SME
Utorok, 24. máj, 2022 | Meniny má Ela

Morálna zodpovednosť a determinizmus nie sú v konflikte

Kritický pohľad z pera britského filozofa Petra Strawsona.

davkadavka
Načítavam... 249. P. F. Strawson: Slobodu máme v krvi"
Počúvajte v aplikácii SME alebo cez Apple, Google, Spotify a RSS. Iné podcasty SME.

Existuje slobodná vôľa? Ak áno, ako je to možné, ak sa svet, v ktorom žijeme, javí byť skrz na skrz deterministický? Otázka slobody je jedna z tých veľkých otázok, ku ktorej je potrebné sa stále vracať. Robíme to aj my na podcaste, doteraz sme jej priamo či nepriamo venovali desať dávok, z ktorých časť odporúčam v popise tej dnešnej.

Dnes nadviažem na Andrejovu dávku č. 210 o spore medzi slobodnou vôľou a determinizmom a ponúknem kritický pohľad na tento konflikt z pera britského filozofa Petra Strawsona. Prezentoval ho v známej a vplyvnej eseji z roku 1962 s názvom „Sloboda a resentiment“ a jeho riešenie tohto sporu je pre mnohých inšpiratívne aj dnes.

Predtým ako predstavím základné myšlienky Strawsonovej esej „Sloboda a resentiment“, je potrebné spraviť iné dve veci. Po prvé, povedať niečo o tom, kto to Strawson bol a po druhé, sumarizovať tri súčasné pozície vzhľadom na diskusiu o slobodnej vôli, o ktorých vo svojej dávke Andrej hovoril.

Strawson

Sir P. F. Strawson, teda Peter Frederick Strawson, sa narodil začiatkom Prvej svetovej vojny v roku 1919 a bol anglickým filozofom pôsobiacim prevažne na Oxforskej univerzite na University College, a v rámci analytickej filozofie sa venoval prevažne filozofii jazyka a metafyzike.

Členom Britskej akadémie sa stáva v 1960, za služby filozofii je pasovaný za rytiera v 1977 a v 2006 zomiera vo veku 86.

Britské noviny The Guardian v jeho nekrológu napísali: „Oxford bol svetovým hlavným mestom filozofie medzi rokmi 1950 a 1970, a americkí akademici sa zhúfovali tam – a nie európski akademici v Amerike. Tento zlatý vek filozofie nepoznal väčšieho filozofa akým bol Sir Peter Strawson.“

Som rád, že v dnešnej dávke môžem slovenskému podcastovému uchu predstaviť tohto verím neznámeho človeka a ešte pred zamyslením sa nad jeho esejou sa pristavme pri statuse quo ohľadne diskusie o slobodnej vôli.

Tri pozície

Ako to rozlíšil aj Andrej v 210. dávke, zdá sa, že dnes existujú tri relevantné pozície. Tí, ktorí si myslia, že slobodná vôľa existuje a tým pádom je silný determinizmus nemožný, a táto pozícia sa nazýva libertarianizmus a jej zástancov libertariáni.

Potom je tu opačná pozícia, ktorá tvrdí, že slobodná vôľa neexistuje, pretože v rámci silného determinizmu to nie je možné. Tu hovorme zjednodušene o determinizme a deterministoch. A tretia medzi pozícia tvrdí, že slobodná vôľa existuje vzhľadom na istý slabší druh determinizmu. Nazýva sa kompabilizmus a jej zástancovia kompatibilisti.

Andrejova dávka bola obzvlášť zaujímavá aj z toho uhla pohľadu, že spochybnila toto zdanlivo prirodzené rozdelenie a to vo veci existencie kompatibilizmu. I keď s tým samozrejme mnohí nesúhlasia, zdá sa, táto problematika vykazuje známky buď-alebo a stredová pozícia v zmysle hesla „aj áno, aj nie“ je koncepčne problematická.

Pesimisti a optimisti

Máme teda slobodnú voľu, alebo nie? Alebo len niekedy v niektorých kontextoch?

