SME
Streda, 28. júl, 2021 | Meniny má KrištofKrížovkyKrížovky
PODCAST PRAVIDELNÁ DÁVKA

Pravidelná dávka: Je existencializmus pasé?

O súčasnom stave existencializmu.

Vypočujte si podcast

Existencializmus je mnohotváre hnutie. V podcaste som ho predstavil už dávnejšie a dnes sa pozrieme na to, či z neho niečo po smrti Jean-Paul Sartrea prežilo, a prečo ma istá vetva existencializmu blízko k tzv. postmodernizmu.

Na úvod si trochu zohrejem vlastnú polievočku. Učím večerný kurz o existencializme a ak vás tento myšlienkový svet zaujíma, môžete sa naň po letnej prestávke prihlásiť. Diskutujeme tam o šiestich existencialistoch (Kierkegaard, Dostojevskij, Nietzsche, Heidegger, Sartre a Camus) a v závere sa samozrejme nevyhneme otázke, ako sa existencializmu darí dnes. Zo spomínanej šestice zomiera ako posledný v roku 1980 Sartre, v deň jeho pohrebu zaplnilo ulice Paríža viac ako 50 tisíc ľudí. Doslova kultúra udalosť. Prežil teda k dnešnému dňu aspoň jeho existencializmus?

Skryť Vypnúť reklamu

Dnešnú dávku chcem rozdeliť na dve časti. Najprv poviem niečo o existencializme ako takom a následne sa pozrieme na niekoľko súčasných problematík, kde majú stále traja existencialisti, takpovediac, nohu vo dverách. Reč bude o Kierkegaardovej úzkosti, Nietzscheho mŕtvom Bohu a Sartreovej slobodnej vôli.

Existencializmus neexistuje

Ako som už vysvetlil v 67. dávke, nič ako existencializmus neexistuje a čo na druhej strane existuje sú rôzne existencializmy, ktoré sa viažu na myšlienkový svet konkrétneho mysliteľa. O Kierkegaardovi, ako aj Nietzschem, hovoríme ako o existencialistoch, ale bolo by ďaleko od pravdy povedať, že sú obaja zástancami nejakého zdieľaného existencializmu. Pre zjednodušenie môžeme povedať, že existencialisti sa pýtajú podobné otázky, na ktoré odpovedajú rôzne. Pozrime sa na pár takýchto otázok.

Skryť Vypnúť reklamu

Existencialisti sa v prvom rade spoločne pýtajú a poukazujú na centrálne postavenie jednotlivca v spoločnosti a súčasne pojednávajú o hrozbách, ktorým jednotlivec čelí. V prípade Kierkegaarda je tu jasný spor medzi ním a Heglom, u Nietzscheho vidíme pokus o návrat homérovského nadčloveka, u Dostojevského je to napríklad metanoia najstaršieho brata Ivana Karamazova vo väzení a Camus nás pozýva predstaviť si Syzifa šťastného.

Druhou črtou existencializmu je jeho pýtanie sa a filozofovanie z pohľadu prvej osoby. Existencializmus je vždy osobnou niekedy až dokonca autobiografickou filozofiou. Návrh Kierkegaarda, aby sa jednotlivec posunul od estetického k etickému a až k náboženskú spôsobu existencie je viac ako len teoretický model; Nietzsche sám by potvrdil, že sa snažil viesť život nadčloveka; Jean-Paul Sartre a jeho skúsenosť z Druhej svetovej vojny ho presvedčila o tom, že nikdy neexistujú výhovorky, aby sme nemohli konať slobodne; a Heideggerove vnímanie bytia a času je neodlúčiteľné od jeho predchádzajúceho štúdia teológie.

Skryť Vypnúť reklamu

Tretia a určite nie posledná otázka, ktorú si existencializmus kladie, je otázka slobody. Nejde ani tak o originalitu otázky ako o priestor, kde nachádza svoje uplatnenie. Nehovoríme o slobode politickej či ekonomickej, ale pozeráme sa na našu existenciu a bytie a pýtame, nakoľko je samotná naša existencia a bytie umožňujúca či vedúca k slobode. Nezaujíma nás ani tak otázka, čo potrebujem na to, aby som bol slobodný (napríklad garanciu základných ľudských pár a stabilný príjem), ale skôr sa pýtame či vôbec ako človek, ako existencia istého typu, teda ľudská existencia, môžem a viem byť slobodný.

