SME
Pondelok, 17. máj, 2021 | Meniny má GizelaKrížovkyKrížovky
PODCAST PRAVIDELNÁ DÁVKA

Aký bol život a posolstvo Johna Polkinghorna?

Kto bol John Polkinghorne? Aký bol jeho prínos, niektoré pohľady v oblasti vedy a náboženstva, a jeho posolstvo?

Vypočujte si podcast

Dnešná dávka bude o jednej zaujímavej osobnosti, ktorá svojou životnou tvorbou obohatila diskusie o vede a náboženstve. Reč je o významnom fyzikovi a teológovi s menom John Polkinghorne. A keďže nedávno, v marci 2021, odišiel vo veku plných 90 rokov, nastal zrejme ten vhodný čas trochu si ho predstaviť.

Krátky životopis

John Polkinghorne bola jednou z najvýznamnejších postáv v akademickom dialógu vedy a náboženstva na konci 20. a začiatku 21. storočia. Narodil sa v Anglicku v roku 1930 do zbožnej, anglikánskej rodiny. Už v jeho mladosti bolo vidno, že vyniká v matematickom zmýšľaní a to ho čoskoro viedlo k získaniu špičkového vzdelania.

Skryť Vypnúť reklamu

Pred doktorátom vyštudoval v Cambridgi matematiku a svoj doktorandský titul tam získal z kvantovej fyziky, v takzvanej teórii kvantových polí. Študovali pritom pod svetovo známym fyzikom, Paulom Diracom a neskôr mimochodom i na istú dobu pôsobil v americkom Caltechu s Nobelovým nositeľom Murray Gell-Manon, ktorý predpovedal a pomenoval kvarky. Po týchto štúdiách pôsobil ako vyučujúci najprv v Edinburghu, aby následne pokračoval v učení vo svojom známom Cambridgi.

Jeho túžba po poznaní ho zaviedla spraviť si druhý doktorát vo svojej oblasti, tentokrát vo fyzike základných častíc. Ten získal vo svojom 44. roku, pričom vo svojom výskume sa venoval výskumu dráh elementárnych častíc a vďaka tejto práci bol zvolený za člena britskej Kráľovskej spoločnosti (Royal Society), čo jedna z najstarších vedeckých spoločností na svete. V tejto dobe sa zároveň stal profesorom teoretickej fyziky, a kde inde ako na univerzite v Cambridgi.

Skryť Vypnúť reklamu

O päť rokov na to však prišlo jedno veľké prekvapenie. Napriek svojmu vzdelaniu, pozícii a tomu, že bol stále vo svojom najproduktívnejšom veku, ohlásil, že svoje vedecké pôsobenie zavesí na klinec. Bolo tak tomu preto, lebo sa rozhodol presedlať na teológiu. Tak sa aj stalo a v roku 1982 bol vysvätený za anglikánskeho kňaza a vo svojej pastoračnej činnosti sa nakoniec vrátil opäť do svojej cambridgeskej alma mater.

Aby som nezabudol, tak k jeho životnému príbehu ešte dodám, že so svojou manželkou Ruth mal tri deti a táto jeho spolupútnička životom bola tiež matematička. Do dôchodku odišiel v roku 1996, ale to nebol ani zďaleka koniec jeho činnosti.

Polkinghorne taktiež založil niekoľko spoločností či organizácii súvisiacich s vedeckými či teologickými témami, kráľovná Alžbeta II. ho pasovala za rytiera a získal napríklad aj tzv. Templetonovu cenu (2002) za prínos v oblasti vedy a náboženstva. Je autorom mnohých kníh a v nasledujúcej časti si povieme niečo o jeho zmýšľaní, hoci moje zvyšné vety budú predstavovať iba pár kvapiek z jeho myšlienkového akvária.

