „Akú hodnotu majú tieto šperky?“, hovoríme o hodnote ako o cene.
Po druhé, ak zaznie otázka „Aká bola hodnota obety, ktorú priniesol Ján Palach?“, v tomto prípade hovoríme o hodnote ako o význame, zmysle či dôležitosti nejakej veci. Po tretie, s otázkou „Aká je výživná hodnota tvojich bežných raňajok?“ hovorím o hodnote ako o osožnosti a užitočnosti.
No a po štvrté si môžeme položiť otázku „Aké kultúrne hodnoty podporuje náš štát?“ a tu hovorím o hodnote ako nie niečom cennom, vzácnom.
Bez toho aby som rozporoval počet významov slova „hodnota“, z týchto štyroch definícii vidíme niečo zásadné a o chvíľu sa tomu povenujeme podrobnejšie. Nateraz len naznačím, že o hodnote niečoho často uvažujeme ako o niečom inštrumentálnom; teda že hodnota danej veci závisí od toho, aký úžitok či benefit nám prinesie.
Na druhej strane je hodnota niektorých vecí od tohto úžitku nezávislá a hovoríme, že dané vec má vnútornú hodnotu či hodnotu sama o sebe. Inými slovami, aj keď niečo nie je užitočné, stále je to hodnotné – čo sa prvoplánovo javí ako protirečenie. Ale viac k tomu o chvíľu.
Siahnime ešte po dvoch etymologických slovníkoch, po slovenskom a anglickom, či nám význam slova „hodnota“ neobohatia. V slovenčine sa slovo „hodnota“ odvodzuje od slova „hodný“, teda „hodiaci sa“, „vyhovujúci“ – čo evokujem definíciou hodnoty ako niečoho užitočného; a tiež je „hodné“ niečo, čo spĺňa isté kritérium.
Napríklad ak je niekto ctihodný, jeho hodnota uznania cti zo strany druhých závisí od toho, či splnil napríklad kritérium vysokého morálneho kreditu.
Slovo „hodnota“ sa tak etymologicky viaže na slovo „hodný“ a to zas na slovo, teda sloveso „hodiť sa“. Hodnotu má pre nás tak to, čo sa nám hodí, čo nám vyhovujete, ale aj to, čo je s nami v súlade – s čím sa takpovediac zhodujeme. Hodnota hovorí o istej morálnej jednote.
Do tretice sa pozrime na etymológiu anglického prekladu slova hodnota, a teda slova „value“ – ktoré poznáme aj v slovenčine, napríklad zo slov ako „evaluácia“, „valuta“, „ekvivalent“, aťď. Anglické „value“ pochádza z latinského „valere“, čo znamená „byť silný“ či „mať sa dobre“, ale tiež „mať cenu“ v zmysle, že niečo stojí za námahu – má cenu niečo spraviť.
Od približne 13. storočia začína mať slovo „value“ aj význam „cena rovná skutočnej hodnote danej veci“ alebo tiež význam „miera do akej je niečo užitočné alebo úctyhodné“.
Nakoniec je potrebné poukázať aj na prepojenie medzi slovom „hodnota“ a „reputácia“ a „spoločenské uznanie“, keďže latinské „valere“ a staro-francúzske „valor“ sa vzťahujú aj na latinské „valore“, čo znamená „odvaha“. Hodnota sa tak viaže aj na charakter a charakternosť.
Toľko konzultácia slovníkov a posuňme našu významovú archeológiu na úroveň filozofickej rozpravy.
Čo je to dobro?
Štúdiu a teórii hodnôt sa venuje tá časť filozofie, ktorá sa nazýva axiológia (z gréckeho „axia“, čo znamená hodnota) a aj vzhľadom na vyššie spomínané snahy o definičného uchopenie konceptu „hodnota“ sa s vami chcem pozrieť na tri dôležité otázky v rámci axiológie.
Po prvé, čo je to dobro? Po druhé, či existujú neinštrumentálne hodnoty? A po tretie, či môže vôbec existovať viac ako jedna hodnota?
Začnime otázkou dobra a správne sa pýtate, že prečo zrazu meníme kurz a namiesto hodnôt ideme rozprávať o dobre. Odpoveď je jednoduchá: lebo tieto dve myšlienky sú medzi sebou koncepčne prepojené. Čo tým myslím?
Ak poviem, že to či ono je pre mňa hodnotné, napríklad, že počúvanie tejto dávky je pre mňa hodnotné, inými slovami nevyhnutne hovorím, že je pre mňa dobré, že túto dávku počúvam. Čo je to ale dobro? Čo to znamená povedať, že niečo je pre mňa dobré?
