SME
Streda, 19. január, 2022 | Meniny má MárioKrížovkyKrížovky

Vyvrátil Hume možnosť zázrakov?

V dnešnej dávke sa pozrieme na to, ako David Hume argumentoval proti zázrakom.

davkadavka
Načítavam... 234. Čo má David Hume proti zázrakom?"

Počúvajte v aplikácii SME alebo cez Apple, Google, Spotify a RSS. Iné podcasty SME.

Zázraky. To je naozaj vďačná a bohatá téma. V mnohom túto debatu pre mnohých naštartoval práve David Hume a zvlášť pre tých, čo zázraky odmietajú, je tou najcitovanejšou postavou. A myslím, že to je celkom dobrý dôvod, prečo sa dnes pozrieme práve na takéto zamyslenie. Dnešnou témou je teda objasnenie si toho, čo mal Hume proti zázrakom.

Humeov pohľad na zázraky

Čokoľvek iné charakterizuje Humea, tak určite nie to, že to bol prvý veľký skeptik ohľadom zázrakov. Hume žil v 18. storočí v občasne pochmúrnom no aj tak krásnom Edinburghu, v ktorom nahrávam túto dávku. O Humeovi som už mal samostatnú dávku číslo 120 a viac sa ňom a jeho kritike náboženstva dozviete v nej.


EXTRA OBSAH k tejto epizóde: Podporte Pravidelnú dávku jednou odrieknutou kávou cez Patreon a dostanete prístup 4 bodkám na záver mesačne. Ďakujeme!


Nebolo to však tak, že v Humeovej dobe všetci naokolo verili v zázraky a on bol ten arciskeptik argumentujúci proti nim. Práveže bol na strane mnohých iných veriacich. Bolo tomu tak preto, lebo jeho spoločenský kontext bol protestantský. Žil v protestantskom Škótsku, respektíve Británii, a protestanti spravidla od reformácie v 16. storočí odmietali zázraky, to jest všetky moderné okrem tých biblických. Nie je to úplná pravda, ale to by som už odbiehal. Vo všeobecnosti by si teda Hume s inými veriacimi v tomto rozumel, i keď už horšie s katolíkmi.

Táto dávka je teda o tom, ako Hume spochybňoval zázraky. Avšak podobne ako pri všetkých dôležitých vyjadreniach, aj tu je dobré spýtať sa, čo máme presne na mysli, keď niekto (napríklad Hume) spochybňuje zázraky. Azda sa zhodneme, že byť skeptický nie je zlá vec, vrátane skepticizmu voči zázrakom a ten aspoň v mnohých prípadoch uplatňujú aj rôzni náboženskí predstavitelia či cirkvi. Takýto skepticizmus voči zázrakom však môže mať viacero podôb.

Napríklad môže znamenať, že zázraky sú absolútne a logicky nemožné. Alebo môžeme tvrdiť, že sú veľmi až astronomicky nepravdepodobné. To však znamená, že zázraky sú možné ale mali by sme ich prijímať len veľmi opatrne a možno mať na to dáke kritéria. Prípadne tým môžeme mať na mysli, že hoci zázraky sú logicky možné, nemôžeme nikdy vedieť či niečo bolo zázrak alebo je vysvetliteľné úplne prirodzene. Dnes sa týmito všemožnými rozlíšeniami isto nestihneme venovať. Chceme sa pozrieť len na to, čo vraví Hume. Takže, o čo mu ide?

Humeov zámer

To je dobrá otázka. A je dobrá, pretože to nie je úplne jasné. Svoju polemiku o zázrakoch spísal Hume v 10. kapitole svojho diela Skúmanie o ľudskom rozume z roku 1748. Daná a krátka kapitola sa volá stručne a jednoducho “O zázrakoch”. Existujú však dva protichodné názory o tom, čo tu je Humeovým cieľom. Prvý je tradičný, ktorý vraví, že Hume chcel vyvrátiť zázraky apriori. Apriori znamená, že ich chcel vyvrátiť logickým argumentom a teda bez toho, aby sme museli začať skúmať konkrétne prípady zázrakov. Druhý názor, pochádzajúci z 20. Storočia vraví, že Hume nechcel zázraky odmietnuť apriori argumentom, ale takzvaným argumentom aposteriori. To znamená, že na istý záver by prišiel zo skúmania istých konkrétnych zázrakov. Argumenty a posteriori však fungujú ako vedecké skúmanie - to jest, ich závery nie sú nikdy dokázateľne či nevyvrátiteľne a teda sú len do menšej či väčšej miery pravdepodobné.