Naši pravidelní poslucháči tušia, čo práve teraz poviem a je to presne to, s čím vo svojej eseji „Sloboda a resentiment“ začína aj Strawson. Ak hľadáme odpoveď na práve položenú otázku, akákoľvek jej odpoveď bude záležať na tom, ako chápeme jej kľúčové koncepty. Čo je to sloboda? A čo je to determinizmus? Je vôbec možné robiť rozdiel medzi slabým a silným determinizmom? Či aj napríklad rozdiel medzi negatívnou a pozitívnou slobodou?

Strawson tvrdí, že jasné chápania toho, čo je to determinizmus nemáme a determinizmus ako taký môžeme len takpovediac predpokladať. Determinizmus teda nie je opis povahy sveta, v rámci ktorého uvažujeme, ale je to spôsob uvažovania o svete, v ktorom sme sa ocitli.

Bežne sa pod determinizmom chápe asi niečo takéto. Každé moje konanie je kauzálne predurčené, teda pred-determinované, a čo je v stávke v celej dišpute o slobodnej vôli vs. determinizmus je odpoveď na túto otázku. Ak je všetko od prvopočiatku všetkého (rozumej ešte pre Veľkým treskom) determinované, teda všetko, čo sa deje dnes je len a len kauzálnym výsledkom niečoho čo sa stalo tak dávno, že pojem dejín stráca zmysel, tak ak je aj súčasnosť a všetko čo teraz spravím takto preurčené, prečo by som mal za čokoľvek niesť morálnu zodpovednosť a vnímať niečo ako morálne povinnosti?

Ak je toto chápanie determinizmu správne, von cez okno s konceptami ako hana a pochvala, zásluhovosť či osobnostný rast a seba presahovanie, a tiež idú cez palubu už spomínané filozoficko-právne koncepty ako zodpovednosť, posudzovanie a súd, trest či náprava.

Ak je teda takýto determinizmus pravdivý, zdá sa, že len odmietame pesimistický pohľad na svet, v ktorom neexistuje úmyselnosť konania či postoje a pocity ako vďačnosť, resentiment (teda rozhorčenie), hnev, láska, priateľstvo, odpustenie, atď.

Ako celú diskusiu rámcuje Strawson? Namiesto rozdelenia na libertariánov, deterministov a kompatilistov hovorí o pesimistoch a optimistoch.

Pesimisti sú ľudia, ktorí podľa neho vedia, čo je to determinizmus a že podľa základného východiska determinizmu strácame koncept morálnej povinnosti a zodpovednosti a súčasne tvrdia, že prax, podľa ktorej iných trestáme a karháme, vyjadrujeme morálny súhlas, obdiv či opovrhnutie, tak táto prax je v skutočnosti (filozoficky) neopodstatnená a nie je založená na koncepte morálnej spravodlivosti, ale efektívnosti.

Kto sú na druhej strane optimisti? Ak ste v pokušení myslieť si, že ide o libertariánov, mýlili by ste sa a Strawson hovorí, že sú to tí, ktorí tvrdia, že aj ak je determinizmus pravdivý, vyššie uvedené koncepty a prax nie sú v žiadnom prípade ohrozené.

Je pravdou, že Strawson sa chce vyhnúť tomu, čo nazýva „obskúrnou a vydesenou metafyzikou libertarianizmu“, pod čím najpravdepodobnejšie myslí argumentáciu v prospech existencie slobodnej vôle, ktorá by vyžadovala postuláciu existencie Božej.

O čo sa Strawson vo svojej eseji snaží nie je zmierenie determinizmu a libertarianizmu cez kompatibilizmus, ale zmierenie toho, čo môžeme nazvať, nie jeho slovami, nekompatibilizmus a kompatibilizmus.