Ako už verím tušíte, v tomto bode by sme vedeli otvoriť desiatky ak nie stovky kníh, ktoré by nám predostreli mnohé protichodné pohľady na povahu dobra. Pre zjednodušenie sa obmedzím na tri pohľady. Hovoriť chcem o tzv. naturalistickom faule z pera britského filozofa G. E. Moora, potom o dobre ako o užitočnosti a nakoniec o dobre ako prívlastku.
Naturalistický faul
Určite ste už niekedy počuli výhradu, že dobré nemôže byť len to (či dokonca nikdy to) čo je takpovediac prirodzené; teda čo je v súlade s našou prirodzenosťou.
Lietanie je zlé, lebo je neprirodzené; umelé zákroky do tela sú zlé, lebo sú neprirodzené; či používanie technológii je neprirodzené. Tento druh rozmýšľania sa často mysle nazýva naturalistický faul a jeho autor G. E. Moore ním myslel niečo trochu iné a rafinovanejšie.
Ak sa pýtam otázku, čo je to dobro, o dobre rozmýšľam ako o nejakej vlastnosti vecí. Aký druh vlastnosti by ale dobro bolo? Je dobre potešenie a zlo je naopak utrpenie a bolesť? Ak by tomu tak bolo, za vetou dobro je potešenie (z anglického „pleasure“) by sme mohli dať raz a navždy bodku a ďalšie otázky by už nedávali zmysel. Ak áno, daná vlastnosť je konečnou definíciou dobra.
Bohužiaľ, pri chápaní dobra ako potešenia existuje legitímna otázka, ktorá znie: A je potešenie dobré? Ak sa chcem vyhnúť kruhovej argumentácii (čo by som aj mal chcieť), potom sa musím spýtať: Ak je dobro potešenie, čo robí potešenie dobrým?
Aká ďalšia vlastnosť odlišná od potešenia robí potešenie dobrým? A ak ju nájdem, zase sa musím spýtať otázku, či je táto vlastnosť dobrá a čo ju takou robí. Ak sa spýtanie takejto otázky nebude dávať zmysel, dobro sme raz a navždy správne definovali.
A čo si myslí G. E. Moore? Tvrdí, že dobro nie je prirodzená vlastnosť (ako napríklad tvrdosť či teplota) a tým pádom je nedefinovateľné. Ako poznám čo je pre mňa dobré a čo je teda hodnotné? Podľa Moore to vieme intuitívne a nie cez porovnávanie toho, čo mi prinesie viac potešenia či menej bolesti.
Dobro ako užitočnosť
Druhé chápanie dobra Moore práve odmietol a je ním pozeranie na dobro ako na to, čo mi prináša nejaké potešenie, úžitok, benefit, výhodu, pomáha mi naplniť môj záujem. Naopak, to čo prináša utrpenie a bolesť, náklady a riziká prevyšujú benefity a výhody, tak o tom hovorím ako o niečom zlom.
Tento slovník vypočítavania množstva benefitu, ktorý mi môže niečo priniesť je blízky ekonomickému slovníku a ako to uvidíme o chvíľu, v kontexte tohto chápania dobra a teda hodnoty je všetko vecou len tej správnej ceny. Inými slovami, všetko je na predaj, všetko má inštrumentálnu hodnotu.
Dobro ako prívlastok
Do tretice môžeme o dobre uvažovať ešte inak. Moore odmietol naturalistické chápanie dobra ako potešenia, ale kto povedal, že potešenie ako „pleasure“ je tá správna naturalistická kategória, ktorou dobro chápať? Britský filozof a logik Peter Geach vo svojej známej esej „Good and Evil“ z 1956 pripomenul Aristotelovské chápanie dobra ako prívlastku. Čo tým myslel?
Podľa Geacha robíme zásadnú chybu, keď o dobre uvažujeme ako o podstatnom mene – ako o niečom, čo sa niekde nachádza a čaká kým okolo toho prejdeme a všimneme si to.
Naopak, Geach tvrdí, že dobro má povahu prívlastku a teda je prídavným menom, ktorého význam priamo súvisí (a mení sa) od povahy podstatného meno, ktorého je atribútom.
Príklad. Podľa Geacha nedáva zmysel povedať vetu „tento nôž je dobrý“ a následne hľadať nezávislý význam slova dobrý. Naopak, veta „tento nôž je dobrý“ hovorí o noži, ktorého prívlastkom je prídavné meno „dobrý“ a správne je formulovať túto vetu ako „toto je dobrý nôž“.
