SME

Štyri revolučné filozofky na povojnovom Oxforde

O filozofke a spisovateľke Iris Murdoch

davkadavka
Načítavam... 228. Iris Murdoch: Dobro musíme najprv vidieť
Počúvajte v aplikácii SME alebo cez Apple, Google, Spotify a RSS. Iné podcasty SME.

Iris Murdoch je pôvodom síce írsko-britská filozofka, ale dnes sa pokúsim jej život a filozofiu priblížiť spôsobom, aby sa stala bližšia aj slovenskému publiku; a možno si ju obľúbite rovnako ako ja. Je vzácnou kombináciou mysliteľky, ktorá je na jednej strane akademická filozofka a na druhej úspešná spisovateľka a autorka viac ako 20 románov. A i keď odmietala označenie, že píše filozofické romány, jej diela sú plné filozofického premýšľania a ich postavy nútia čitateľa filozofovať spolu s nimi.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou


NOVINKA: Podporte Pravidelnú dávku jednou odrieknutou kávou mesačne cez Patreon a dostanete prístup k záverečnej bodke každej epizódy, ktorá ponúka extra obsah súvisiaci s témou danej dávky. Tím PD srdečne ďakuje za podporu!


Iris Murdoch sa narodila rok po konci prvej svetovej vojny a umiera tesne pred začiatkom nového milénia. Vyrastala v Londýne a neskôr vyhrala štipendium na Oxford, kde študovala tzv. „Greats“, klasické štúdiá zahŕňajúce literatúru, históriu, filozofiu a štúdium samotných jazykov starovekého Grécka a Ríma. Po ukončení štúdia, a počas druhej svetovej vojny, pracovala najprv na britskom ministerstve financií a následne v Správe Spojených národov pre pomoc a obnovu, ktorá bola založená v 1943 a prešla pod OSN. V rámci tejto práce sa dostala z britských ostrovov na európsky kontinent, strávila čas v Bruseli, Innsbrucku a nakoniec v utečeneckom tábore v Grazy – a počas týchto ciest sa mala možnosť stretnúť aj s francúzskym existencialistom Jean-Paul Sartreom.

Po skončení druhej svetovej vojny bola rok na postgraduálnom štúdiu na Cambridgei, kde spoznáva pekuliárnu postavu britsko-rakúskeho filozofa Ludwiga Wittgensteina. Následne učí 15 rokov filozofiu na St Anne‘s College na Oxforde a neskôr na Royal College of Art. V 1954 vychádza jej literárna prvotina, Under the Net, ktorá bola preložená aj do češtiny, a dva roky na to, v 1956, sa vydala za Johna Bayleyho, známeho literárneho kritika, ktorý sa neskôr stal oxfordským profesorom anglického jazyka. V 1973 jej vychádza román The Black Prince, za ktorý dostala významné ocenenie (tzv. James Tait Black Memorial Prize) a dokonca je Čierny princ preložený aj do slovenčiny a možno naň budete mať šťastie rovnako ako ja v antikvariáte. O päť rokov neskôr vyhráva prestížnu Bookerovu cenu za romám The sea, the sea, ktorý je v mnohom vrcholom jej literárneho umenia. Dva roky pred smrťou jej bola diagnostikovaná Alzheimerova choroba, umiera v Oxforde v 1999 a ešte v tom istom roku vydáva jej manžel jej memoáre.

Toľko v krátkosti na prestavenie tejto možno pre vás neznámej filozofky a spisovateľky a poďme si trochu priblížiť jej filozofiu.

Oxfordský kvartet

Dovolím si byť teraz osobný. V krátkom Murdochovej životopise som nespomenul jeden dôležitý fakt, ktorý je súčasne dôvodom prečo jej dielo poznám a venujem sa mu. Murdoch bola súčasťou niečoho, čomu sa zvykne hovoriť oxfordský kvartet a išlo o štyri významné ženské mysliteľky, ktoré sa stretli počas druhej svetovej vojny na Oxforde, všetky mali, i keď každá svojim spôsobom, zápal pre etiku a morálnu filozofiu a všetky, aj keď iným spôsobom, vnímali, že vo veci morálky niečo nefunguje: a to ako vo svete, tak aj na akademickej pôde.

Akoby sme nielen nemali jasné, podľa akého morálneho kompasu máme žiť (na čo poukazuje morálnu chaos vojen 20. storočia), ale taktiež nevieme ako morálku učiť. Akoby sme úplne stratili zo zretele otázku, čo je to dobro a zdá sa, že je tomu tak preto, lebo sme uverili jednoduchej odpovedi, že ak má existovať dobro, musí to byť naše individuálne chápanie dobra, ktoré projektujeme na svet, naše vzťahy a nás samých. Inými slovami, a toto bol akademický Zeitgeist, voči ktorému sa tento oxfordský kvartet vymedzil, dobro nie je realita, ktorú spoznávame, ale projekcia, ktorá pramení z nás. A toto je pôvod slova projektivizmus, ktorý je dominantnou meta-etickou teóriou tých dní.

