SME
Streda, 25. máj, 2022 | Meniny má Urban

Nietzscheho otázka: Môžu byť Vianoce bez Boha?

O rôznych chápaniach ľudskosti a ľudskej dôstojnosti.

davkadavka
Načítavam... 233. Nietzscheho otázka: Môžu byť Vianoce bez Boha?"
Počúvajte v aplikácii SME alebo cez Apple, Google, Spotify a RSS. Iné podcasty SME.

Idú Vianoce a minulý týždeň sa vám môj podcastový kolega Andrejov prihovoril s vianočnou dávkou o pretrvávajúcej pútavosti náboženských príbehov, a teda aj toho vianočného. Ja som si pre vás tiež pripravil malé vianočné rozmýšľanie, v ktorom sa chcem pozrieť na asi najcharakteristickejšiu vianočnú hodnotu: ľudskosť či ľudskú dôstojnosť


NOVINKA : Podporte Pravidelnú dávku jednou odrieknutou kávou mesačne cez Patreon a dostanete prístup k záverečnej bodke každej epizódy, ktorá ponúka extra obsah súvisiaci s témou danej dávky. Tím PD srdečne ďakuje za podporu!


Naši štangasti vedia, alebo aspoň presvedčivo tušia, že o ľudskosti som už na tomto podcaste hovoril. Písal sa rok 2018, čas bol vianočný, a v mojej vtedy ešte len 28. dávke som predstavil tri možnosti ako chápať ľudskosť a ľudskú dôstojnosť.

Dnes na túto dávku nadviažem, sám som si ju po veľmi dlhom čase vypočul, a i keď som rád, že sa podcast po zvukovej a dramaturgickej stránke posunul na míle dopredu, súčasne som rád, že obsah bol už vtedy zvedochtivý a podnetný. Ale k veci.

V dávke som hovoril o troch spôsoboch, ako ukotviť naše chápanie ľudskosti, teda pocitu či presvedčenia, že sme takpovediac všetky na jednej lodi. I keď sme ako ľudia často až priepastne rozdielni, stále nás spája to, že sme ľudia a že vieme cez priepasti stavať mosty.

Prvé chápanie ľudskosti, ktoré som spomenul, pochádza z antického Grécka, druhé z doby renesančného humanizmu a osvietenstva a tretie z pera kresťanstva. Postup bude nasledovní. V krátkosti ich pripomeniem a potom vyslovím a prestavím istú pochybnosť, ktorú nazývam Nietzscheho otázka, ktorá znie takto: ak neexistuje Boh, ako sa mení naše chápanie ľudskosti? Inými slovami: ak neexistuje Boh, je možné veriť v ideál ľudskosti, ktorý predpokladá, že sme si všetci rovní? Ak sú Vianoce stále symbolom tejto ľudskosti, štedrosti, solidarity a dobroty bez predsudkov, môžu byť Vianoce aj bez Boha?

Trikrát o ľudskosti

Vo vianočnej 28. dávke som hovoril o antickom chápaní ľudskosti ako o výsostne meritokratickom a externom. Čo to znamená? Po prvé, dôstojnosť si musím zaslúžiť a po druhé, nie je to moja vnútorná vlastnosť, ale je mi dávaná zvonka. Skôr ako o ľudskosti a dôstojnosti by sme mali hovoriť o sláve a moci človeka, ktoré sú hodné obdivu a chvály. Grécka etika bola, ako zvyknem polohumorne povedať, do veľkej miery etikou sôch: ak mi postavili sochu, získal som v očiach druhých dôstojnosť a tým vysokú hodnotu. Paradoxne, i keď sa často odkazujeme na antické Atény ako na kolísku demokracie, aténska spoločnosť bola všetko len nie demokratická v zmysle nejakej základnej rovnosti všetkých ľudí žijúcich v Aténach. Len malá majetná skupina mužov žijúcich v Aténach boli občanmi a o egalitarizme sa mohlo väčšine obyvateľov len snívať.