Ak sa následne spýtam na význam slova „dobrý“, tentokrát už nelovím v abstraktných vodách bezbrehej predstavivosti, ale som významovo ukotvení a obmedzený povahou (a teda prirodzenosťou) veci, ktorá sa nazýva nôž. Aký je dobrý nôž? Tupý či ostrý? Samozrejme ostrý, pretože nôž je zo svojej povahy vec určená na krájanie, čo si vyžaduje ostrosť.
Tiež musíme ale uznať, že nie je nôž ako nôž a musíme robiť jednoduché rozlíšenia. Dobrý kuchársky nôž musí byť ostrý, ale dobrý príborový nožík na natieranie masla zas tak ostrý byť nemusí, práve naopak.
I keď som hovoril o nožoch, rovnakým spôsobom sa musí podľa Geacha rozmýšľať o dobre (a teda hodnotách) vzhľadom na náš život. Namiesto „tento človek je dobrý“ je potrebné hovoriť „toto je dobrý človek“ a následne sa spýtať spolu s Aristotelom, čo sú charakterové črty, ktoré umožňujú zvieraťu menom človek naplno sa rozvinúť a žiť sebarealizovaný život.
Tu by som ukončil rozmýšľanie o našej prvej otázke „Čo je to dobro?“ a vidíme, že v tomto bode dostáva často až tuctová otázka „Aké sú tvoje hodnoty?“ úplne nový rozmer.
Sú všetky hodnoty inštrumentálne?
Druhá tradičná otázka axiológie je už spomenutá otázka toho, či sú všetky hodnoty inštrumentálne alebo existuje aj niečo, čo nazývame hodnota sama o sebe (z anglického „instrinsic value“).
Ako som už pred chvíľou naznačil, ak je dobro, ktoré hodnoty komunikujú chápané ako úžitok, ktorý mi nejaká vec, rozhodnutie či človek prinesie, tým pádom sú všetky hodnoty nevyhnutne inštrumentálne. Čo tým myslím?
Nachádzame sa na morálnom teritóriu tzv. utilitarizmu a „utilita“ je len synonymom pre už spomínané potešenie, úžitok či benefit. Podľa utilitarizmu sa hodnota vecí stále mení na škále žiadna hodnota až maximálna hodnota a táto zmena je priamoúmerná tomu, aký benefit z daj veci máme.
Príklad. Kedysi dávno som si kúpil Nokiu 3310, nič lepšie som si nevedel predstaviť a jej hodnota bola pre mňa veľmi vysoká vzhľadom na všetky tie výhody a možnosti, ktoré mi dávala.
Ak by mi niekto na moju tri-tri-desinu siahol bez opýtania, viedlo by to k vážnemu sporu. Píše sa dnes ale rok 2022, 3310 je asi zapatrošená niekde v rodičovskom dome a jej hodnota je blízka nule.
Toto je spôsob rozmýšľania, ktorý hovorí, že hodnota mojej 3310 je inštrumentálna a toto rozmýšľanie samozrejme aplikujeme na všetko, teda aj na ľudí, zvieratá, prírodu, ľudské artefakty ako umenie; jednoducho na čokoľvek.
Je ale hodnota všetkého inštrumentálna? Ak nie, aká je hodnota vecí, ktoré sú nám takpovediac „na nič“, ale predsa si ich vysoko ceníme. Nejde o protirečenie?
Maliar a Alzheimer
Dám dva príklady. Po prvé, predstave si dielo významného maliara, ktorého meno je vyryté zlatými písmenami v každej učebnici dejín umenia. Akú hodnotu má jeho dielo? Je jeho hodnota súčtom ceny spotrebovaného materiálu plus investovaného času zo strany umelca?
Je tento obraz hodný toľko, koľko je zaň v aukcii ochotný ponúknuť najštedrejší záujemca? Alebo má táto maľba nevyčísliteľnú hodnotu práve preto, lebo nám takpovediac na nič nie je a veľa pre nás znamená? Maľba len visí na stene, nič pre nás nerobí, nič s ňou nevieme spraviť. Nepokosíte ňou trávu, nespraví vám domáce úlohy, nezachráni vás, ak pri nej dostanete infarkt.
Predsa len ale zvykneme tvrdiť, že umenie má vysokú kultúrnu hodnotu, aj keď je nám takpovediac nanič. Prečo ale? Čo tým myslíme, ak povieme, že obraz spomínaného umelca má hodnotu sám o sebe?