Skryť Vypnúť reklamu

Veda a teológia

Z toho, čo som vám uviedol, asi aj vy tušíte, že Polkinghorne bol v intelektuálne veľmi zaujímavej pozícii a tomu sa rozhodol venovať naplno. Ako niekto, kto vyštudoval aj matematiku, fyziku a teológiu, začal písať o súhre vedy a náboženstva. Žartoval, že keď sa ľudia dozvedia, že je aj anglikánsky kňaz aj vyštudovaný fyzik, tak sa na neho pozerajú ako na mytologického kentaura alebo ako keby im povedal, že je vegetariánsky mäsiar. Svoju prvú publikáciu o tomto vydal v roku 1983 a volala sa Svet taký, ako je (The Way the World Is) a za ňou nasledovalo približne až 20 ďalších.

Ako som už v úvode naznačil, Polkinghorne nebol sám pri vytyčovaní nového akademického smeru, ktorý by skúmal prepletenie vedecké poznania a teológie. Spolu s ním to boli ešte ďalšie dve mená a tie boli Ian Barbour a Arthur Peacock. Títo traja sú zaiste právom videní ako priekopnícka trojica spomenutého skúmania. Spája ich jedna zaujímavá a podstatná vec: Všetci boli najprv vyštudovaní vedci, ktorí sa neskôr začali odborne venovať teológii.

Skryť Vypnúť reklamu

Medzi týmito troma sú však zásadné rozdiely. Hoci všetci traja sú veriaci, nezdieľajú rovnakú predstavu o božstve a nemožno ich všetkých pokladať za pravoverných veriacich. Tou jednou výnimkou je práve Polkinghorne. Ten bol z týchto troch teologicky najviac konzervatívny, kdežto Barbour a Peacock boli v tomto celkom liberálni. Vo svojom zmýšľaní je teda dosť tradičný anglikánsky kresťan s biblickou predstavou Boha a kresťanských dejín spásy.

Na rozdiel od svojich dvoch kolegov teda nespochybňoval niektoré biblické náuky, vrátane telesného zmŕtvychvstania. Bol však občas inovatívny v tom, ako presne možno chápať niektoré biblické náuky, ale jeho jadro ostalo, ako som spomenul, kresťanské.

Pomôžem si teda otázkou, na ktorú odpoveď nám zaberie zvyšok dnešnej časti. A tá je: Aký by bol svetonázor Johna Polkinghorna ako vedca a teológa, keby nám ho mohol zhrnúť do pár minút? Tu je pár svetonázorových odrážok, ktoré charakterizovali jeho zmýšľanie a ktoré aj miestami trochu okomentujem:

Skryť Vypnúť reklamu

Hľadanie pravdy: Tvrdí, že náboženstvo nie je len o akomsi subjektívnom názore, ale že na hľadanie a nachádzanie pravdy potrebujeme tak ako aj vedu, tak aj náboženstvo. Priznáva, že náboženstvo je podľa neho o takzvanej “motivovanej viere” a teda, že ľudia majú dôvody, prečo veria v obsah svojej viery. Pozerajú sa podľa neho na rovnakú realitu ale pýtajú sa iné otázky. Zvlášť sa líšia tým, že veda sa pýta “Ako?” a náboženstvo “Prečo?

Predstavte si, že čosi počúvate a dokážete detailne opísať ako sú zvukové vlny vo vašom reproduktore tvorené, následne vašim uchom zachytené a mozgom preložené do tých vnemov, ktoré zažívame ako krásnu hudbu. Takýto opis by však vôbec nezachytil tú hlbokú a prenikavú skúsenosť, ktorú pritom máme. Vedecký opis by nás vraj nechal len s veľmi ochudobneným obrazom reality.

Skryť Vypnúť reklamu

Preto veda nestačí a na opis sveta potrebujeme aj iné pohľady, zvlášť aj ten náboženský. Tieto obrazy, ak sú správne chápané, sa nebudú biť ale navzájom dopĺňať. Nemôžu byť hocijaké ale musí byť medzi nimi súlad. Veda nemôže náboženstvu diktovať jeho obsah, ale môže a má mu dať teologické mantinely.