V prípade Sartrea ideme v hľadaní odpovede na túto otázku až tak ďaleko, že človeka definuje ako slobodu. Dostojevskij nás v príbehu o Veľkom inkvizítorovi stavia pred voľbu, či chceme byť šťastní alebo radšej slobodní a Nietzscheho tzv. poslední ľudia (britskí utilitaristi) podľa neho, citujem, „vymysleli šťastie“, a odmietli slobodu. Kierkegaardovská sloboda nie je definovaná cez našu racionalitu, ako to robí napríklad Kant, a skutočná sloboda je prejavom iracionality ako to bolo v prípade Abraháma, ktorý chcel obetovať svojho jediného syna. Sloboda ale nie je pre Kierkegaarda neetická, ale nad-etická. Pri Heideggerovi vidíme, že otázka bytia nás nevyhnutne vedie k otázke existencie druhých, autentickosti a uznaní vlastnej smrteľnosti — a jeho sloboda je úplne odlišná od tej Sartreovej. Zatiaľ čo pre prvého je zdrojom slobody obmedzenosť našej existencie, pre druhého je zdrojom slobody práve naša existenciálna neobmedzenosť. Človek je sloboda a je na ňu podľa Sartra odsúdený.

Skryť Vypnúť reklamu

Toto boli tri z viacerých otázok, ktoré existencialistov spájajú. V druhej časti dnešnej dávky chcem poukázať na tri konkrétne myšlienky troch konkrétnych existencialistov, ktorým sa veľmi dobre darí aj dnes a aj vďaka nim môžeme povedať, že existencializmus dnes určite nie je pasé. Začnem s Kierkegaardom a potom sa pozrieme na Nietzscheho a Sartrea.

Kierkegaardova úzkosť

Osobne mám Kierkegaarda veľmi rád, pretože ako filozof popísal jednu základnú črtu ľudského života a tou je úzkosť. Existenčná úzkosť je fráza, ktorá charakterizuje jeho filozofiu a rád zvyknem mojim študentom pripomenúť, že úzkosť je filozofická choroba, ktorá vyžaduje filozofickú terapiu.

Existenčná úzkosť alebo angst je idea, cez ktorú je existencializmus živý aj dnes, a pokúsim sa ju stručne priblížiť — a viac sa o Kierkegaardovi a jeho filozofii dopočujete v 49. dávke.

Skryť Vypnúť reklamu

Myšlienku veľmi podobnú tej Kierkegaardovej vyjadril britský spisovateľ a akademik C. S. Lewis, ktorý raz poznamenal, citujem: „Ak v sebe nachádzate túžbu, ktorú nedokáže nič na tomto svete uspokojiť, najpravdepodobnejšie vysvetlenie je to, že sme boli stvorení pre iný svet“ — koniec citácie. Áno, obaja Kierkegaard a Lewis boli laickí protestantskí teológovia a Kierkegaard samozrejme patrí do skupiny kresťanských, či lepšie povedané teistických existencialistov.

Úzkosť sa dá samozrejme chápať aj nesprávne a to napríklad takto. Je to akoby moja malosť, úzkosť môjho bytia, ktorá je konfrontovaná s veľkým a ťažkým svetom, ktorý mi leží na pleciach a pod jeho váhou neviem kráčať ďalej — a podľa tejto interpretácie som vnímaný ako malý atóm v nekonečne veľkom vesmíre. Opak je ale pravdou. Kierkegaard nehovorí o úzkosti ako o občasnej psychickej poruche a úzkosť nie je niečo štatistické, čím v istom čase a na istom mieste môže trpieť menšia alebo väčšia časť populácie. Podľa Kierkegaarda je nám pocit či uvedomenie si úzkosti vlastné ako dýchanie a ukážkou psychickej poruchy by bol skôr človek, ktorý úzkosť nepozná.