Bez toho, aby som šiel do detailov, zdá sa, že dáva väčší zmysel, že Hume chcel zázraky vyvrátiť apriori argumentom. Teda takým, ktorý ak by bol úspešný, mali by sme 100-percentnú istotu, že zázraky sa nemôžu diať. V tom prípade by sme si mohli tým byť istí s rovnakou istotou, ako keď dokážeme, že súčet uhlov v trojuholníku musí byť 180 stupňov. Prečo teda takáto neistota, čo sa týka Humeovho zámeru? Je tomu tak preto, lebo Hume svoj text pred finálnou publikáciou veľa menil a veľa fráz a vyjadrení je v ňom dvojzmyselných či miestami protichodných. Napriek tomu sa zdá, že šlo pôvodne o apriori argument, hoci vo finálnom texte ostali viaceré výrazy a nejasnosti, ktoré by mohli naznačovať, že malo ísť o aposteriori pozíciu. A vedieť toto nám nateraz úplne stačí.

Humeov dvojitý argument

Prv, než prejdeme na samotný Humeov argument, chcem ešte spomenúť, ako som sa rozhodol na neho pozrieť. Nepôjde vôbec o žiadny rozbor, analýzu ani nič podobné. Zjednoduším v pritom mnoho vecí, až sa budem asi miestami hanbiť. Dôvodom je, že dôslednejšie rozoberanie by naozaj zabralo v tomto prípade veľa času, ak by sme mu mali venovať pozornosť, ktorú by si na hlbšej úrovni zaslúžilo. Preto vám tu jeho uvažovanie len v základoch predstavím a následne ilustrujem na pár komentoch, v čom sú problémy s Humeom a hlavne budem chcieť pri tomto zapojiť aj vaše zmýšľanie.

Časť 1: Humeov apriórny princíp

Štruktúra Humeovho argumentu má dve časti, časť 1 a časť 2. Dôležité je pre nás toto: V prvej časti argumentuje, že hláseniam o zázrakoch nemôže rozumný človek veriť. Je tomu tak preto, lebo rozumný človek vždy porovná pravidelnosť v prírode so zázračným tvrdením a nakoniec sa bude musieť rozhodnúť pre pravidelnú zákonitosť, ktorá nemohla byť porušená. Tu sa nachádza jeden z jeho slávnych výrokov, ktorý dodnes opakujú mnohí, keď príde na túto tému: V zázraky nemožno veriť - citujem - “pokiaľ svedectvo [o zázraku] má taký charakter, že jeho nepravda by bola viac zázračná než daná udalosť, ktorú spomína.”

Nazvime tieto Humeove pravidlá, ktoré by mal rozumný človek uplatňovať ako Humeov princíp. V ňom ide teda o toto: ak počujeme o údajnom zázraku, máme porovnať jeho pravdepodobnosť s pravdepodobnosťou prirodzeného vysvetlenia. Nuž a následne budeme musieť zrejme vždy prijať, či už chceme či nechceme, pravidelnosť prírodných zákonov. Táto časť je, ako sme si povedali, apriórna - teda ide o logický argument, ktorý by sme mohli spraviť z pohodlia našej obývačky bez skúmania konkrétnych svedkov či hláseniach o zázrakoch.

Časť 2: Štyri aposteriórne argumenty

V druhej časti nám ponúka štyri aposteriori argumenty proti zázrakom. Nebudem ich tu rozoberať jeden po druhom ale dajú sa zhrnúť takto. Začína spochybňovaním toho, že biblickí apoštoli, ktorí boli údajne svedkami, adresátmi, hlásateľmi a aj konateľmi zázrakov, neboli vôbec ideálni, rozumej hodnoverní, svedkovia. Ježišovi apoštoli boli jednoduchí, nevzdelaní roľníci či remeselníci a nemali ani žiadnu reputáciu, ktorú by mohli stratiť. Ak by sme chceli mať hodnoverných svedkov, mali by byť presným opakom.