Je pritom jasné, že objekty náboženských náuk nemôžeme nijak vidieť. Nemáme k nim žiadny priamy prístup. Ale Polkinghorne by povedal, že tak to je aj vo fyzike, zvlášť teda tej časticovej. V realitu elementárnych častíc veríme lebo naša interpretácia údajov dáva zmysel na tej úrovni, ktorú môžeme pozorovať.

A tak by povedal, že podobne je to aj s mnohými náboženskými tvrdeniami. Nejde teda o akési dokazovanie Boha a teologických doktrín, ale o ich súhru či harmóniu. Ide teda o pohľad, ktorý C. S. Lewis vyjadril už pred ním: “V kresťanstvo verím rovnako ako verím s slnko: Nie preto, že ho vidím, ale preto, že vďaka nemu vidím všetko ostatné.”

Skryť Vypnúť reklamu

Kritický realizmus: Verí pritom, že kresťanská teológia opisuje reálny svet a nejde len akési o jazykové hry, ktoré dávajú len nejaký psychologický význam. A preto je jeho pohľad takzvaný “kritický realizmus”. To znamená, že kresťanský jazyk opisuje realitu ale túto teológiu nemožno chápať naivne a treba ju mať informovanú vedeckými poznatkami. Aspoň o to sa ako kritický realista zaiste usiloval vo svojej tvorbe.

Zároveň sa opisuje ako takzvaný “bottom-up” mysliteľ, teda taký čo myslí zdola nahor. To znamená, že tak ako vo vede, tak aj v teológii máme budovať vyššie vysvetlenia na základe našej skúsenosti a nie od týchto teórii či modelov začínať. Tie majú byť výsledkom a nie našimi prvými krokmi.

Stvorenie: Ako vznikol a sa vyvíjal náš svet? Tak ako ho opisuje naša najlepšia veda. Náboženstvo nesúťaží s vedeckým podaním kozmickej histórie a nemusí si teda vyberať. Ako už tušíte, iná otázka by pre neho však bola, nie “ako” ale “prečo” vesmír vznikol. A tak existencia nášho vesmíru a jeho matematicko-fyzikálne nastavenie je v súlade s pravdami kresťanskej verzie stvorenia. S evolúciou nemá najmenší problém a to, že stvoriteľ nechal život vyvíjať sa sám od seba, vraví o veľkolepejšom pláne pre svoje stvorenie.

Skryť Vypnúť reklamu

Božie pôsobenie: Polkinghorne je teista a to znamená, že Boh nielen môže zasahovať do sveta ale v niektorých situáciách tak aj spravil. Jeden z dlhotrvajúcich problémov (vyplývajúcich z tzv. Descartovho alebo karteziánskeho dualizmu) však je, ako by mohla nejaká nemateriálna substancia interagovať s materiálnou. Pohne atómy silou telekinézy? Dá azda frčku elektrónom alebo ako presne? Okrem toho je to pre niektorých aj teologický problém, pretože by to znamenalo, že Boh musí v tomto svete čosi napravovať. Filozoficko-vedecký problém by bol, ako rozoznať, čo je prirodzená príčina.

Polkinghorne priznáva, že toto rozoznať nemôžeme, ale ak nie je problém pre našu myseľ hýbať našim telom, nemôže byť problém pre Boha, takpovediac, hýbať týmto svetom. Niečo podobné, zdá sa si myslel už aj Newton a dostal za to od niektorých vynadané, lebo tým sa Boh príliš poľudštil. Polkinghornovo vyjadrenie je však relatívne slabé a netvrdí, že vie, ako Boh presne v našom svete pôsobí. Jediné, čo chce tvrdiť, je, že veda nemôže vylúčiť to, že myseľ (či už ľudská, mimozemská či Božia) dokáže do nášho sveta zasahovať.

Skryť Vypnúť reklamu

Božie poznanie: Myslí si, že žijeme vo svete, v ktorom ani Boh nepozná našu budúcnosť. To ho však nerobí menej vševediacim, pretože byť vševediaci znamená poznať všetko, čo sa poznať dá. Nuž a Boh pozná všetko, čo sa poznať dá, ale budúcnosť rozhodnutí slobodných bytostí nie je medzi nimi.

