SME
Štvrtok, 30. jún, 2022 | Meniny má Melánia

Prečo dala Cirkev upáliť Giordana Bruna?

Aké dôvody viedli katolícku cirkev k odsúdeniu známeho Giordana Bruna?

davkadavka

Na začiatku roka 1600 na istom námestí v Ríme vzbĺkli nielen vášne. Giordano Bruno dostal v tento deň za svoju horlivú odvahu len horľavú odmenu - smrť upálením. Bruno sa totiž v mysli opovážil zbúrať hranice nášho vesmíru a vidieť ho nielen ako úzko ohraničený priestor, ale ako nekonečne sa rozpínajúce končiny.

Keďže Cirkev videla toto jeho intelektuálne zmýšľanie nie ako čin heroický ale čin heretický, musel svoju pozemskú púť ukončiť ako vedecký martýr bojujúci proti zastaralému a skostnatenému cirkevnému učeniu. Ale do akej miery je tomu naozaj tak a v čom je tento príbeh komplikovanejší? A práve takýto výlet dejinami nás čaká v našej dnešnej dávke.

Bruno sa vraj stal prvým ozajstným mučeníkom trpiacim za slobodu vo vedeckom zmýšľaní. Aspoň tak sa to teda veľakrát hovorí či prezentuje. Avšak ako väčšina tradične rozpovedaných príbehov v histórii, aj tento je plný rôznych právd, poloprávd, a mylných tvrdení.

Ako môžeme teda zhodnotiť vyššie spomenutý Brunov príbeh? Začnime tým, že si krátko povieme o tom, kto to vôbec Giordano Bruno bol, čomu sa venoval a prečo začal vyčnievať zo svojho katolíckeho davu. A potom budeme viac pripravení pozrieť sa na niektoré detaily v jeho inkvizičnom procese.

Brunov život

Giordano sa narodil v talianskej Nole pri Neapole v roku 1548. Ako štrnásťročný vstúpil do rehole dominikánov a vďaka tomu tak nadobudol plne scholastické vzdelanie – teda mix kresťanského a aristotelovského učenia.

Nemal žiadne formálne univerzitné vzdelanie a jeho základný postoj by sa dal charakterizovať ako odpor voči dovtedy prevládajúcemu aristotelovskému pohľadu na svet a vesmír. Po vstupe do rehole dominikánov túto rehoľu o 11 rokov opustil a začal putovať a vyučovať po Európe. Dôvodom bolo, že už v tej dobe začal mať veľmi netradičné teologické a filozofické názory.

A tu si trochu spomeňme potrebný časový kontext. Svoje myšlienky začal rozvíjať a šíriť v dobe medzi Koperníkovou publikáciou z roku 1543 a Galileovými prvými problémami s Cirkvou v 1616.

Kopernik navrhol heliocentrický vesmír, teda so Slnkom v jeho strede, ale jeho myšlienky neprijal zo začiatku takmer nik, pretože nebolo pre nikoho presvedčivé. Bruno patril medzi tú malú hŕstku tých, ktorí však boli kopernikovým modelom vesmíru presvedčení.

Jeho séria putovania po Európe, zahŕňala aj Taliansko, Švajčiarsko, Francúzsko, a Anglicko. Počas tejto doby si na seba zarábal vyučovaním pamäťových techník, na ktoré sa špecializoval. Bruno sa tu v Anglicku a zvlášť v Oxforde snažil presvedčiť tamojších akademikov o pravdivosti kopernikovského vesmíru, ale z vedecko-filozofického hľadiska nemal vtedy veľkú šancu uspieť a ani veru neuspel.

Podobne ako to platilo aj o pár desaťročí neskôr s Galileom, aj Bruno mal istý osobnostný “dar”, ktorým bola schopnosť ľahko si vytvárať nepriateľov. Bol to pritom v 16. storočí, teda v storočí Reformácie, jediný filozof, ktorý bol exkomunikovaný nie jednou či dvoma cirkvami ale rovno tromi - katolíkmi, evanjelikmi a aj kalvínmi.

Bol Bruno nejaký vedec, ktorý prišiel s nejakými prevratnými pozorovaniami či experimentami? To určite nie. Začiatky experimentálnej vedy môžeme práveže umiestniť do roku, kedy bol upálený a treba teda povedať, že neprišiel so žiadnymi novými empirickými poznatkami.

Nie je tiež správne predstaviť si ho ako nejakého voľnomyšlienkára oslobodeného od kultúrnych vplyvov tamojšej doby. Naopak, jeho zmýšľanie bolo dosť synkretické, to jest, vidno u neho vplyvy rôznych intelektuálnych tradícii ako je platonizmus, epikureizmus, hermeticizmus, pytagorizmus, kabala, a Kopernikov planetárny systém.