Objektívny vs participatívny

Strawson tak hovorí o pesimistoch a optimistoch, ktorí svet a nás v ňom vnímajú inak; z iných perspektív. Prvý pohľad nazýva objektívnym a druhý participatívnym (čo by sme do slovenčiny mohli preložiť ako pohľad zúčastnený, angažovaný).

Tieto dva pohľady ponúkajú odlišné vysvetlenia toho, ako chápeme naše vlastné konanie, ako aj konanie iných. Zatiaľ čo objektívny pohľad vidí naše konanie ako kauzálne ovplyvnené svetom okolo nás (my sami sme chápaní ako prirodzená súčasť tejto kauzálnej siete), participatívny pohľad vidí ľudí okolo nás nie ako púhe predmety, ale ako predmety, voči ktorým máme podľa Strawsone tzv. reaktívne postoje.

Inými slovami, kým z objektívneh o pohľadu vnímam iného človeka ako deterministický organizmus, ktorý je podmienený správať sa tak či onak, z participatívneho pohľadu vidím iného človeka ako niekoho, komu môžem byť za niečo vďačný, voči komu môžem byť pomstychtivo zatrpknutý, môžem voči nemu pociťovať hnev či súcitiť s ním – a všetky tieto reaktívne postoje predpokladajú morálnu zodpovednosť, a teda slobodu.

Strawson netvrdí, že tieto dva pohľadu sa dajú takpovediac rozpustiť jeden do druhého, či do niečoho tretieho ako dve kocky ľadu vo vode. Sú to dva nesúhlasné pohľady na svet a oba sú dve legitímne filozofie, ktoré sú podopreté množstvom faktov.

Faktom tiež ale zostáva, že ani pozícia pesimistu, ani pozícia optimistu nie sú sama o sebe faktom. Determinizmus nie je faktom o svete, ale interpretácia sveta. Sám o sebe je filozofiou. Rovnako pohľad na svet ako vzťahový priestor, kde si ľudia navzájom prejavujú svoje pozitívne a negatívne postoje a pocity, aj toto je interpretácia sveta a nie jeho vyčerpávajúci opis.

Podľa Strawsona sú nám ale tieto reaktívne postoje tak vlastné, že ich nazýva prirodzenými a nezmazeteľnými a ako ľudia s nimi vieme veľmi dobre pracovať a rozoznať napríklad to, či je nejaké konanie úmyselné alebo nie, a podľa toho zareagovať civilizovane a ľudsky správnym participatívnym postojom. Strawson dáva tento príklad:

„Ak mi niekto, počas toho ako sa mi snaží pomôcť, náhodou stúpi na ruku, bolesť, ktorú mi spôsobí môže byť rovnako intenzívna ako keby mi na ňu stúpil s pohŕdavým nezáujmom o moju existenciu alebo s nenávistnou túžbou ublížiť mi. Vo všeobecnosti budem ale v druhom prípade cítiť istý druh a stupeň rozhorčenia, ktorý v prvom prípade cítiť nebudem.“

Strawson pokračuje: „Ak mi niekoho konanie náhodne pomôže získať, čo chcem, tohto človeka budem vnímať ako benefit; ak mi ale úmyselne v tejto veci pomôže, vzhľadom dobrú vôľu, ktorú ku mne prechováva, potom budem z dobrých dôvodov pociťovať voči tomuto človeku vďačnosť. Tú by som v prvom prípade vôbec necítil: benefit z jeho konanie bol náhodný, nezamýšľaný a možno tento následok svojho konania oľutoval, alebo chcel dosiahnuť niečo úplne iné.“

Participatívne reaktívne postoje

Tieto participatívne reaktívne postoje ako vďačnosť a resentiment (teda rozhorčenie) sú nám ako ľuďom vlastné a nevieme si predstaviť a žiť vo svete bez nich – čo by sme si podľa pesimistov mali, keďže vďačnosť ako aj resentiment, ako sme videli z dvoch príkladov, predpokladajú morálnu zodpovednosť.