Duša a posledné veci: Každý z nás má dušu ale s dnešnými poznatkami musíme redefinovať, čo to duša znamená. Určite to nie je nejaká hmotná substancia, ktorá je akoby pridaná k telu a tá s ním vytvára našu identitu. Duša je to, čo robí nás nami. A tým sú sieť informačných vzťahov v našej mysli. Nazvime to informačný vzorec. Ten je niečo, čo Boh môže po našej smrti pretvoriť do nového tela vytvoreného z nového materiálu a to má predstavovať zmŕtvychvstanie. Toto má byť spôsob, ako môžeme mať kontinuitu aj po smrti a nielen byť len pretvorený odznova sťaby atóm po atóme.

Skryť Vypnúť reklamu

Možná kritika

Možno by aj niektorých z vás zaujímalo, čo si napríklad ja myslím o tom všetkom. Stručná odpoveď by bola, že asi veľa vecí. V prvom rade chcem priznať, že sa môžem od Polkinghorna veľa učiť. Dúfam, že tomu tak bude a že jeho myšlienky budem ešte počas ďalších rokov odbaľovať čoraz viac. A po tomto krátkom predslove by som povedal nasledovné myšlienky.

Príde mi to, že robí niečo, ako špekulatívnu teológiu, ktorá chce byť zároveň informovaná aj biblickými a zároveň aj vedeckými poznatkami. To je samozrejme aj prípad mnohých ďalších ale o nich teraz nie je reč. Následne zhodnotí, čo veda podľa neho nevie úplne vylúčiť, a z toho možného, nazvime to, vedecko-teologického materiálu si postaví istý model toho, ako by veci mohli fungovať.

Skryť Vypnúť reklamu

Spomenuli sme si napríklad, ako podľa neho Boh vytvorí pre náš informačný vzorec nové telo a to má byť z materiálu, ktorý bude vraj pochádzať z hmoty tohto vesmíru. Navyše, toto pretvorenie sa už začalo v jednom prípade: v prípade Ježišovho zmŕtvychvstalého tela, ktoré sa v hrobe nerozpadlo, ale ktoré bolo akosi zázračne zmenené. Predpokladajme navyše, že fyzika nemôže takéto niečo vyvrátiť. Tí, ktorí pochybujete, predstavte si nejakých mimoriadne inteligentných mimozemšťanov, ktorý by z našich atómov vedeli určite zinžinierovať pre nás oveľa lepšie telá. Ak by to dokázali oni, Boh asi tiež.

Ak vám to stačí ako možnosť, potom fajn, ale mne to príde ako úplná špekulácia. Viem si predstaviť aj iný scenár: Boh nám vytvorí lepšie telá z elementárnych častíc, ktoré sa nachádzajú v nejakom paralelnom vesmíre, pretože z nich môžeme vytvoriť oveľa dokonalejšie telá, nech zo znamená už čokoľvek. Ani to nemôže fyzika nejak vyvrátiť, aspoň mne nenapadá, ako.

Skryť Vypnúť reklamu

Čo si myslím, že sa deje v jeho a podobných prípadoch, je, že niektoré svoje riešenia vidí ako tie najjednoduchšie teologicky alebo možno dokonca aj esteticky najkrajšie. Tieto vlastnosti, akými sú jednoduchosť a krása, sú, ako ste už asi počuli, medzi vedcami veľmi cenené a hoci to nie je samozrejme nijak vedecký dokázané, mnohí minulí a súčasní vedci veria, že práve takéto elegantné riešenia môžu právom poukazovať na pravdivosť navrhovaného riešenia. A to nie je len akési zbožné prianie ale mnoho rovníc či vysvetlení takými naozaj sú: nielen, povedzme, Pytagorova veta ale aj fundamentálne rovnice opisujúce náš vesmír, zvlášť napríklad matematické vyjadrenie teórie relativity. Ako aj jeho mentor Paul Dirac povedal, že celý jeho život bol o hľadaní matematickej krásy v rovniciach.