Bolo to v Anglicku v roku 1584, kde vydal šesť rôznych dialógov, napísaných v rodnej taliančine, medzi ktorými bolo aj jeho najznámejšie dielo s názvom Popolcová večera. Toto dielo sa zaoberá Brunovou náboženskou interpretáciou kopernikovského systému a nekonečnosťou vesmíru, a je to práve ono, vďaka ktorému si mnohí spájajú Bruna s vedeckými tendenciami.

Bruno si myslel, že svoje myšlienky dokáže ľavou zadnou obhájiť a charakterizovala ho pri tomto veľká – zdá sa, až príliš prehnaná – dávka optimizmu. Jeden historik a odborník na renesanciu povedal o Brunovi, že to bol egocentrický fanatik, ktorý bol nasrdený preto, lebo ho vtedajší učenci v Oxforde nepovažovali za brilantného, ako on sám seba. Brunove vážnejšie problémy sa však začali o čosi neskôr.

Jeho ďalšie cesty po Anglicku zahŕňali aj krátke pobyty v Paríži, Wittenbergu, Prahe a Frankfurte. Brunova zápletka sa však začala zauzlovať takto. V roku 1591 ho pozval aristokrat Giovanni Mocenigo do Benátok, aby ho vyučoval už spomenutej Brunovej špecializácii – a to umeniu zlepšovania pamäte.

Niektorí historici upozornili na to, že aj táto činnosť sa mohla javiť ako teologicky nebezpečná, keď využívala aj rôzne magické symboly. Na druhej strane, takéto niečo mohlo byť v kresťanskom renesančnom kontexte celkom v poriadku a zdá sa, že táto stránka nie je úplne jednoznačná. Ale čo sa stalo, je už trochu jednoznačnejšie.

Prvé obvinenia

Mocenigo, ktorý zamestnal Bruna, ho na ďalší rok obvinil a to priamo benátskej inkvizícii. Jeho sťažnosti zahŕňali aj nasledovné a ide pritom o skrátený zoznam: Bruno vraj:

  • hanil katolícku cirkev a jej predstaviteľov;
  • mal mylné názory na Trojicu, Ježišovo božstvo a vtelenie;
  • mal mylne predstavy o Ježišovom živote a smrti a
  • taktiež o premene chleba a vína počas omše, teda o transubstanciácii;
  • tvrdil, že existuje mnoho svetov, ktoré sú večné;
  • zastával presun ľudských duší do zvierat, respektíve, takzvanú metampsychózu
  • veril v rôzne pochybné magické praktiky;
  • popieral panenstvo Ježišovej matky Márie;
  • schvaľoval a praktizoval niektoré sexuálne hriechy;
  • popieral, že hriechy si zasluhujú trest
  • a že mal predošlé problémy s inkvizíciou.

Toho je celkom dosť, zvlášť, keď týchto prvých obvinení bolo približne 20 a celkových rôznych obvinení počas Brunovho života malo byť aspoň 40 a možno až 50. Tieto obvinenia však Bruno všetky, okrem dvoch, poprel. Hoci priznal svoje špekulácie o vesmíre a o duši, povedal však, že ide len o jeho teologické špekulácie.

Mnohé teologické obvinenia rázne odmietol, no priznal, že mal súkromné pochybnosti ohľadom Trojice. Inkvizícia nikdy nešla niekoho odsúdiť a už vôbec nie na smrť len tak. Boli napríklad predvolaní svedkovia a tí dali za pravdu Brunovi. Nezaslúžil si teda Bruno od inkvizície pochvalu? Predsa s ňou spolupracoval a drvivá väčšina z týchto obvinení sa zdala neopodstatnená.

Bol tu však jeden veľký problém. Nielenže sa Bruno k niektorým závažným veciam priznal, ale vďaka výsluchu vyšli najavo niektoré iné problematické veci. Jedna z tých hlavných je, že sa prišlo na to, o čom všetkom dovtedy Bruno písal.

Zhrňme to len tak, že mnohé obsahovali teologicky veľmi pochybné ak nie učenie, tak aspoň implikácie. Našťastie, nebol taký neoblomný ako pred desiatimi rokmi v Oxforde. Prejavil ľútosť, chcel prijať trest a sľúbil svoju nápravu. Buď bol úprimný, alebo minimálne veľmi pragmatický a určite nie hlúpy. Inkvizícia by totiž po podobnej ľútosti nikoho na smrť neodsúdila. Čo sa teda stalo?

Z Benátok do Ríma

O Bruna začala mať záujem priamo aj rímska inkvizícia a tak sa Bruno dostal v roku 1593 do Ríma. Dôvodom mala byť vážnosť obáv, ktoré o Brunovi panovali.

