SME

Môže Boh pôsobiť vo svete?

Ako intelektuálni velikáni uvažovali nad Božím pôsobením?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vypočujte si podcast

Môže Boh pôsobiť vo svete? A ak áno, ako si to máme predstaviť? Nemá s tým veda azda dosť veľký problém? V dnešnej dávke sa pozrieme na takéto a podobné otázky. Povieme si o tom, že existuje aj širšie chápanie toho, ako môže Boh vo svete pôsobiť mimo zázrakov. A hoci si každý musí o tomto spraviť názor sám, je azda dobré byť tak trochu informovaný o pozadí týchto debát. Nuž a práve o to sa dnes pokúsime.

Pri písaní dnešnej dávky som mal zapnutý futbalový zápas môjho obľúbeného Liverpoolu. Hral zápas, ktorý musel vyhrať, no až do poslednej chvíle to bola remíza.

SkryťVypnúť reklamu

Zápas sa už mal skončiť, no v tom sa ešte Liverpoolu podarilo vybojovať posledný roh. Jeho brankár Allison sa vybral dopredu a hoci to nik realisticky čakať nemohol, stalo sa – Allison skóroval skvelou hlavičkou a zápas mal tak pre jeho tím víťazný koniec.

V pozápasovom interview Allison povedal, prečo skóroval – bolo to preto, lebo bol za tým Boh. Ten vraj položil svoju ruku na Allisonovu hlavu a preto sa mu to podarilo.

Avšak, aj keby ste sa na daný gól pozreli viac než desaťkrát (tak ako ja), stále by ste v tom nevideli nič fyzikálne zvláštne. Brankár vybehol dopredu typickou ľudskou rýchlosťou, vyskočil prirodzeným výskokom, hlavu natočil do fyziologicky možného uhla a celý let lopty, zdá sa, tiež dodržiaval bežné prírodné zákonitosti.

Je možné, že Boh konal aj cez takéto prirodzené príčiny? Nech si už o tom myslíte čokoľvek, myslím, že nakoniec uvidíme veľa spojitosti s chápaním Božieho pôsobenia počas histórie.

SkryťVypnúť reklamu

Ľudia si počas dejín dlho mysleli nielen to, že Boh môže vo svete pôsobiť, ale že aj tak robí ako náš podcast – teda, že ich pravidelne dávkuje novými zvláštnymi a nečakanými epizódami. Typický slovník, ktorý dnes používame na opis takýchto udalostí sú zázraky. A tak nimi označujeme aj niektoré tie najznámejšie udalosti spojené so židovsko-kresťanskou tradíciou, napríklad stvorenie tohto sveta či vesmíru, prechod Mojžiša a Izraelitov cez Červené more, Ježišovo rozmnoženie chlebov a rýb a predovšetkým jeho zmŕtvychvstanie.

Inou súvisiacou ingredienciou pre dnešok je istá nerozlučná dvojica, ktorá sa už dnes vždy spája so zázrakmi – a to je rozdelenie na prirodzeno a nadprirodzeno. Hovoriť tak môžeme, povedzme, o prirodzených či nadprirodzených svetoch, javoch či príčinách.

SkryťVypnúť reklamu

Do takéhoto nadprirodzeného sveta má patriť nielen Boh ale vôbec aj všetky iné nehmotné duchovné stvorenia, ak teda také existujú.

A potom tu máme ešte jednu vec, ktorú musíme pridať ako skladačku k tomuto všetkému. A tou je, že tento prirodzený svet a jeho fungovanie sa v dnešnej vede nezaobíde bez spomenutia prírodných zákonov. Tieto zákony sú tie, ktoré riadia tento svet a ktoré postupom času odhaľujeme čoraz viac a lepšie.

Takže, ak by mal Boh vo svete nejak pôsobiť, musí existovať medzi jeho činnosťou a prírodnými zákonmi nejaký vzťah. Napríklad, že poruší alebo dočasne pozastaví, alebo (prečo nie), že ich naopak využíva. Podme sa na tieto veci pozrieť trochu viac.