Posuňme sa k renesančno-osvietenskej tradícii. Kde vidí ona zdroj našej ľudskosti a dôstojnosti? Odpoveď: v tvorivosti ľudskej racionality. Veď sa len pozrite okolo seba na všetko, čo sme ako ľudstvo dosiahli. Družice vo vesmíre, globálne internetové prepojenie, stavba mrakodrapov, obrovských mostov či malých smartfónov a k tomu ešte skvosty literárnej povahy, múzeá plné vizuálnej ľudskosti a sebapresahovania, divadlá, opery, športové výkony na olympijskej úrovni, objavy v medicíne či vede... a tento zoznam ani zďaleka nekončí.

Princíp je ale rovnaký: sila aplikovaného rozumu vedie k tvorivosti a poznaniu, ktoré sa len medzigeneračne javí ako nepredstaviteľné a privádza nás do úžasu. Naša racionalita, schopnosť predstavivosti a komplexný jazykový aparát, to všetko sú vlastnosti vďaka, ktorým niekoho nenazývam len človekom, ľudským jedincom Homo sapiens, ale taktiež osobou. A osoba je tá hodnotová nadstavba, ktorá garantuje naše základné ľudské práva a teda je zdrojom našej ľudskosti a dôstojnosti.

Do tretice sa pozrime na kresťanskú tradíciu. Podľa nej je naša ľudskosť a dôstojnosť ukotvená v skutočnosti, že sme stvorení na Boží obraz a sme tzv. imago dei. V tejto súvislosti odporúčam Andrejovú 202. dávku, kde tento koncept ľudskej jedinečnosti konfrontuje s pohľadom vedy a povedať chcem k nemu len v skratke toto.

Tento druh ľudskosti opäť pracuje s pojmom „osoba“, ale nejde o tú istú vec ako pri renesančno-osvietenskej „osobe“. Povedané na rovinu, nejde o tú istú vec až do tej miery, že v kresťanskej tradícii sa za osoby nepovažujú nielen ľudia, ale aj anjeli a dokonca aj Boh, ktorý je chápaní ako tri osoby v jednej. V kocke, osobou s neodňateľnou dôstojnosťou nie sme len od rozvinutia našich racionálnych kapacít, ktoré ako deti nemáme a vekom ich pomaly strácame, ale osobami sme stále — teda, ešte dávno pred narodením a tiež aj napriek pokročilému štádiu Alzheimerovej či Parkinsonovej choroby.

Sumarizujúc, pre antických Grékov koncept ľudskosti či ľudskej dôstojnosti neexistoval tak ako ho poznáme dnes (teda ako základ ľudských práv), pre renesančno-osvietenskú tradíciu išlo o oslavu našej tvorivosti a racionality a pre kresťanstvo je naša hodnota plne závislá na stvorení na Boží obraz.

Nietzscheho otázka

Ako som hovoril už aj v 28. dávke, k týmto trom chápaniam ľudskosti sa dajú pridať aj ďalšie, ako napríklad marxistický či darvinistický pohľad, a samozrejme je možné rozmýšľať aj o ich spoločných prienikoch, nielen zrejmým rozdielom. S týmto cieľom chcem v tomto bode položiť to, čo som nazval Nietzscheho otázka, ktorá zaujímavým spôsobom zamieša spomínané tri pohľady.

Otázka znela: ak je Boh mŕtvy, čo zostane z našej ľudskosti? Je možné ju chápať čisto sekulárne až ateisticky či naturalisticky? Ak áno, bude stále možné na nej založiť základné ľudské práva a egalitarizmus (teda spoločenskú rovnosť jednotlivcov) alebo hrozí návrat k meritokracii, triednej spoločnosti a aristokracii?

Ako si na Nietzscheho vianočnú otázku odpovedáte vy? Ak ste veriaci, dá sa stavať na koncepte imago deibez nepriznanej snahy o teokraciu, teda spojenia náboženskej viery s politickým životom? A ak ste neveriaci, je podľa vás spoločenská rovnosť utópiou alebo nevyhnutným východiskovým bodom? Ak utópiou, znamená to, že pre vás demokracia nie je ideálne politické zriadenie a ste napríklad konštitučný monarchista? A ak je rovnosť, bratstvo a sloboda východiskovým bodom, ako by sa mala spoločnosť správať k iracionálnym či ešte-nie-racionálnym ľuďom? Sme vôbec plne racionálnymi bytosťami?

Ak už máte vlastné odpovede, poďme na tú Nietzscheho; a keďže je na tomto podcaste varený pečený, to čo poviem štangastov vôbec neprekvapí. Povedané veľmi zjednodušene, ak je Boh mŕtvy, oslava Vianoc je fraškou, divadlom a snažiť sa v nich hľadať sekulárny zmysel pre ľudskosť, solidaritu a vzájomnú lásku je prinajlepšom naivné, ale skôr by v tom Nietzsche videl koncepčnú slepotu: teda, že nepremýšľame do úplných dôsledkov.

Ak je Boh mŕtvy, kresťanské chápanie ide cez palubu, a keďže podľa Nietzscheho nie sme plne racionálne bytosti s plne slobodnou vôľou, tak isto je ohrozená aj sekulárna ľudskosť a rovnosť. Jeho koncepcia nadčloveka je odpoveďou na výzvu, ktorú mŕtvy Boh prináša, a ako sa dopočujete v dávke 213, ide o návrat do pred-Sokratovského antického chápania etiky a teda aj ľudskej dôstojnosti.

Môžeme tak povedať, že ak je pravdou že nástup moderného vedeckého poznanie a pokroku zabil, teda lepšie povedané rozbil stredovekú koncepciu kresťanského Boha, podľa Nietzscheho je potrebný návrat do pred-kresťanských čias a súčasné postmoderné snaženie o istý druh post-kresťanskej demokratickej rovnosti je len hádzanie hrachu o stenu. Zúfalá snaha prinavrátiť niečo, čo je beznádejne preč.

Nietzsche v druhej polovici 19. storočia hovorí, že väčšina spoločnosti tohto precitnutia ešte nie je schopná a stále formálne žijeme z kresťanskej metafyziky (že svet a nás ako jeho súčasť stvoril dobrý Boh a po smrti bude posledný spravodlivý súd). Ak by sme si naplno uvedomili dôsledky smrti Boha, z fungovania spoločnosti a medziľudských vzťahov by nezostal kameň na kameni; a slovami Nietzscheho musí prísť k prehodnoteniu všetkých hodnôt. Ak je Boh mŕtvy, je to najväčšia paradigmatická zmena všetkých čias a nemôže sa netýkať všetkého.

Vianoce bez Boha?

Môžu byť teda Vianoce bez Boha? Mohli by byť Vianoce oslavou našej vzájomnosti, solidarity s chudobnými, ľuďmi bez domova či inak nie šťastnými členmi našej spoločnosti? Ale odkiaľ sa berie toto vianočné povedomie, že si musíme navzájom pomáhať? Prečo sme takmer bez výhrad presvedčení, že ak sa budeme do nej dostatočne dlho pozerať, tak v tvári druhého uvidíme seba? Čo nás historicky priviedlo k intuícii, že príbehy by mali mať dobré konce a že ľudské tragédie a nešťastné osudy sú tým priestorom, kde ešte všetkému nie je koniec a je možné pomôcť? Inými slovami, prečo si vážime ľudskú zraniteľnosť, vnímame krehkosť života a častú neprajnosť okolností? Ak sa zohnem k blížnemu a spravím mu láskavosť, prečo je tento znak pokornej lásky prejavom mojej sily a nie slabosti? A Nietzsche by sa záverom spýtal: čo sa v dejinách stalo, že sme altruizmus povýšili nad egoizmus? Kedy sa z dravej svojbytnosti antického hrdinu stal anti-hrdina? Prečo hrdinom zvykni stavať sochy a potom jednému postavili kríž?