Morálna realita neexistuje, neexistujú morálne fakty a hodnoty sú nevyhnutne subjektívnym vyjadrením nášho emočného postoja. Medzi svetom faktov a svetom hodnôt leží neprekonateľná priepasť, a zatiaľ čo fakty prinášajú vedeckú objektivity, hodnoty nemôžu nebyť ničím iným ako vonkajším obrazom nášho vnútorného subjektívneho prežívania, cítenia, túženia. Emotivizmus je ďalšia meta-etická teória týchto dní, tentokrát s pôvodom za oceánom.

Ak existuje leitmotív, ktorý by charakterizoval filozofiu oxfordského kvartetu, je ním odmietnutie tohto principiálneho oddelenia faktov od hodnôt, a teda argumentácia v prospech niečoho, čo nazývame morálna realita. Morálny realizmus je meta-etická teória, ktorá zastrešuje tento spôsob rozmýšľania a ako každá teória má aj ona mnoho významových odtieňov a pridružených rozdielnych pozícii.

Iris Murdoch, Elizabeth Anscombe, Philippa Foot a Mary Midgley: toto sú štyri filozofky tvoriace spomínaný kvartet a moje doktorandské štúdium v Anglicku s nimi priamo súvisí, čo je dôvodom prečo vám túto tému prinášam.

Pozrime sa teraz na jednu myšlienku od Murdochovej, ktorá ešte lepšie priblíži vzburu, ktorú v 50 rokoch minulého storočia tento kvartet priniesol do spôsobu, akým sa robila morálna filozofia.

Morálna realita ako Alicina Krajina zázrakov

Hľadanie tzv. morálnej reality znie v mnohom ako vydanie sa s Alicou zajačou norou do Krajiny zázrakov. Ak morálna realita existuje, dnešnému uchu to naozaj znie ako existencia nejakej krajiny zázrakov. Dovoľte mi krátku anekdotálnu odbočku.

Nedávno som sa rozprával so psychiatrom Michalom Patarákom, link na náš rozhovor nájdete v popise tejto dávky, a hovorili sme o tom, či je naše ego spojenec alebo nepriateľ na ceste ku šťastiu. Samozrejme, odpoveď na túto otázku predpokladá pochopiť čo je to ego, kedy a ako vzniklo, ale v prvom rade popísať realitu, v ktorej existuje. Ego nie je balón, ktorý si naše telo drží v ruke a unáša ho k idealistickým nebesiam. Ego je istá časť reality, ktorou sme my sami a cez ňu sme vo vzťahu aj k tej časti reality, ktorou nie sme my. Čo chcem povedať je to, že skúmanie nášho ja nevyhnutne súvisí s dopytovaním sa na povahu reality, ktorej je moje ja súčasťou. A v rozhovore sme sa k tomu s Michalom dostali. Ja som sa pokúsil popísať spôsob nazerania na morálnosť reality ako ju vníma Iris Murdoch a bolo pre mňa podnetné počuť zdravú dávku existenciálneho skepticizmu so štipkou nádeje, keď mi Michal s mnohoročnou klinickou praxou oponoval, že on by síce chcel, aby mal svet nejakú morálnu štruktúru, ale asi ju nemá. A toto je presne to, o čom hovorím, keď používam slovné spojenie morálna realita. Vo zvyšku dnešného rozmýšľania sa pokúsim načrtnúť Murdochovej chápanie tejto našej každodennej Krajiny zázrakov.

Iris a Platón

Každý významný filozof si uvedomuje dialektickú, teda dialógovú povahu ľudského myslenia a je si vedomí myšlienok iných, s ktorými je v dialógu. Murdoch, na rozdiel od iných členiek oxfordského kvartetu, mala v zásadných veciach blízko k Platónovi a tým pádom nevyhnutne aj k Immanuelovi Kantovi. Fascinovaná Wittgensteinom odmietla existencializmus Jean-Paul Sartrea a jej filozoficko-literárny vhľad do povahy morálnej reality sa dá popísať jej oživením dôležitosti morálnej imaginácie, ktorú nachádzame v Platónovej alegórii o jaskyni.

Na podcaste som tejto alegórii už venoval samostatnú epizódu a čo chcem slovami Murdochovej zdôrazniť je zásadný morálny kontrast medzi dvoma obrazmi, metaforami či morálnymi konceptami. Prvým je videnie, teda naša schopnosť vidieť, a druhý je pohyb. Videnie a pohyb ale nechápme fyziologicky a pokúsim sa vysvetliť ich hlbší význam.