Ďalšou časťou je jeho pozorovanie ľudskej prirodzenosti, respektíve toho, ako ľudia bežne fungujú. Kiežby fungovali podľa vyššie spomenutého Humeovho princípu, to jest, bolo by vhodné, keby vedeli zhodnotiť pravdepodobnosti a zázraky týmto odmietli. Žiaľ, ľudia sa správajú presne opačne - ak počujú dáke senzačné správy (čo mimochodom platí aj dnes), začnú im prisudzovať oveľa väčšiu dôležitosť a pravdivosť, než by si zaslúžili.

Hume ďalej pozoruje, že rôzne fantastické tvrdenia zahŕňajúce nadprirodzené úkazy sa vo veľkom vyskytujú práve medzi nevzdelanými, barbarskými národmi. Naopak, čím viac sa daná spoločnosť stáva vzdelanejšou, tým sú viac skeptickí a tým menej u nich počuť “zázračné” tvrdenia. Na jednom príklade z antického sveta ďalej ukazuje, že viera v nadprirodzeno sa môže rozšíriť aj medzi vzdelanými časťami spoločnosti. A to nastane tak, že tieto fámy sa najprv rozšíria medzi “hlúpymi a nevzdelanými” a potom, vďaka týmto tvrdeniam z druhej ruky, vedia týmto nadprirodzeným chýrom podľahnúť aj tí vzdelaní.

A na záver v tejto časti spomína aj niečo, čo už mohlo niekedy napadnúť aj vám - a tým sú zázraky v iných náboženských tradíciách. Hume tvrdí, že ak tieto zázraky majú slúžiť na potvrdzovanie pravdivosti daných náboženstiev, potom majú veriaci problém. Keďže náboženstvá tvrdia rôzne a mnohokrát aj protichodné veci, nemôžu byť všetky tieto tvrdenia pravdivé. Preto sa, podľa Humea, tieto zázraky musia navzájom zrušiť. Toľko len naozaj veľmi stručná ochutnávka Humeovej kapitoly “O zázrakoch”, ale je ozaj dobré, ak vás táto téma zaujme, prečítať si ju niekedy celú.

Možná kritika

Aká kritika by sa dala na Humeovom zmýšľaní objaviť? Objavili sa viaceré a poukážem len na niektoré a budem sa venovať hlavne jeho prvej časti, teda jeho apriori argumentu. Všimnime si ešte raz ako funguje Humeov princíp - ak počujeme o niečom nezvyčajnom či zázračnom, porovnáme to s pravidelným fungovaním sveta a zhodnotíme, čo je pravdepodobnejšie. Ak sme racionálni, prijmeme tú pravdepodobnejšiu možnosť, teda, že zázrak, ktorý je z definície čosi veľmi, veľmi, veľmi nepravdepodobné sa naozaj nestal. Čo je na tom problém?

Tak poprvé, mnohým sa zdá, že ide o príliš prísne hodnotiaci princíp. Ak by sme ho mali uplatňovať v praxi, zdá sa, že by sme nemohli veriť v kopu vecí, ktorým veríme a ktoré sú pre nás racionálne. Ak mi niekto povie svoje telefónne číslo, prečo by som mu mal veriť? Existuje nespočetne veľa možných telefónnych čísel a niekto mi povedal akurát jednu konkrétnu kombináciu. Alebo keď sa mi niekto predstaví menom a priezviskom, prečo mu veriť, keď mi niekto povie, ako sa volá, keď tých možností, ako sa mohol volať sú minimálne trilióny. Alebo prečo veriť že existujem ja alebo ktokoľvek iný, keďže šanca, že bude nejaký konkrétny “ja” je nepredstaviteľne malá.

Ale možno je to zlá námietka. Povedal som ju len ako prvotnú reakciu, ktorú by niekto mohol mať. Môžete mi dať vedieť do komentov, či si niekto všimnete na tomto slabé miesto tejto námietky. Navyše, Hume by mohol povedať, že pri tomto predsa nik nevraví o porušení prírodného zákona a to bola pre neho pointa so zázrakmi. V poriadku, tak to zameňme za čosi serióznejšie - ako by sme mohli v tomto prípade prichádzať na nové prírodné zákony, ak by protirečili tým, ktoré momentálne prijímame? Tu by sme nové údaje museli porovnávať vždy s aktuálnym vedeckým stavom a revolučné vedecké zistenia - aj keby pravdivo opisovali realitu - by boli odmietnuté ako veľmi nepravdepodobné, keďže by sa zdalo, že porušujú v súčasnosti prijímané prírodné zákony. Ako by mohli napríklad Newton a neskôr Einstein presvedčiť druhých o pravdivosti svojich teórii? Zdá sa, že to by mohol byť pre Humeov princíp značný problém.