Totiž, hrozilo, že tu nešlo len o heretika ale aj o takzvaného heréziarcha, teda heretika, ktorý sa snaží aj o konverziu druhých na svoje herézy a byť ich vodcom. Nie všetky obvinenia sa brali ako opodstatnené, ale problém začal byť, keď rímska inkvizícia začala detailne skúmať jeho mnohé knihy.

V Ríme nasledovali teda mnohé ďalšie vypočúvania, ďalší svedkovia, ďalšie a nové obvinenia a to, čo nasledovalo ďalších asi šesť rokov by sme tu dnes určite nepostíhali. Ale z podstatného pre nás sa udialo toto. Veľakrát to vyzeralo, že Bruna nemôže naozaj čakať ten najprísnejší trest. Spolupracoval, prejavoval ľútosť a sám vedel, čo by ho mohlo v opačnom prípade čakať.

Zdalo sa, že sa to vyrieši Brunovým pokáním a cenzúrou niektorých pasáží v jeho dielach. Celkových obvinení bolo naozaj veľa ale inkvizícia sa na návrh inkvizičného konzultanta a čoskoro budúceho kardinála Bellarmina rozhodla nakoniec zúžiť okruh týchto obvinení na osem najvážnejších bodov.

To už sa písal rok 1599 a teda posledný rok pred Brunovou smrťou. Brunovi bolo týchto osem bodov doručených a dostal šesť dní na reakciu. Z tohto súdneho procesu máme mnoho zachovaných dokumentov a výpovedí, ale tento zoznam ôsmich bodov nemáme.

A to je hlavný dôvod, prečo je diskusia o Brunovi a jeho konci oveľa otvorenejšia a nejasnejšia. Ak by bol však tento zoznam konzistentne založený na predošlých výpovediach a obvineniach, obsahoval by zaiste kombináciu rôznych teologických, filozofických a kozmologických problematických tvrdení.

Bruno však, zdá sa, zmenil v tomto čase svoju stratégiu. Na jednej strane bol vraj pripravený zrieknuť sa týchto bodov, ak by mali byť heretické, no na druhej strane spísal aj ich obhajobu. Brunovi oznámili, že ide naozaj o heretické tvrdenia a že boli tak videné už od ranej cirkvi.

Bruna viacerí významní cirkevní predstavitelia presviedčali, aby sa rozhodol správne a svoj život si ušetril. Ak by oľutoval, malo ho čakať len isté pokánie. Avšak ak by sa rozhodol svoje učenie obhajovať, dostal by 40 dní na rozmyslenie, ktorých koniec by mohol byť zakončený smrteľnou bodkou.

Nasledovali ďalšie naťahovačky. Bruno odvolal všetky učenia v týchto ôsmych bodoch, okrem dvoch, zdalo sa, že dôvody proti jeho odsúdeniu nebudú dostatočné, a že Bruno bol nakoniec ochotný oľutovať všetko heretické učenie. Tiež však poslal pápežovi vyhlásenie, kde svoje myšlienky bránil, takže, ako vidíme, dialo sa toho ozaj dosť a je to celkom komplikované.

Treba tiež povedať, že Bruno obhajoval svoj nekonečný vesmír s inými planétami nie ako filozofickú špekuláciu či užitočnú fikciu ale ako pravdivý opis vesmíru – a tento prístup mu zaiste všetko sťažil. Inkvizícia ho však nešla a nechcela od začiatku zarezať – čo je taký klasický stereotyp toho, ako fungovala. Chcela byť férová a veľakrát to vyzeralo, že Bruna dostane von.

Bruno sa však v decembri 1599 rozhodol, že neexistuje nič, čo by mal oľutovať, a tak dostal svojich 40 dní na rozmyslenie. Medzitým asi takmer nik nechcel jeho smrť a túto časovú lehotu mu ešte predĺžili. No s ňou sa skončil aj Brunov život. Bol nakoniec odovzdaný do rúk svetského súdu v Ríme a na rímskom námestí Campo de’ Fiori 17. februára 1600 zaživa upálený.

Tri pozície

Takže, vráťme sa k našej pôvodnej otázke: Vieme povedať, za čo bol Bruno upálený? Myslím, že môžeme prísť s troma hlavnými možnosťami: Prvá je takáto - bol odsúdený za svoje kozmologické názory. Inak povedané, bolo by to čisto za jeho vedecké špekulácie a preto by niekto mohol argumentovať, že by mal byť vraj v istom zmysle vedecký mučeník.

Ide však o nepravdepodobnú možnosť, lebo sme videli aj veľkú úlohu jeho teologických heréz. Navyše, ak by mal byť vedecký mučeník, Bruno by musel byť vedec alebo robiť nejakú vedu, ale toto by bolo pre neho a jeho obdobie neobhájiteľné. Vyjadroval sa síce k vesmíru, ale šlo tu pritom o jeho filozofické uvažovanie.