Štandardný príbeh a intelektuálne puzzle

Myslím, že jeden štandardný a nie presný príbeh toho, ako sa história o tomto vyvíjala, by sa dal zhrnúť nejak takto. Kresťanstvo a kresťania na západe dlho verili, že Boh minimálne občasne zasahuje do tohto sveta nadprirodzenými spôsobmi. Občas sa vynoril nejaký ten skeptik, no svet si musel počkať až na Davida Humea v 18. storočí, ktorý ukázal, že zázraky sa buď diať nemôžu alebo aspoň teda, že žiadny racionálny človek nemôže racionálne prijímať, že sa udiali.

SkryťVypnúť reklamu

Iná vec už je, ľudia v ne veria naďalej, ale to už nie je problém pána Humea ale náš. Aspoň teda, takto nejak by sa dalo tento typický pohľad na históriu a zázraky prerozprávať.

Zázraky však vedia byť problematické. Teda aspoň pre tých, ktorí zároveň berú vážne to, ako svet funguje podľa prírodných zákonov. To však ešte neznamená, že neexistujú nejaké možné riešenia a že inteligentní veriaci sa nesnažili prísť na dáke rešpektujúce pozície Božieho pôsobenia vo svetle vedeckých poznatkov.

Inak povedané, je to minimálne jedno veľké puzzle a či a ako sa dá vyriešiť, v tom už je zhody trochu menej.

Prv, než to prepojíme so súčasnosťou, pozrime sa aspoň stručne na to, ako o tom rozmýšľali tí mysliteľskí velikáni pred nami. Takto aj uvidíme, ako sa pohľad na vnímanie prirodzených a nadprirodzených javov menil a prečo sa stal z toho postupom času problém.

SkryťVypnúť reklamu

Naturalizmus: Prirodzeno a nadprirodzeno

Mnohé súčasné diskusie ohľadom vedy, o tom, čo je jej náplňou a ako sa líši povedzme od náboženských vysvetlení, sa točia okolia pojmu naturalizmus. A čo presne znamená?

Naturalizmus je naozaj ťažké definifovať, ale súvisí so spoliehaním sa na prírodné zákony a na odmietanie nadprirodzených príčin vo vysvetľovaní nášho sveta. Avšak rozlíšenie medzi prirodzeným a nadprirodzeným svetom nie je historicky a ani filozoficky jednoznačné.

Tieto diskusie mali svôj pôvod a môžeme ich vystopovať do neskorého stredoveku. Hneď k nemu prídeme, ale táto skutočnosť znamená, že takéto rozlíšenie sa nenachádzalo povedzme u predsokratovských Grékov alebo v židovských či kresťanských biblických spisoch.

Naše slovo fyzika pochádza od gréckeho slova fusis označujúce prírodu. Ale do tohto prírodného či prirodzeného sveta patrilo u starovekých Grékov všetko, čo poznali - aj kamene, rastliny, zvieratá, ľudia, ale aj bohovia. A napokon, prečo nie? Veď bohovia sa v mnohom ľuďom podobali a pravidelne boli v našom svete aktívny a tým pádom boli rovnako súčasťou prírody ako všetko ostatné. Kebyže máme pri nich meter či teplomer, dali by sa isto aj odmerať.

SkryťVypnúť reklamu

Veci však skomplikoval, ako inak, Platón, ktorý začal vravieť o istej inej, neviditeľnej a dokonalej realite existujúcej mimo tohto sveta. Určite ste už o tomto kdesi počuli, keďže ide o jeho takzvaný svet ideí.

Potom tu bol taktiež Aristoteles, ktorý nám veci v tejto dávke neuľahčil. Ten síce odmietol Platónov svet ideí, ale spravil nám šarapatu tým, ako rozdelil akademické disciplíny. Podľa neho sa prírode mala venovať prírodná filozofia, no čísla a božstvo mali študovať matematika a teológia. V Gréckom svete teda existovala pluralita toho, čo patrí do tohto prírodného sveta, či existuje mimo neho ešte nejaká iná realita a ak áno, tak aká presne.