Hume a Bayes

Viem, samozrejme, na čo si viacerí z vás pomysleli. Veď predsa to, ako môžeme presadiť spočiatku nepravdepodobné závery, je cez pozorovania a experimenty. Alebo inak povedané, cez nové informácie, ktoré nám zmenia počiatočnú malú pravdepodobnosť našej teórie na oveľa väčšiu. Presne tak, ale toto Hume nikde nespomína. A podobne by sme mohli posilniť aj spočiatku veľmi nepravdepodobné hlásenia o zázrakoch. V rovnakom storočí študoval v Edinburghu aj filozof a teológ Thomas Bayes, ktorý vyvinul takzvanú bayesovú štatistiku. Je to matematický spôsob ako rozmýšľať o pravdepodobnosti a ako ju upravovať, keď získame nové poznatky. Tu je, dúfam, jednoduchý príklad, na ktorom môžeme vidieť, v čom je pointa tohto štatistického uvažovania.

Predstavme si, že spravíme prieskum o tom, koľko Slovákov je nenásytne zvedochtivých každý deň. Dajme tomu, že nám vyjde, že to len 0,1% a ďalej povedzme, že to je jediná informácia, ktorú máme Ak sa potom spýtame, aká je šanca, že náhodne vybraný poslucháč Pravidelnej dávky je nenásytne zvedochtivý, šanca bude len jedna k tisíc. A to je určite zlý kurz, na ktorý by si nemal nikto rozumný vsadiť. Teraz však spravme nový, dodatočný prieskum: Spýtame sa len našich poslucháčov, koľko z nich je nenásytne zvedochtivých a zistíme, že je to až 90%. A to nám úplne zmení perspektívu, hoci stále platí, že vo všeobecnosti je takto zvedochtivých len 0,1% Slovákov. Čo bolo málo pravdepodobné na začiatku, sa nám vďaka novým relevantným poznatkom stalo veľmi pravdepodobným.

Humeov princíp však nikde neponúka možnosť upraviť počiatočné veľmi malé pravdepodobnosti po tom, ako sa dozvieme ďalšie informácie, ktoré tieto pravdepodobnosti môžu značne upraviť. Isto môžeme takto upraviť aj malú pravdepodobnosť niektorých vedeckých tvrdení či údajných zázrakov. Podľa Humea musíme dané kontroverzné tvrdenie porovnávať len s počiatočnými podmienkami. Ale tak nefungovala ani veda v jeho dobe a už vôbec nie súdne pojednávania.

Indický princ a teleologické vysvetlenia

Alebo musím spomenúť tento príklad, ktorý je dobrý na zamyslenie. Hume sa po kritike svojho argumentu vyjadril aj k tomuto myšlienkovému puzzle, ktoré prvýkrát spomenul už John Locke. Ide o príbeh istého indického princa. Tomu jeden holandský veľvyslanec povedal, že voda v jeho končinách niekedy tak stvrdne, že vie po nej chodiť aj slon. Keďže indický kráľ nikdy ľad nevidel, povie, že veľvyslancovi síce doteraz veril kadejaké čudné príbehy, ale teraz vie, že mu musí v tomto klamať. Pre kráľa ide o jasné porušenie prírodných zákonitostí. Tak teda, mal mu kráľ veriť alebo nie? Nie je azda Hume pri odmietaní zázrakov, ktoré sú podložené správou od dôveryhodnej autority, ako tento indický princ? Zamyslenie sa nechám tentokrát na vás.

Tu je iná vec, za ktorú bol Hume už vo svojej dobe kritizovaný. Humeov princíp teda vraví, že tvrdenia máme porovnávať zo známymi prírodnými zákonmi. Ale prečo len s nimi? Prečo by jediné vysvetlenie mali poskytovať len tieto zákony? Je tu možno ešte iná možnosť - mohlo by ísť o teleologické vysvetlenie, teda, že sa niečo sa stalo kvôli niekoho zámeru. Prečo som si spravil raňajky, prečo som nahral túto dávku a prečo ju počúvate a robíte popri tom zrejme ďalších desať vecí? Ak aspoň veríte, že vôľa nie je redukovateľné na fyzikálne zákony, potom naše zámery a činnosti môžu byť ďalším vysvetlením a to so spoluprácou s týmito zákonmi.