Ak hovoríme o pohybe, hovoríme o pohybe čoho? Nášho tela? Odpoveď je nie a z morálneho hľadiska hovorím o pohybe našej mysle, v tomto bode už lepšie chápeme metaforickosť tohto obrazu, a logicky sa pýtame, že čo je tá časť našej mysle a myslenia, ktorá je takpovediac v pohybe? Murdoch, neprekvapivo a nadpájajúc na ctinodnú tradíciu, odpovedá, že pohybová časť našej mysle je to, čo nazývame vôľa, teda vyberanie si a samotný výber. Ak napríklad rozmýšľam, že už túto dávku dlho píšem a potreboval by som kávu, vyberiem si, že si ju idem spraviť a veci sa takpovediac dajú do pohybu. Vôľa, chcenie či výber niečoho dobrého je to, čo nám tento koncept pohybu komunikuje.

Na druhej strane je videnie a už tušíte, že nejdeme rozoberať dopad lúčov na sietnicu oka. Aká aktivita našej mysle je jej videnie? Ak pohyb hovoril o skutku (výber reality, ktorú nazývame „spraviť si kávu“ je de facto už skutok, i keď ju ešte nedržím v rukách a nepijem), tak ak pohyb mysle hovorí o konaní, videnie mysle nemôže byť nič iné ako rozmýšľanie, teda pracujúce s myšlienkami, imagináciou, abstrakciou a tým pádom s chápaním vecí a sveta.

Ak hovoríme o videní a pohybe, zjednodušene nehovorím o niečom inom ako o bežnej skúsenosti, že svet, realitu, seba a iných spoznávam, čo sa deje na úrovni myšlienok, a potom vzhľadom na toto poznanie konám. So far so good, povedal by Murdoch, ale skúsim toto intuitívne chápanie trochu skontroverzniť a posunúť nás v zajačej nore trochu bližšie ku Krajine zázrakov, teda našej hľadanej morálnej realite.

A kto nám v tom pomôže? Nuž, kto iný ako Jean-Paul Sartre.

Zvrchovanosť dobra

Keď som spomínal oxfordský kvartet, spomenul som izmy ako projektivizmus či emotivizmus a oni boli tým Zeitgeistom, teda duchom doby, voči ktorému sa vymedzovala aj Murdoch. Do tej partie izmom ale Murdoch pridáva aj Sartrea s jeho tzv. behaviorálnym existencializmom, ktorý, hovorí Murdoch, pracuje s konceptom tzv. prázdneho ega. Murdoch o tom píše na viacerých miestach, ale odporúčam zbierku jej troch esejí s názvom „The Sovereignty of Good“ (preložiteľné ako „Zvrchovanosť dobra“), kde toto prázdne ego opisuje ako pohyb bez videnia. A tu sa vrátime k už načrtnutej Platónovej imaginácii.

Ak si prečítame Sartreov manifest existencializmu s názvom „Existencializmus ako humanizmus“, nájdete tam jeho slávne výroky ako „človek je odsúdený na slobodu“ alebo „človek je sloboda“. Čo tým v kocke myslí je to, že keďže neexistuje žiadna morálna realita, človek nie je slobodný, ak by ju rozpoznal a konal podľa nej, ale človek je slobodný vtedy, keď koná. Bodka. Nie keď koná správne, ale keď koná sám za seba, bez donútenia a výhovoriek, keď si vyberá, čo chce. Jeho sloboda, hovorí Sartre, je v akte jeho voľby. Sartreov slobodný človek, je tak človek v ustavičnom pohybe.

Murdochovej kritika sa ale s humornou vážnosťou pýta, že ak je pohyb vôle to miesto, kde realizuje ľudská sloboda, ako potom daný človek vie kam ide, či tam chce ísť a či tam možno práve naopak nechce ísť? Ako vie, inými slovami, že to čo robí je dobré a nie len jeho slobodné rozhodnutie? Ako asi v tomto bode začínate tušiť, videnie a pohyb sa dá nahradiť nielen slovami myšlienky a voľby/skutky, ale tiež dichotómiou medzi dobrom a slobodou. Sartre tvrdí, že sloboda je dobro, teda že sloboda je nadradená dobru; ale Murdoch jedným dychom dodáva, že dobro, ako morálny koncept, je zvrchované a má vždy prednosť. Ak by to tak nebolo, naše vyberanie a konanie je slepé; bude to slepý pohyb prázdneho ega, ktoré je bez poznania.