Môžu byť teda Vianoce bez Boha? Podľa Nietzscheho nie a to že ich oslavujeme môže znamenať niekoľko vecí. Po prvé, sme veriaci a dokázateľne nesúhlasíme s Nietzscheho smrťou Boha. Alebo po druhé, sme humanisti renesančno-osvietenského tipu, ktorí vidia vo Vianociach symbol ľudskej rovnosti, ktorá je krehká a udržať sa nám ju podarí len vďaka našej tvorivej racionalite. Samozrejme, Vianoce môžeme oslavovať aj len preto, že je to sentimentálny prežitok z detstva alebo že je to kapitalizmom natlačená konzumná ideológia, ale akokoľvek sa na túto vec pozeráte, moja dávka a poukázanie na tzv. Nietzscheho otázku chce mať počas týchto pred-Vianočných či Vianočných chvíľ istú vážnosť a naliehavosť či chce byť výzvou k úprimnosti a autenticite.

Ak má Nietzsche pravdu, potom existujú len dve možnosti. Buď Boh existuje a oslava Vianoc má zmysel; alebo Boh neexistuje a oslava Vianoc je absurdnosť.

Vo svojom diele Radostná veda, kde Nietzsche cez postavu blázna vyhlasuje Boha za mŕtveho, sa nachádza zaujíma stať, ktorá podlieha paradoxnej interpretácii a ide o paragraf číslo 125. Už spomínaný blázon hľadá Boha, ľudia ho vysmejú, on ohlási jeho smrť a v tichom úžase zisťuje, že prichádza príliš skoro a ľudia si tejto paradigmatickej udalosti ešte vôbec nie sú vedomí. Táto scéna sa dá prvoplánovo interpretovať ako Nietzscheho dialóg s veriacimi, ktorí sú príliš zahľadení do seba a do svojej viery a nevšimli si, čo sa medzičasom stalo so svetom okolo nich: už ho viac nevysvetľuje teológia ale veda. Táto pasáž má ale v sebe istý paradox, ktorý sa dá ľahko prehliadnuť a k úvode scény Nietzsche píše, že mnohí zo zhromaždených, ktorým sa blázon prihováral, boli neveriaci. Blázna vysmiali ako veriaci, tak aj neveriaci a v otázke Vianoce to má zaujímavú implikáciu.

Paradoxne, ak Boh neexistuje a veriaci by mylne oslavovali Vianoce, nuž, čo na to povedať. Mýlia sa a nevedia, že veci sa majú inak. Ale, ak Vianoce oslavujú aj neveriaci, dopúšťajú sa pokrytectva, lebo konajú ako veriaci (i keď sa nemodlia a nepustia si v televízore polnočnú omšu) v tom, že ľudskosť a ľudská dôstojnosť je pre nich niečo posvätné a tým samozrejmé. Ak by neveriaci naplno žili podľa nového kréda mŕtveho Boha, podľa Nietzscheho sa musia prestať skrývať za náboženstvo a priznať, že si nie sme rovní. Milosrdenstvo silných so slabými nie je hodnota, ktorú by mali mať v repertoári a k tomu poviem viac v dnešnej bodke na záver.

Nie sú ale tieto dve možnosti falošnou dichotómiou? Nie je naozaj možné uchovať si základnú ľudskú rovnosť a súčasne žiť v sekulárnej spoločnosti? Čo si o tom myslím ja, autor dnešnej dávky, sa dozviete v dnešnej záverečnej bodke, ktorú si môžete vypočuť tu.

Súvisiace dávky:

Použitá a odporúčaná literatúra:

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Dušana Kováčika berú do väzenia.

Dušan Kováčik ide do väzenia na osem rokov. Pôvodný verdikt bol 14 rokov.


10 h
Lokalita, v ktorej vlastní pozemky spoločnosť Vamax-X.

Majetok podnikateľa stále rozpredávajú, do dražby idú pozemky v Budči.


4 h
Švédska premiérka Magdalena Anderssonová je na čele menšinovej vlády.

Čo si o sebe myslí? Švédi reagujú na trúfalosť tureckých požiadaviek.


6 h
Ranný brífing SME

Prečítajte si najdôležitejšie správy.


3 h
SkryťZatvoriť reklamu