Skryť Vypnúť reklamu

Úzkosť je blízka Albertovi Camus a jeho konceptu absurdna, a ako úzkosť tak aj absurdno hovorí o nezmysluplnosti sveta. Rozdiel je tu ale markantný. Podľa Kierkegaarda je liekom na úzkosť jedine tzv. skok viery, ktorý ale nie je a nemôže byť logickým a racionálnym záverom argumentu o Božej existencii. Práve naopak, viera je nevyhnutne iracionálna, osobná, radikálne subjektívna. Camus súhlasí s absurditou, teda bezcieľnosťou sveta, ale riešeným nie je viera v osobného spasiteľa, ale vzbura podobná tej, ktorou sa vzbúril Syzifos tlačiaci balvan. Jeho vzbura zoči voči tomuto absurdnému stavu vecí ale neprichádza v podobe samovraždy, ide naopak o vedomé rozhodnutie kráčať dole po balvan a tým sa vysmiať nesmrteľným bohom, ktorý Syzifovi jeho smrteľnosť závidia.

Skryť Vypnúť reklamu

Kierkegaardovu úzkosť si je na záver dobré predstaviť ako úzkosť hrdla či krku pri metaforickom akte škrtenia. Sme škrtení svetom, nedostatok kyslíka je nedostatkom zmysluplnosti. Nie sme atóm v nekonečnom vesmíre, ale každý z nás je nekonečným vesmírom. Ak pociťujete úzkosť, podľa Kierkegaarda je to práve preto, že tento svet je nám jednoducho malý. Neviem sa doň zmestiť. Cítime sa v ňom akosi cudzo; a táto skúsenosť svedčí o tom, že existencializmus ešte nie je pasé.

Nietzscheho mŕtvy Boh

Druhá myšlienka, pre ktorú verím, že dnes existencializmus nemôže byť pasé, je Nietzscheho idea mŕtveho Boha a hlavne jej implikácie. Ak je Boh mŕtvy, je všetko dovolené? Podľa Nietzscheho určite nie a stádovitú morálku resentmentu, teda pomstychtivú morálku zatŕpnutých ľudí nespokojných samých so sebou, musí nahradiť staronová morálka založená na sile vôle, tvorivosti a svojbytnosti, kde sú opäť raz hodnotami veci ako sláva, česť a súťaživosť, nebezpečenstvo, hrdinstvo a krása. Prejdime z tejto romantickej úrovne k podstate.

Skryť Vypnúť reklamu

Smrť Boha je smrť kresťanského Boha, ktorý je zdrojom kresťanskej morálky, teda kresťanského chápania dobra a zla a to podľa Nietzscheho vniklo istým dvojitým obratom. Kresťania, teda klérus, najprv zmenil pôvodný význam slov dobrý a zlý a po novom už nebol dobrý ten, ktorý bol silný, ale ten, ktorý prejavil svoju slabosť. Druhý významový obrat bol v tom, že slovo zlý získalo duchovný rozmer. Zlý po novom už neznamenalo len, že je človek napríklad egoista, ale zlý znamená byť duchove zjednotený so Zlým s veľkým Z. Zlý jednoducho znamená nepochádzajúci od Boha, a teda pochádzajúci od Diabla.

Kresťanská morálka je demokratická, a teda rovnostárstva, a to presne z dôvodu, že všetci sme zlí a musíme sa stávať dobrými a všetci to môžeme rovnako dokázať, lebo sme boli stvorení na Boží obraz. Kresťanstvo tak so sebou prinieslo radikálnu rovnosť ľudí, ktorá pramení z našej rovnosti pred Bohom. Naša ľudská dôstojnosť neznamená nič viac a nič menej ako už spomínané imago Dei – že sme stvorení na obraz Boží.

Skryť Vypnúť reklamu

Smrť Boha znamená smrť tohoto nazerania na človeka a Nietzsche pozoruje či prorokuje dve veci, ktoré začínajú byť viditeľné ešte len dnes. Po prvé, podľa Nietzscheho je snaha o rovnostársku spoločnosť bez Boha, teda na štýl napríklad sekulárnej liberálnej demokracie, utópia a sekulárne politické ideológie túžiace po beztriednej spoločnosti, ako napríklad komunizmus, sa nevyhnutne stanú novým náboženstvom.