Skryť Vypnúť reklamu

Zdá sa mi, a je to asi celkom pochopiteľné, že Polkinghorne považuje mnohé svoje návrhy za čosi podobné v oblasti teológie. Rozdiel samozrejme je, že platnosť spomenutých rovníc môžeme overiť a kompozíciu nášho zmŕtvychvstalého tela už akosi nie. Veľakrát som ho počul zdôrazňovať, že veda síce narába s faktami, ale ide o interpretované fakty. A ktovie niečo o praxi, histórii či filozofii vedy, ten vie, že má úplne pravdu. Ale už som ho nepočul podobne zdôrazňovať, že podobne je v tomu aj pri teológii, kde je navyše možnosť overenia si našich interpretácii oveľa menšia ak nie minimálna či neexistujúca.

Spomenul som tiež, že sa označuje “bottom-up” mysliteľ, teda, že máme začínať najprv s našou skúsenosťou. To znie síce pre vedecké uši dobre, ale do akej miery je to pri jeho teologickom zmýšľaní ozaj tak? Moja odpoveď je: niekedy viac a niekedy menej. Často sa mi totiž zdá, že si osvojil niektoré biblické závery nie preto, že k ním prišiel skúsenosťou a kritickým uvažovaním, ale preto, že nimi začal. Navyše, to asi nie je také jednoznačné. Ako som už stihol poznamenať, aj kolegovia v jeho odbore Peacock a Barbour prichádzajú k niektorým teologicky záverom, ktoré sa celkom líšia od tých biblických.

Skryť Vypnúť reklamu

Kompatibilita

Nechcem vyznieť, že som voči nemu nejak nadmieru kritický. Aj ja si myslím, že mu môžeme byť za jeho zmýšľanie a prístup vďační. Ide samozrejme o veľmi vzdelaného človeka, ktorý je veľmi ľudský, prístupný a vedel písať a hovoriť veľmi jasným a zrozumiteľným štýlom. Treba povedať, že prišiel s niektorými kreatívnymi spôsobmi, ako potenciálne dať dokopy vedecké poznanie a kresťanskú teológiu. Som rád, že je príkladom toho, ako veriacich upozorňuje na to, aby rešpektovali vedecké zistenia a brali ich vážne.

Jeho kreatívna teológia a jej prepojenie s vedou je aspoň pre mňa sympatické ale otázka, či je aj presvedčivé, je už iná vec, ktorá je už aj na každom z vás. Ani náhodou však to, čo som povedal dnes, nie je všetko, čo nám môže povedať. Bolo by to ako si prečítať zhrnutie Pána prsteňov na jej obale a potom si povedať, že už nám teda samotnú knihu čítať netreba. Povzbudzujem vás, aby ste si ho ako ďalší krok šli vypočuť a môžete tak spraviť cez môj odporúčaný link nižšie.

Skryť Vypnúť reklamu

Použitá a odporúčaná litertaúra

McGrath, ‘John Polkinghorne (1930-2021): The pre-eminent voice on science and religion’, 2021.

Polkinghorne, O vede a náboženstve (YouTube)

Polkinghorne, Priateľstvo vedy a náboženstva, 2010 (YouTube)

Polkinghorne, Science and Religion in Quest of Truth, 2011.

Watts, Knight (eds.), God and the Scientist: Exploring the Work of John Polkinghorne, 2012.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Už ani fitnesscentrá či kúpaliská. Kde ešte treba testy?

Štát kúpil 64,9 milióna antigénových testov, množstvo ešte nepoužil.

6 h
Covid automat: Aké je rozdelenie okresov?

Opatrenia sú postavené na regionálnom systéme.

2 h

Neprehliadnite tiež

Ilustračná fotografia.

Problém nastal počas zážihu druhého stupňa rakety Electron.

15. máj
Technologický podcast Klik.

Komentovaný prehľad technologických správ.

15. máj