Druhý príklad. Ak je hodnota človeka inštrumentálna, môže ju v istom bode úplne stratiť. Kedy človek stráca hodnotu? Keď jeho život neprináša žiadny benefit, potešenie, blaho, utilitu. Kedy? Napríklad v prípade pokročilého štádia Alzheimerovej choroby a v podobných prípadoch.
Je teda morálne prípustné zvažovať v tomto prípade eutanáziu daného človeka, pretože jeho hodnota (aj v jeho vlastných očiach) sa pomaly dostáva k nule? Podľa niektorých áno, podľa iných nie; ale ak hovoríte nie, prečo? Ak hovoríte nie, tvrdíte potom, že hodnota ľudského života nie je podmienená jeho užitočnosťou a teda že človek je hodnota sama o sebe. Čo tým ale myslíte?
Nechcem v tomto bode uvádzať tretí príklad, ale je zaujímavé, že podobne rozmýšľame aj pri pohľade na telo mŕtveho človeka, ktorému máme tendenciu pripisovať neinštrumentálnu hodnotu. K telu mŕtveho človeka sa stále správame s úctou a nesprávame sa k nemu ako k vrecu zemiakov. Prečo ale?
Koľko je hodnôt?
Dostaňme sa záverom a v krátkosti aj k tretej axiologickej otázke. Hovorili sme o tom, čo je to dobro, následne sme sa pozreli na druhú otázku ohľadne inštrumentálnych a neinštrumentálnych hodnôt, no a tretia otázka súvisí s predchádzajúcimi a znie takto: Koľko vlastne hodnôt existuje a nie je správne sa domnievať, že existuje len jedna hodnota, z ktorej všetky ostatné odvodzujeme?
Ak máte čas, spravte si malé cvičenie. Napíšte si, alebo v mysli vymenujte, top 5 či 10 vašich osobných hodnôt a potom sa pozrite ako medzi sebou súvisia a či nie sú nejako prepojené.
Napríklad, ak vo vašom zozname nájdete lásku, priateľstvo a rodinu, nie sú priateľstvo a rodina len dve formy lásky a otázka je potom čo je to láska?. Ak máte v zozname okrem týchto hodnôt aj dobro a poznanie, opäť by ste mohli povedať, že láska je vlastne to, ak chcem autenticky dobro pre druhého človeka, a čo je potom dobro?
Nuž čokoľvek dobro je, ak ho neviem spoznať, tak je mi k ničomu, a teda najdôležitejšia hodnota sa javí byť hodnota schopnosti pravdivého poznávania a toto samotné poznanie.
Ak vaše malé mentálne cvičenie skončilo v tomto bode, môžete si poblahoželať, pretože podobne rozmýšľal aj antický filozof Sokrates a technicky sa tomuto uvažovanie hovorí „jednota cností“.
Je ale poznanie samo o sebe dobré? – spýtal by sa G. E. Moore a aspoň podľa neho sa koleso rase raz otočí a musíme ísť v hľadaní jednej základnej hodnoty ďalej.
Záver
Záverom, ak vás tento druh rozmýšľania zaujal, odporúčam vám aj moju 221. dávku, kde som hovoril o tzv. filozofickej teórii všetkého, ktorá sa pýta veľmi podobnú otázku. Nie je všetko, čo existuje ultimátne prepojené do jedného celku? Nie je celé bytie, teda všetko, čo je, ultimátne a súčasne pravdivé (a teda spoznateľné), krásne (a teda príťažlivé) a dobré (a teda uspokojivé )?
Samozrejme, ak sa vám táto dávka páčila, vypočujte si aj jej bodku na záver, v ktorej vám dnes poviem ešte o ďalej štvrtej axiologickej otázke, ktorá sa týka vzťahu hodnoť a našich morálnych povinnosti.
Nie je koniec koncov správne povedať, že hodnotnejšie je to, čo musíme spraviť, i keď je nám to nepríjemné – na rozdiel od hodnoty toho, čo robím, lebo je mi to príjemné? Nemajú hodnotové veci vyžadovať istý sebazápor a sebaprekovanie?
Link, cez ktorý sa k bodke dostanete, nájdete TU.
Súvisiace dávky:
Použitá a odporúčaná literatúra:
- Value Theory (SEP)
- Metaethics (SEP)
- G. E. Moore (SEP)
- Instrinsic vs. Extrinsic Value (SEP)