Druhá možnosť je táto: Brunove kozmologické špekulácie boli súčasťou obvinení ale boli tu aj tie ďalšie teologické, ktoré sme už spomínali. A stanoviť konečný verdikt o tom, ktoré zavážili viac, je z nášho súčasného pohľadu momentálne veľmi ťažké.

Táto pozícia teda vraví, že zďaleka nejde len o to, že Bruno špekuloval o vesmíre ale aj o Bohu, Trojici, Ježišovej božskosti a podobne. Možno je preto v tomto dobré ostať agnostik a povedať, že obe zohrali svoju dôležitú úlohu. Možno oveľa viac zavážili jeho teologické myšlienky o Bohu, ale s istotou to povedať nemôžeme.

A potom je tu tretia pozícia, ktorá vraví toto - áno, voči Brunovi boli vznesené kozmologické aj teologické námietky, ale predsa len boli dominantné tie kozmologické.

Nedávno sa tento argument snažil vytvoriť jeden historik a to aj na základe istého novoobjaveného dokumentu. Malo to byť zvlášť preto, lebo táto, nazvime to, kozmologická heréza bola tou najčastejšie sa opakujúcou, ale boli tu aj iné dôvody. A o tomto vám trochu viac poviem v mojej bodke na záver.

Záverečné zamyslenie

Aké hodnotiace myšlienky môžeme teda povedať na záver? Napadá mi ich niekoľko. Tá prvá je, že pri detailnom čítaní všetkého, čo sa s Brunom dialo, Inkvizícia nevyzerá vôbec ako nejaká krvilačná a heretikov požierajúca inštitúcia.

Tým ešte nemusíme nijak ospravedlňovať dobové inštitúcie, zvlášť ak viedli k poľutovaniahodným stratám na ľudských životoch. Je však vždy dobré napraviť naše stereotypy a zasadiť veci do svojho kontextu.

Tým kontextom bolo aj to, že veda, teológia a filozofia boli v tej dobe kategórie, ktoré vôbec nemali svoje hranice tam, kde ich majú dnes. Vlastne, nemajú ich pevne stanovené ani dnes a o to menej ich mali na začiatku 17. storočia.

Preto aj celá otázka, či šlo viac o kozmológiu alebo teológiu je z vtedajšieho dobového pohľadu zvláštna. Vtedy ešte samozrejme neexistovala žiadna moderná kozmológia, aby mala nejakú svoju doménu, a azda všetko súvisiace s vesmírom malo svoje teologické implikácie.

Pravdou však ostáva, že Bruno nebol vedec a nemohol byť tak žiadny vedecký martýr. Problémom bola nie jeho veda ale skôr jeho filozofia a jej konflikt s teológiou. Iné a presnejšie by však mohlo byť tvrdenie, že Bruno zomrel kvôli svojim kozmologickým presvedčeniam alebo aspoň z nejakej časti aj kvôli nim.

A toto je pozícia, ku ktorej sa prikláňam aj ja a teda nemyslím si, že to bolo čisto len kvôli teológii. Avšak už ťažko pre mňa niekedy spraviť hranicu v tom, kde sa v 17. storočí končí teológia a začína kozmológia a naopak.

Vyššie som spomenul jeden čerstvo nájdený dokument. A aký to bol a ako nám s Brunom pomohol, sa už dozviete v mojej bodke na záver a link, cez ktorý sa k nej dostanete, nájdete TU.

Súvisiace dávky

Použitá a odporúčaná literatúra

  • Adamson, Byzantine and Renaissance Philosophy, 2022.
  • Blum, Giordano Bruno: An Introduction, 2012.
  • Gatti, Essays on Giordano Bruno, 2011.
  • Gatti, Giordano Bruno: Philosopher of the Renaissance, 2002.
  • Martinez, 'Giordano Bruno and the heresy of many worlds', 2016.
  • Numbers, Galileo Goes to Jail, 2009.
  • Rowland, Giordano Bruno, 2008.
  • Yates, Giordano Bruno and the Hermetic Tradition, 1964.
SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Verejnosť očakáva zmenu.

Pri klíme očakávame od ľudí viac ako pri rozpočte.


3 h
Predaj áut so spaľovacími motormi by sa mohol v Európskej únii skončiť v roku 2035.

Rokovali o balíku Fit for 55.


22 h
davka

Prečo mnohí kresťania prijímali a prijímajú mladý vek Zeme?


29. jún

Obľúbený sci-fi koncept skúma seriózna fyzika.


a 1 ďalší 29. jún
SkryťZatvoriť reklamu