Kresťanstvo však explicitné rozdelenie na prirodzený a nadprirodzený svet ignorovalo a to až do 12. storočia. Prvýkrát to takto rozdelil scholastický filozof Peter Lombardský (z. 1164), ktorý chcel odlíšiť to, ako sa správa príroda podľa poriadku, ktorý do nej vložil Boh (teda prirodzené príčiny) a na druhej strane, keď v nej niečo vykoná Boh mimo tohto stvoreného poriadku (to jest, nadprirodzené príčiny). Presnejšie povedané, označil ich po latinsky ako “preternaturálne”, teda doslova “mimoprirodzené” alebo “vedľaprirodzené”.

SkryťVypnúť reklamu

Prečo dnes teda vravíme o nadprirodzených respektíve supernaturálnych udalostiach či príčinách? Pretože tento pojem použil velikán z 13. storočia, ktorého každý poznáme pod menom Tomáš Akvinský (1125-74) a odvtedy sa uchytil.

Kresťanstvo a Aristoteles

Tak teda, v akej sme zatiaľ situácii? Na jednej strane kresťanský stredoveký svet vrátane filozofov samozrejme neodmietol to, že Boh je všemocný a že dokáže konať aj cez zvláštne úkazy.

V tejto dobe tiež začali vznikať podmienky pre svätorečenie, teda pre vyhlásenie výnimočných ľudí za svätcov a to si teda vyžadovalo nejaké-tie kritéria. To je tiež zaujímavá kapitola sama o sebe, ale nateraz chcem, aby sme si uvedomili aj druhú stránku toho kresťanského myslenia.

V tomto stredovekom čase začali do Európy prenikať znovuobjavené Aristotelove diela, ktorých zmýšľanie si kresťanstvo s istými obmenami osvojilo. To však znamenalo aj jednu podstatnú vec pre kresťanský teologický ale aj univerzitný systém, ktorý vtedy vznikal. A to je, že kresťanské učenie sa pridŕžalo vysvetľovaniu tohto sveta tak, ako to videl aj Aristoteles – teda len prirodzenými príčinami. Nimi sa mala naďalej zaoberať disciplína, ktorú sme už spomenuli, a ktorá nesie meno prírodná filozofia.

SkryťVypnúť reklamu

Nuž a to malo za dôsledok vnímanie, že prírodné úkazy a Božie pôsobenie neboli videné v protiklade alebo dokonca ani ako dve úplne rôzne udalosti. Ako to? Nuž, jednoducho všetky tie pravidelnosti v prírode by tu neboli, keby ju Boh tak nenastavil. A Boh ju nielen nastavil, ale vedel úplne presne ako ju nastavil a čo od takého prírodného kolobehu očakávať.

Inak povedané, všetky prírodné úkazy boli súčasťou Božej predvídateľnosti, respektíve prozreteľnosti. A tu si zdôraznime nasledovné – Boh nemusel pôsobiť len cez akési vizuálne veľkolepé zázraky. Mohlo to byť aj cez všeobecné udržiavanie vesmíru pri bytí, komunikáciu so stvorenými bytosťami, či cez prozreteľnosť. Božie pôsobenie je teda širšia kategória než zázraky, aj keď práve o tých zrejme diskutujú vaši kamaráti s vami pri pive najviac.

SkryťVypnúť reklamu

Vedecká revolúcia

Ďalším dôležitým obdobím je takzvaná vedecká revolúcia, ktorá sa v Európe odohrávala v 16. - 17. storočí. V tejto dobe začalo zo scény odchádzať Aristotelovo chápanie a nahradila ho nová koncepcia toho, ako svet funguje a ako ho môžeme vysvetliť. A tým mám na mysli dve slová – prírodné zákony.