Po druhé, snaha o humanizmus, ktorý by chcel zachovať sekularizovanú verziu imago Dei je tiež utópiou. Sekulárna morálka nadčloveka, ktorú hlása Nietzsche a ktorá ide do extrému čo do uznania smrti Boha, je návratom k istej forme aristokracie a silnej meritokracie, hierarchickému usporiadaniu spoločenských vzťahov, kde vládnu tí najlepší. Snaha o sekulárny egalitarizmus je výhrou Nietzscheho posledných ľudí, ktorí uprednostňujú šťastie, teda blahobyt, pred slobodou.

Skryť Vypnúť reklamu

„Čo ťa nezabije, to ťa posilní“, znie známy Nietzscheho výrok a rovnostárska sekulárna spoločnosť, rovnako ako kresťanstvo, podľa neho zabíja skutočnú ľudskú veľkosť. Z priemernosti sa stane nový štandard excelentnosti a tí skutočne excelentní budú považovaní za zlých. A toto je už spomínané dedičstvo kresťanstva, ktoré spravilo silných zlými a zlo duchovným, a to isté je schopný urobiť aj sekulárny štát pre čím väčšiu celospoločenskú rovnosť.

Sartreova slobodná vôľa

Tretia myšlienka, prečo existencializmus stále nie je pasé pochádza od Sartrea. Sartre je jeden z mála existencialistov, ktorý sa ním aj nazýval a dokonca sa ho pokúsil aj zadefinovať. Existencializmus je pre neho humanizmus a čo nám hovorí o človeku? Jednou vetou: človek nemá žiadnu vopred určenú podstatu a je slobodný stať sa kýmkoľvek. Alebo ako to technicky povedal Sartre: existencia predchádza esenciu. Najprv sme a až potom sa stávame. Inými slovami, nie sme tu na to, aby sme objavili svoj skrytý potenciál, ale sme tu na to, aby sme žili slobodne a zodpovedne. Ľudská prirodzenosť neexistuje.

Skryť Vypnúť reklamu

Toto Sartreovo videnie existencializmu má v sebe skrytého ducha René Descartesa a Sartre ruka v ruke s touto tradíciou rozlišuje medzi ľudskou fakticitou, teda našou telesnosťou a fyzikálnosťou, materiálnosťou a teda determinovanosťou, a na druhej strane medzi ľudskou transcendenciou, teda našou hodnotovosťou, slobodnou vôľou, našou mysľou. Nachádzame tu tak reinkarnáciu Descartovho dualizmu medzi telom a mysľou, a taktiež dôraz na to, že kým sme, našou skutočnou identitou, nie je fakticita ale transcendencia. A toto je opäť už spomínaní kontrast medzi esenciou, nemennou predurčujúcou podstatou a teda fakticiou; a existenciou, teda bezpodstatnou slobodnou voľou byť kýmkoľvek, transcendenciou, stálou zmenou.

Toto videnie človeka, tento Sartreov existenciálny humanizmus, narazil na tvrdú kritiku tzv. štrukturalizmu, ktorý neskôr kritizoval postštrukturalizmus, ktorý tiež voláme postmodernizmus a je to práve postmodernizmus, ktorý si istým zásadným spôsobom tento dualizmus osvojil. Najpv sumarizujem štrukturalistickú kritiku a potom sa pozrieme na postmodernizmus.

Skryť Vypnúť reklamu

Štrukturalizmus ide ruka v ruke s antropológiou a hlavými predstaviteľmi sú tu napríklad Ferdinand de Saussure alebo Claude Lévi-Strauss a tomu izmu som venoval samostatnú 154. dávku. Ak Sartre videl človeka ako slobodné nezávislé ego, teda indivíduum, ktoré vytvára svoju identitu v každom akte voľby, štrukturalisti jednoducho namietli, že tomu tak nemôže byť. Fakty ukazujú iným smerom a to na skutočnosť, že naša identita sa vytvára v spoločnosti, ktorá zdieľa isté mravy, jazyk a kultúru a táto spoločenská „štruktúra“ je dokonca naprieč odlišnými ľudskými spoločenstvami veľmi podobná. Chcem ešte v tomto bode doplniť, že okrem štrukturalizmu bol Sartre silne kritizovaný aj zo strany niektorých významných ženských filozofiek druhej polovice 20. storočia a za zmienku stojí obzvlášť írska filozofka a literátka Iris Murdochová. Podľa nej Sartre vytvoril koncept slobodnej ale prázdnej vôle, ktorá sa síce hýbe ale nevidí a jeho existencializmus koncepčne identifikuje s behavioralizmom. Posuňme sa teraz k postmoderizmu.