A tu sa naplno odkrýva Murdochovej práca s Platónovou jaskyňou. Morálna realita je nám akoby skrytá, jednoducho prichádzame na svet ako ľudia priviazaní v jaskyni, ktorí pozerajú na tiene a myslia si, že oni sú skutočným svetom. Ako ale ideme životom, a tu hrá podľa Murdochovej neodmysliteľnú rolu reflektovaná ľudská skúsenosť (či už naša vlastná či sprostredkovaná cez literatúru), začíname tiene vidieť ako tiene, že veci, ktoré sme si mysleli, že sú dobré a urobia nás šťastnými, nás takými nie sú a spolu s Platónom musíme kráčať pomaly z jaskyne hore na povrch. Slnko, ktoré tam stretneme, nás nevyhnutne oslepí, odvrátime zrak a pozeráme sa na svet, ktorý ono osvecuje. A to je pointa morálnej reality.

Po prvé, vidieť veci (teda nás samých, naše vzťahy, túžby, atď.) pod tým správnym svetlom; vidieť ich také, aké v skutočnosti sú, keď sú oprostené od ilúzií, mylných predstáv, fantazírovania a myšlienkových tieňov; a po druhé, pre Platóna samotné slnko predstavuje formu či ideu najvyššieho dobra a tá je tým svetlom, vďaka ktorému vidíme veci pravdivo a následne tak konáme. Murdoch nebola veriaca, na rozdiel od iných členiek oxfordského kvartetu, a tým pádom by netvrdila či nenaznačovala, že týmto slnko je istá koncepcia osobného Boha. Súčasne bola ale presvedčená, že takýto ideál (či „idea dokonalosti“, čo je rovnomenný názov jednej jej eseje), tak takýto ideál musí existovať a to už len z logických dôvodov, pretože inak by naše čiastkové chápania dobra nedávali zmysel. Inými slovami, morálna realita, ak existuje, nás tlačí k stále lepšiu i keď nikdy úplne poznaniu morálneho ideálu, teda Dobra s veľkým D, vzhľadom na ktoré je ako moje videnie, tak aj môj pohyb dobrý. Ako ale vedel už Platón, dokonalosť nie je ľudská vlastnosť a pohľad do slnka oslepuje.

Ako v tomto bode jasnejšie vidíme, Murdoch kritizuje Sartra za to, že jeho existencializmus dáva ľuďom slobodu, ale je to sloboda ľudí, ktorí majú zaviazané oči a nikdy sa nevydajú na cestu poznania, akými v skutočnosti sú — aká je morálna realita, ktorej sú súčasťou. Ako som už spomenul, Murdoch volá jeho existencializmus behaviorálnym a to v zmysle, že i keď Sartre jednou rukou ľuďom pripisuje slobodnú vôľu, paradoxne im ju druhou rukou berie, pretože z nich robí Pavlovych psov: teda ľudí, ktorý sa rozhodujú len na báze vonkajšieho stimulu, pozitívneho či negatívneho, a tento stimul, apelujúc na ich emotívnosť, ich rozpohybuje tým alebo oným smerom. Je tento smer ale dobrý? To nikto netuší. Pretože aj tí, ktorí stimulujú sú sami stimulovaní a ultimátne sa dostávame do deterministickej reality, kde zodpovednosť za vlastné konanie stráca plne svoj význam. Možno mal Sartre na mysli práve tento determinizmus, keď nás nazval „odsúdenými na slobodu“. Ak neexistuje morálna realita, teda hlbší zmysel vecí, sme odsúdení na život v jaskyni.

A žili šťastne až do smrti

O Murdochovej a jej morálnom realizme, ktorý niektorí nazývajú aj reflexívny či imaginatívny realizmus, by som mohol hov oriť ešte dlho, ale verím, že sa mi podarilo vás aspoň trochu presvedčiť o príťažlivosti jej spôsobu rozmýšľania nad svetom; či už s ňou súhlasíte alebo nie. Morálna premena či rast, teda ak sa chcem meniť k lepšiemu, začína podľa nej vždy zmenou myslenie, teda zmenou toho, ako veci vidím.

Literatúra a hlavne romány ako napríklad Dostojevského Bratia Karamazovovci, Dickensova Vianočná koleda, Frankenstein od Mary Shelleyovej či Murdochovej vlastná tvorba sú k tomu veľmi nápomocné. A rozprávky! Skoro som zabudol spomenúť rozprávky, ktoré sú tiež tou časťou umeleckej literárnej tvorby, ktorá nám pomôže vidieť veci inak ... a možno lepšie. V rozhovore s Michalom Patarákom som preto úmyselne spomenul podobnosť medzi Murdochovou a Tolkienom, autorom Pána prsteňou, ktorý chápal účel svojich epických rozprávkových príbehov rovnako: pomôcť mám vidieť sebe a svet pod správnym svetlom.

Súvisiace dávky:

Použitá a odporúčaná literatúra:

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu