SME

Aký bol vznik a vývoj alchýmie a čo s tým má náboženstvo?

Aký bol vznik a vývoj alchýmie? Ako súvisela s chémiou? A aké bolo jej prepojenie s vedou a náboženstvom?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vypočujte si podcast

Počúvajte cez >> Apple podcasty | Spotify | Google podcasty | RSS

O čom je alchémia? Je to azda dáky utajené remeslo, ktoré chce vytvárať zlato a tajné elixíry alebo je za tým čosi o dosť viac? Z toho, ako som sa spýtal túto otázku vám bude asi jasné, že tu pôjde zrejme o istý zaujímavejší príbeh - príbeh, v ktorom sa navzájom prepletá starovek a novovek, islam a kresťanstvo a veda a náboženstvo.

Pôvod alchémie

Začnime tým, že to vyzerá, že alchémia prišla na západ z moslimského sveta. Samotné slovo prezrádza, že ide o slovo arabského pôvodu, v ktorom je počiatočné “al” určitým členom. Podobne z vedecky bohatého moslimského sveta pochádzajú iné slová, akými sú algebra, algoritmus, alumínium, alkalický či alkohol. Takže ak nabudúce budete popíjať nie nejaký alkalický ale skôr alkoholický nápoj, môžete si spomenúť na dnešnú dávku. A tieto rôzne cudzie slová začali k nám do Európy prichádzať počas stredoveku cez moslimské texty.

SkryťVypnúť reklamu

Základ slova alchémia však pochádza z gréčtiny a ním je koreň chémeia alebo chýmeia. Ten je odvodený pravdepodobne od slovesa, ktoré znamená taviť, teda v kontexte tavenia kovov. A takáto staroveká chémia sa objavila niekedy v dobe krátko pred kresťanstvom v takzvanej helenistickej kultúre a súvisela so snahou o štúdium a premenu rôznych kovov. Zvlášť šlo o zlepšovanie ich kvality ale aj o tvorbu rôznych zliatin, ktoré by napodobňovali výzor striebra či zlata. Veľa textov sa nám, žiaľ, z tejto doby nezachovalo a tak sú naše vedomosti týmto značne limitované.

Vývoj v moslimskom svete

Tieto starogrécke texty však boli prebraté moslimami počas 9. storočia a podobne ako tomu bolo aj v iných oblastiach, začínali prispievať do tejto tradície svojimi vlastnými originálnymi poznatkami. A tak sa v tomto prostredí z nejasnej gréckej chémie stala jasnejšia moslimská alchémia.

SkryťVypnúť reklamu

Šlo teda o teoretické a praktické remeslo, ktoré sa snažilo pracovať s materiálmi tak, aby z nich, takpovediac, vytĺkli čo najviac. V moslimskom prostredí boli tieto rôzne súvisiace chémické procesy vylepšené a to spolu aj s rôznymi zariadeniami, ktoré pri tom bolo treba využívať.

Vtedy ešte samozrejme neexistovala žiadna periodická tabuľka prvkov, ale je prirodzené, že zvedochtiví ľudia sa snažili nielen materiály v prírode pozorovať a zbierať ale aj im porozumieť. Kľúčom k tomu bolo vytvorenie akéhosi logického systému, respektíve klasifikácie, ktorá by týmto rôzne vyzerajúcim látkam s rôznymi vlastnosťami dala hlbší význam. Ten by sa hodil nielen na teoretické pochopenie ale hlavne aj na praktické uplatnenie. Treba povedať, že takéto snahy prirodzene existovali a bolo ich niekoľko.

SkryťVypnúť reklamu

Jeden z nich bol napríklad ar-Rāzī (c. 865-925), ktorý svoju chemickú klasifikáciu spísal do knihy preloženej ako Kniha tajomstiev a mala slúžiť predovšetkým na prípravu rôznych zlúčenín.

Džábir ibn-Hajján a elixír

Najznámejší systém však pochádzal od Džábira ibn-Hajjána ale volajme ho odteraz len Džábir. Ten mal prísť s takzvaným ortuťovo-sírovým systémom. Ten vravel o tom, že všetky materiály vznikli zo spomenutých dvoch prvkov (to jest, ortute a síry) a to ich kombináciou v rôznych pomeroch pod zemským povrchom. Toto nebolo úplne nové chápanie a jeho základ už vidíme v jednom inom starovekom diele od Aristotela (Meteorologica). Tieto materiálne premeny alebo transmutácie mali alchemisti vykonávať pomocou zmesi zvanej ako kameň filozofov respektíve mudrcov - a teraz už možno lepšie chápete, prečo tento názov nesie jeden diel Harryho Pottera.

SkryťVypnúť reklamu

Tento kameň mudrcov sa v gréčtine označoval ako xére, teda kameň, a do arabčiny prešiel ako al-iksír, čo sa preniesol do dnešnej podoby - a zrejme ste už na to prišli - ako elixír. Šlo o látku, ktorá mala umožniť nielen premenu nižších kovov na vzácne kovy ale aj nesmrteľnosť a aj preto ho poznáme aj pod názvom elixír života. Podobne ako vám dnes šéfkuchári len neodhalia svoje najlepšie recepty, tak aj alchemisti písali vo veľmi tajomných symboloch a preto sa môže javiť, že ide o akési ezoterické praktiky s množstvom nadprirodzených vecí či bytostí.

Snaha o získanie zlata sa zakladala na domnení, že vzniklo v zemi zmiešaním správneho pomeru ortuti a síry. Ak sa to teda redakcii Pravidelnej dávky vo svojej alchemickej pracovni podarí, budú mať na svoju budúcnosť zrejme zarobené. Keď však nebude síry dostatok, vznikne namiesto zlata striebro. Takéto uvažovanie bolo inšpirované aj tým, že niektoré strieborné rudy obsahovali kúsky zlata a niektoré olovené zas kúsky striebra, čo viedlo k záveru, že premena kovov prebieha prirodzene sama od seba pod zemou a môžeme ju replikovať aj nad povrchom.

SkryťVypnúť reklamu

Džábirovi je pripísaných vyše 2000 prác súvisiacich s transmutáciami, no prv, než ho začnete obdivovať pre jeho bohaté písomnosti, musíme si povedať jednu podstatnú vec - že možno vôbec neexistoval. Tento alchemický korpus môže byť inšpirovaný reálnou postavou, ale je aj celkom možné, že ide o literárnu fikciu. Odborníci sa však zhodnú, že mnohé tieto diela napísal nie on, ale jeho žiaci či iní stúpenci a to v rokoch približne 850-1000.

Vedecký vývoj v moslimskom svete je nesmierne pestrý a neexistoval v ňom len jediný teologický či vedecký pohľad. Čokoľvek sa presne stalo, moslimská civilizácia, vrátane svojich vedeckých úspechov, začala po roku 1300 postupne schádzať z vrcholu dole. A v tejto dobe sa už strediská alchemických štúdii či špekulácii začali pomaly presúvať smerom do Európy.

SkryťVypnúť reklamu

Robert z Kettonu a Avicenna

Tieto alchemické poznatky sa z moslimského prostredia dostali na západ vďaka istému Robertovi z Kettonu, anglickému kňazovi, astronómovi a prekladateľovi. Aby sa preslávil, úplne mu stačilo byť prvým vzdelancom, ktorý preložil do latinčiny Korán. Keďže mu to však nestačilo, tak okrem toho priniesol do Európy ešte aj alchémiu a to cez preklad alchemického diela v 12. storočí, ktoré dostalo názov O alchemickom zložení (1134).

Počas ďalších storočí stredoveku, záujem o alchémiu narastal a na jej tému bolo preložených a napísaných mnoho prác. Nikdy sa však pritom nestala súčasťou európskych univerzít. Bolo tomu tak preto, lebo mnohí filozofi a teológovia sa v 14. storočí začali vyhradzovať voči alchémii, ktorá tak musela ostať na akademickom okraji. Pripomeňme si, že v tej dobe začali do Európy prichádzať mnohé Aristotelove spisy z moslimských prekladov, no tomu sa podarilo stať základom univerzitných osnov.

SkryťVypnúť reklamu

A pretože sa Aristoteles takto udomácnil, veľká časť kritiky voči alchémii pochádzala práve od neho a iná časť z moslimského sveta. Spomenuli sme si už Džábirovu tradíciu. No hoci tá bola najznámejšia, ani tá nebola všeobecne príjímaná - aspoň nie bez námietok. Jeden z velikánov, ktorý ju čiastočne prijímal bol moslimský Avicenna, pôsobiaci v 11. storočí. Ten napríklad prijal Džábirov ortuťovo-sírový systém, ale odmietol, že jednotlivé materiály môžeme našimi technologickými zručnosťami svojvoľne premieňať na iné.

Vedecká revolúcia

Navonok by sa nám mohlo zdať, že alchémia musela byť vytesnená z myslí a pracovní európskych vzdelancov niekedy v 16. až 17. storočí. To je predsa doba, ktorú označujeme ako vedecká revolúcia a ktorá bola základom dnešného moderného vedeckého sveta. Avšak je to skôr naopak - obdobie priemyselnej revolúcie bolo pre alchémiu zlatou dobou.

SkryťVypnúť reklamu

V dobe, keď prídeme do 17. storočia, máme popri sebe v niektorých európskych jazykoch (zvlášť v Británii, Francúzsku a Nemecku) dve paralelne existujúce slová, a to chémia aj alchémia. Vieme pritom, že dnes odborníci využívajú v laboratóriách chemické a nie alchemické vedomosti a tento prechod, alebo modernizácia, nastal postupne. V spomenutom období však mali ešte tieto dva pojmy rovnaký význam a alchemickej transmutácii sa venovali aj tie najväčšie vedecké mená tej doby ako Robert Boyle či Isaac Newton, o ktorého teológii si môžete vypočuť dávku 112.