Motivácia za nimi a ich základy však boli z ich dnešného pohľadu naozaj pozoruhodné. Neskôr sa totiž začali prírodné zákony vnímať ako znak toho, že Boh nie je potrebný na vysvetľovanie tohto sveta, alebo dokonca že ich úspešnosť pri opisovaní prírodných javov slúži ako argument pre deizmus ak nie rovno ateizmus.

Ich pôvod bol však videný v Bohu a jeho vôli. Prvý, kto formuloval koncept prírodných zákonov, bol známy to filozof René Descartes (1596-1650). Videl ich však veľmi špecificky. Podľa neho úplne všetko, čo sa vo svete udeje, je výsledkom Božej vôle. Tá je však veľmi pravidelná, ešte dokonca ešte viac ako naše dávky a tak ich môžeme opísať vždy veľmi spoľahlivo a predvídateľne.

SkryťVypnúť reklamu

Povedané ešte presnejšie, táto Božia vôľa opísaná prírodnými zákonmi je nielen pravidelná ale nemeniteľná. Prečo nemeniteľná? Pretože taký je aj Boh a jeho vôľa nemôže len tak meniť. Musí ostať stála a to nám, našťastie, pomáha opisovať náš prírodný svet. A hoci tak opisujeme prirodzený svet prírodnými príčinami, tie sú vo svojej podstate len konaním kresťanského božstva.

Zákony a ich porušenie

Iní kresťanskí prírodní filozofi taktiež začali používať jazyk prírodných zákonov, a napríklad teda aj všetci tí, čo boli členmi anglickej vedeckej spoločnosti (Royal Society). Na tieto zákony sa však pozerali už trochu inak ako Descartes.

A čo bolo pre nich iné, bola ich základná podstata alebo metafyzika. Prírodné zákony prestali byť vnímané ako nejaký súhrnný opis všetkého toho, čo Boh musí priamo vykonať – otáčať planéty okolo slnka, umožniť padať kamene, a všetky ostatné prírodné úkazy.

SkryťVypnúť reklamu

Nie. Zákony začali byť videné ako isté stvorené prostriedky, ktoré vyjadrovali Božiu vôľu. Čiže inak povedané, Boh v takomto „anglickom” obraze už teda nekonal priamo, ale konali za neho prírodné zákony.

A tu je ten dôvod, prečo sme si doteraz o tomto pozadí hovorili. Niektorí z týchto kresťanských prírodovedcov začali pozorovať v takomto prípade istý problém, ktorý súvisí práve so zázrakmi. Ak sú teda prírodné zákony nemenné, lebo Boh je nemenný, kde je potom miesto na zázraky? Ak by mal Boh zasiahnuť do sveta, nie je teda sám premenlivý? A potrebuje Boh niečo v tomto svete napravovať, ako keby bol nejaký nešikovný inžinier, ktorý potrebuje veci „za jazdy” opravovať?

Diskusie v 17. a 18. storočí sa stali ozaj zaujímavými, pretože nastala aj potreba odlišovať pravé zázraky od tých falošných. A to znamená, že potrebujeme dáke kritéria, aby sme ich vedeli odlíšiť a to za predpokladá, že ich budeme musieť mať niečim podložené.

SkryťVypnúť reklamu

Ale počkať. Chce nám tým niekto povedať, že Boh najprv vo svojej múdrosti vytvoril tieto prírodné zákony a následne ich bude miestami porušovať? Čo je to potom za múdrosť, nemennosť a predvídateľnosť?

Podľa mnohých prírodných bádateľov nebol problém v tom, že pre nich Boh občas porušil či pozastavil tieto inak vždy fungujúce prírodné zákony. Ale pre iných to začala byť celkom riadne teologické trampoty.

Jedným z nich bol Isaac Newton a mnohí jeho stúpenci. Podľa nich Boh vo svete pôsobil ale nie tak, že by si porušoval zákony, čo malo byť vedecky nedôstojné a teologicky problematické. Stvoriteľ teda nepotrebuje na zemi robiť zázračné divadielka, ale všetko vie docieliť pomocou svojich zákonov, ktoré na začiatku sám vytvoril.