Strawson píše: „participatívne reaktívne postoje sú esenciálne prirodzené ľudské reakcie na dobromyseľnosť a zlomyseľnosť alebo na indiferentnosť, ktorú druhí prejavujú vo svojich postojoch a skutkoch smerom k nám. Otázka, ktorú si musíme položiť je nasledovná: Aký efekt by malo, či malo byť mať na tieto reaktívne postoje to, ak je základné východisko determinizmu pravdivé a musíme ho prijať? Alebo povedané konkrétnejšie: viedlo by, či malo by viesť, prijatie pravdy tohto východiska k zániku a odmietnutiu všetkých takýchto postojov? Znamenalo by to, či má to znamenať, koniec vďačnosti, rozhorčenia a odpustenia; koniec opätovaných prejavov lásky a koniec všetkých esenciálne osobných antagonizmov?“

Jeho odpoveďou je nie. Tieto postoje sú základom našej identity; základom toho, čo to znamená byť človekom. Pravda o determinizme nás nemôže prinútiť sa ich vzdať. Slobodu, ktorú každodenne žijeme cez tieto participatívne reaktívne postoje ako vďačnosť či rozhorčenie, máme takpovediac v krvi. Je našou prirodzenou a dejinnou súčasťou.

Záver

Paradoxne, a toto je originálnosť Strawsonovho riešenia na spor slobodnej vôle a determinizmu, ak je determinizmus pravdivý, čo nevieme, táto skutočnosť nemôže viesť k odmietnutiu vďačnosti a rozhorčenia ako našich existenčných morálnych rámcov. Tieto dva pohľady, objektívny a praticipatívny, musia žiť vedľa seba ako dve interpretácie toho istého sveta, nie ako dva rôzne svety, medzi ktorými si máme vybrať.

Sú dvomi pohľadmi na svet, ktoré sa vyvíjali vedľa seba. Ako pesimista tak aj optimista musí prísť s ústupkami vo svojich pohľadoch, ale obe pozície sú legitímne. Determinista by mal uznať, že determinizmus je hypotéza a nie fakt; a agnosticizmus v otázke determinizmu je oprávnený; a optimista sa musí vzdať presvedčenia, že prax participatívnych reaktívnych postojov je niečo ponad našu prirodzenosť, čo by optimistu približovalo k libertariánom a ich obskúrnej a vydesenej metafyzike.

Ako ľudia sme súčasne organizmy istého živočíšneho druhu a podliehame tým istým prírodným zákonom ako zvyšok vesmíru (a sme zložení z tých istých prvkov). Súčasne sme ale aj osoby schopné a prejavujúce lásku a nenávisť, vieme odpustiť alebo aj zatrpknúť k pomstychtivosti. Determinizmus a sloboda ako morálna zodpovednosť nie sú v konflikte.

Zaujal vás Strawsonov spôsob rozmýšľania o spore medzi morálnou zodpovednosťou a determinizmom? Ak áno, určite si prečítajte celú jeho esej, ktorú som do veľkej miery zjednodušil a veľa detailov vynechal a ak rozmýšľate nad tým, ako Strawsonov pohľad skritizovať, aj dnes vás pozývam vypočuť si záverečnú bodku k tejto dávke, v ktorej sa dopočujeme o jeho synovi Galenovi Strawsonovi, ktorý so svojim otcom v mnohom nesúhlasil. Link, cez ktorý sa k bodke dostanete, nájdete tu.

Súvisiace dávky:

Použitá a odporúčaná literatúra:

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Rover Curiosity otvoril na MArse útvar, ktorý ľudskému mozgu pripomína dvere.

Skaly na Marse pripomínali aj tvár.


11 h
Ilustračné foto.

Aby im neublížil online svet.


18 h
Ilustračné foto.

Ľudia prídu o hodiny spánku.


20. máj
Kozmická loď Starliner sa približuje k ISS.

Boeing chce konkurovať SpaceX a v budúcnosti plánuje využívať Starliner na prepravu astronautov.


TASR 21. máj
SkryťZatvoriť reklamu