Použime na to príklad: Predstavte si rybku v akváriu. Zrazu ju niekto nakŕmi. Čo spôsobilo, že má zrazu prístup k tomuto krmivu? Niekto ho tam nasypal a nasypal ho tam preto, lebo sa svojou vôľou rozhodol, že tak spraví. Porušil pritom dáky prírodný zákon? Samozrejme, že nie. A čo ak sme my ako tie ryby vo vode a zázraky sú takýmto Božím teleologickým zásahom, ktorý síce ovplyvní naše prostredie ale zákony nijak neporuší?

Pripomeňme, že Hume predpokladal, že pri zázrakoch ide o porušenie prírodných zákonov. Tak to definoval. Ale prečo by malo ísť o porušenie? Nebol v takom uvažovaní sám, mysleli si to aj mnohí iní významní veriaci vedci v jeho dobe, napríklad Robert Boyle a ostatní. Takéto chápanie sa do Humeovej doby však zmenilo a mnohí prestali vnímať zázračné úkazy ako porušenia zákonov. Mnohí, vrátane Newtona, to začali vidieť tak, že by Boh nejak spolupracovať s prírodnými úkazmi. Na druhej strane, mnohým by takéto riešenie nestačilo, lebo stačí sa pozrieť na biblické zázraky ako zmŕtvychvstania či kráčanie po mori. Pre mnohých veriacich okolo Humea bola najpopulárnejšia možnosť, ako sme už spomenuli, že zázraky sa diali v čase Ježiša ale potom prestali.

Záverom

Je mi to veľmi ľúto ale nateraz už musíme dávku pomaly zabaliť. Vedel som, že sa to stane a že keď túto tému otvorím, tak z nej možno ochutnať len pár bonbónikov. Ak budete mať záujem, rád sa k tomuto niekedy vrátim. Nateraz mám ešte pre vás úlohu na zamyslenie: Ak patríte medzi tých, čo zázraky prijímate, čo si myslíte o Humeovom argumente? A zvlášť, čo si myslíte o Humeových aposteriori argumentoch, ktoré sme tu vôbec nemali čas rozobrať? Čo napríklad zázraky v iných náboženstvách? Ak ich odmietate, ste rovnako skeptickí voči zázrakom vo vašom náboženstve? A keď existuje množstvo zle vyhodnotených zázrakov, množstvo šarlatánov a ľudia sú veľmi predpojatí, ako rozlíšite ozajstný zázrak od jeho pretvárky?

A pre tých, čo odmietate zázraky, robíte tak preto, lebo sa v pozadí schováva Humeov princíp? Čo by ste povedali na niektoré námietky voči nemu, ktoré som dnes spomenul? Alebo viete azda prísť s vlastnými kritériami, kedy by ste zázrak prijali? A ak s takýmito kritériami prídete, uplatňujete ich len špeciálne pri zázrakoch alebo aj pri iných situáciách v živote?

A pre všetkých: Bolo by možné, že ak Boh koná tak koná aj inak, než cez zázraky? Na záver, o všetkom by sa dalo vravieť oveľa, oveľa viac. Ako som povedal, dnes šlo len o ochutnávku a nie o akademické vyhodnocovanie. Navyše akademická diskusia o platnosti Humeových argumentoch predstavených v dnešnej dávke pokračuje aj dnes. Niečo z tejto diskusie sa dozviete v dnešnej záverečnej bodke a link, cez ktorý sa k nej dostanete, nájdete buď v popise tejto dávky alebo na našom webe pravidelnadavka.sk.

Súvisiace dávky:

Použitá a odporúčaná literatúra:

  • Burnes, The Great Debate, 1981.
  • Earman, Hume’s Abject Failure. 2000.
  • Fogelin, A Defense of Hume on Miracles, 2003.
  • McGrew, “Miracles” (SEP), 2019.
Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Nájomné byty v Novom Meste nad Váhom

Niektoré mestá byty vôbec nestavajú.


16 h
Nataša Holinová

Generálny prokurátor sa už nejaví ako nezaujatý.


18 h

Neprehliadnite tiež

Špeciálna epizóda s otázkami od poslucháčov.


a 1 ďalší 7 h
Skryť Zatvoriť reklamu