Postupom času tak začíname vidieť niekoľko súčasne existujúcich tradícií. Jedna vraví, že zázraky sa občas dejú a že pre Boha nie je problém porušiť prírodné zákony. Iní tvrdia, že zázraky sú zastaralé povery, v ktoré rozumní ľudia už neveria. No a potom je tu skupina kdesi uprostred, ktorá tvrdila, že zázraky v zmysle nejakých veľkolepých zásahov sa síce už nedejú, ale to neznamená, že Boh vo svete nepôsobí prozreteľne a to cez prírodné zákonitosti.

SkryťVypnúť reklamu

Na Huma a jeho argument proti zázrakom sa budeme musieť pozrieť viac inokedy, ale spomenúť ho musíme. Ani on netvrdil, že zázraky sa nemôžu nikdy diať. To by bolo veľmi silné tvrdenie aj pre jeho skeptickú myseľ. Čo povedal, je, že nie je rozumné veriť v spoľahlivosť svedectiev zázrakov.

Ak by som vám napríklad ako váš hodnoverný podcaster povedal, že som dnes v rámci relaxu levitoval, tak by ste mali milióny iných svedectiev o fungovaní prírodných zákonov, ktoré vravia, že ľudia nelevitujú. Ale potom - ako by vám však mohol niekto dokázať jednorazovú výnimočnú udalosť, ktorá sa stala, ale na ktorú niet iného dôkazu, než sú svedectvá tých, čo túto udalosť zažili?

Hume tiež definoval zázrak ako porušenie prírodných zákonov. Ale už sme si spomenuli, že nie všetci tvrdili, že Boh zákony pri svojom konaní porušuje. Viacerí doboví veriaci vedci by s Humeom súhlasili, že zázraky ako porušenia prírodného poriadku naozaj neexistujú. Kým sa na neho pozrieme opäť, môžete si pustiť o ňom moju dávku 120.

SkryťVypnúť reklamu

Božie pôsobenie dnes

Azda vám nemusím povedať, že tieto debaty prebiehajú aj dodnes a treba povedať, že Hume má na ne veľký vplyv. Napríklad aj vďaka nemu sa viacerí podujali na projekt (Divine Action Project), ktorý by hľadal vedecky a teologicky prijateľné spôsoby, ako by mohol Boh presne konať. Ide až o 15-ročný projekt, ktorý sa snažil hľadať spôsoby ako by mohol Boh pôsobiť cez kvantovú fyziku, takzvanú teóriu chaosu, našu myseľ, prípadne nejak inak.

Viac si však o Humovom nazeraní na zázraky či o tomto projekte musíme povedať niekedy inokedy, ale napriek miernemu optimizmu problémy stále ostávajú. Tu je jeden: Ak Boh pôsobí cez prírodné zákony, znamená to, že spôsobuje aj všetko utrpenie, ktoré vďaka ním existuje?

Nuž a na druhej strane ani skeptici to nemajú až také jednoznačné, minimálne v tom, že Humeov argument bol od svojho vzniku podrobený všakovakej kritike a nemusí byť vôbec úspešný. Ale o tom snád už opäť niekedy nabudúce.

SkryťVypnúť reklamu

Použitá a odporúčaná literatúra:

Clark (ed.), The Blackwell Companion to Naturalism, 2016.

Harrison, Roberts (eds.), Science without God? 2019.

Saunders, Divine Action and Modern Science, 2003.

Wildman, “The Divine Action Project, 1988-2003,” 2004.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Ilustračná fotografia.

Skúmali 40-tisíc ľudí.


a 1 ďalší
Reálna tvar muža a jeho deformovaná tvár, tak ako ju videl pacient so vzácnou poruchou zrakového systému.

Viktor Sharrah si myslel, že sa zbláznil.


Ilustračná fotografia.

Vaše telo sa ochladzuje, nie zohrieva - a vy to necítite.


a 1 ďalší
Ilustračné foto.

Nález baktérie vedci označili za mimoriadne vzácny objav.


TASR
SkryťZatvoriť reklamu