Skryť Vypnúť reklamu

Po štrukturalistickej kritike prišiel postštrukturalizmus, teda postmodernizmus, a myslitelia ako Jacques Derrida, Michel Foucault, Gilles Deleuze či Roland Barthes a ďalší a i keď by sa ani jeden z nich nenazval sartrovcom, ich kritika štrukturalizmu predsa len časť Sartrových myšlienok oživila.

Zoberme si otázku významu. Ak pre štrukturalistov garantovala význam slov štruktúra ich obsahov, ktoré sme získali z vonkajšieho sveta, postštrukturalisti tento vonkajší svet ako referenčnú kotvu obstrihávajú a význam je tvorený čisto v rámci našich zdieľaných mentálnych obsahov. Trochu technickejšie povedané, posun, ktorý tu nastal je posun od metafyzického realizmu k rôznym druhom anti-realizmu a tým pádom sme sa opäť vrátili a ešte viac prehĺbili priepasť medzi tým, čo Sartre nazýval fakticita a transcendencia.

Skryť Vypnúť reklamu

V otázke ľudskej identity sa opäť vrátila jeho predstava o človeku, ktorý je sloboda a pohybom svojej nepodstatnej, neesenciálnej vôle sa stále vytvára, pretvára a stáva. Ak by som mal použiť ešte antickejší slovník, človek nie je ale ustavične sa stáva. Parafrázujúc Herakleita, nevstúpiš do rozhovoru dvakrát s tým istým človekom.

Naša identita je naša performita; sme akoby herci, performeri, ktorí pod maskou neskrývajú tvár, ale sme vlastnou zvolenou maskou. V tomto kontexte nemôže byť identita naviazaná na metafyzicky pevné kategórie ako nejaká ľudská prirodzenosť či esencia, ale stojí na oveľa tekutejších konceptoch metafyziky stávania sa ako napríklad naša sexualita alebo gender a podobe.

Postmoderné chápanie identity súčasne oprašuje aj viacero existenciálnych konceptov akými sú dôraz na radikálnu subjektivitu, spochybnenie racionality ako základného významového kľúča, posun od tela smerom k vôli a práca s existenciálnym pocitom odcudzenia a teda úzkosti. Postmodernizmus tak reinkarnuje viacero silných existenciálnych prvkov, a aj preto dnes nie je možné do tretice povedať, že by bol existencializmus pasé. Práve naopak.

Skryť Vypnúť reklamu

Použitá a odporúčaná literatúra:

  • Jack Reynolds and Ashley Woodward, “Existentialism and Poststructuralism: Some Unfashionable Observations” in The Continnum Companion to Existentialism
  • Iris Murdoch, “The Idea of Perfection” in The Sovereignty of Good
  • Nigel Warburton, “A student’s guide to Jean-Paul Sartre’s Existentialism and Humanism” in Philosophy Now
  • In Our Time, “Sartre”, podcast
  • Nietzsche, The Gay Science, §108, 116, 125, 290, 343
  • Nietzsche, Tak vravel Zarathustra, st. 9-27
  • Patrick Gardiner, Kierkegaard: A Very Short Introduction (2002)
  • The Cambridge Companion to Existentialism, Chap 4 a 5
Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Minister vnútra SR Roman Mikulec a predseda vlády SR Eduard Heger.

Rokovať o Mikulcovi a policajnom prezidentovi Kovaříkovi žiada Sme rodina.


3 h
Potvrdenie o očkovaní potrebujete na vstup na Eiffelovku, od víkendu pribudnú aj interiéry reštaurácií a barov. Mnohé miesta ponúkajú aj rýchlotesty priamo na mieste.

Zdravotníkov povinne očkujú viaceré štáty.


10 h
Peter Tkačenko

So vstupom do Európskej únie sa zrodil nárok na život ako v Štokholme či v Berlíne.


8 h
Predsedníčka strany Za ľudí Veronika Remišová prichádza na predsedníctvo strany v Bratislave.

Kolíková zatiaľ svoj ďalší postup neoznámila


TASR 5 h

Neprehliadnite tiež

Sila je základný pojem vo fyzike. Prečo existuje?


a 1 ďalší 12 h