A tak niekedy v textoch vidíme, že tvorba zlata je cieľom chémie alebo máme k dispozícii manuál o alchémii, ktorý nevraví nič o tvorbe zlata, ale o príprave rôznych chemických produktov či liekov. Aspoň v Anglicku je táto situácia ešte posplietanejšia, keďže slovo chemik v nej dlho nieslo význam farmaceuta.

SkryťVypnúť reklamu

Povedzme si to ešte takto: Dnes chápeme alchémiu ako snahu o vytvorenie zlata. Tento proces mal ináč aj svoj grécky názov a volal sa chrysopoeia, doslova zlato-robenie. Ak vás však označili ako alchemistu, nebolo ešte jasné či sa venujete zlatorobeniu alebo vás zaujíma chemické meranie prírody v jej mnohých podobách. Mohli ste sa v pohode venovať aj výrobe liekov, farbív, pigmentov, sklu, parfémov či olejov. Nebol alchemista ako alchemista. Čiže tento pojem bol od starovekého Grécka celkom nejasný a nemali sme tým na mysli nevyhnutne to, čo dnes.

Oddeľovanie chémie od alchémie

Postupne sa však tieto dve oblasti začali oddeľovať. Niektorí začali presadzovať potrebu vytvoriť takzvanú “racionálnu chémiu”, ktorá by bola v protiklade k alchémii. Takouto významnou postavou bol napríklad George Stahl v Nemecku, ktorého vplyv mal vo svojej pozícii veľký dosah - bol profesorom medicíny na univerzite v Halle a neskôr najvýznamnejším pruským lekárom. Stahl tvrdil, že pri alchémii ide predovšetkým o márnu snahu vytvoriť zlato, kdežto v chémii ide pri rôznych experimentoch o poznávanie tohto sveta. A podobne sa vyjadrovala aj osvietenská encyklopédia.

SkryťVypnúť reklamu

Stahl však nedefinoval, čo presne to znamená v tomto prípade byť racionálny a ani neodmietol, že transmutácia prvkov je nemožná. Jeho kritika bola z istej časti, môžeme povedať, vedecká ale prevažne spoločenská či teologická: Podľa neho alchémia podporuje ľudskú chamtivosť, oslabuje povinnosti človeka voči Bohu a navyše, niet žiadnej akademické zázemie pre vyučovanie serióznej, vedecky podloženej alchémie.

Alchémia, veda a náboženstvo

Aké však bolo prepojenie alchémie, vedy a náboženstva? Tu si povedzme, že od osvietenstva až do dnešnej doby sa vyvinuli dve interpretácie alchémie, no obe z nich, ako sme z historických záznamov postupne zisťovali, sú mylné.

Prvé nepochopenie sa snažilo podať príbeh o tom, že alchémia nebola vo svojej podstate o vonkajšej, materiálnej manipulácii látok ale o premene ľudskej duše a s ňou spojených vlastností. Všakovaké experimenty, o ktorých sa môžeme dočítať, treba brať obrazne a nie doslova. Známy psychoanalytik Carl Jung pridal k tomuto pohľadu v 20. storočí tvrdenie, že v alchemických textoch šlo o projekciu nášho podvedomia, pri ktorom sa alchemisti snažili zachytiť predovšetkým prvoradú premenu nášho vnútra a nie druhoradé chemické premeny.

SkryťVypnúť reklamu

Tento pohľad je tiež spojený s tým, že takto videná alchémia bola hlboko duchovná činnosť a narábala s vesmírom plným duchovných bytostí. Avšak, ako som už spomenul, nie je tomu úplne tak. Až na niektoré výnimky, alchémia nebol svet, ktorý bol preplnený nadprirodzenými bytosťami. Skôr naopak, snažila sa mu pochopiť cez hmotné, respektíve chemické, príčiny. To znamená, že tvorba zlata či iných vzácnych kovov nemala byť čosi zázračné ale celkom prirodzené. A to, že malo ísť hlavne alebo nebodaj exkluzívne o duchovnú premenu človeka, je vyvrátené primárnymi alchemickými textami.

Druhá dezinterpretácia súvisí s vedeckým prínosom alchémie. Alchémia, podľa niektorých verzii, bola len pseudovedeckou slepou uličkou, ktorá nikam neviedla. Aj keby alchémia bola len slepou uličkou, neznamená to, že pri svojom putovaní neprišla na množstvo užitočných vecí či princípov. Napríklad poznáme takých alchemistov, ktorí si nadovšetko cenili presnosť v meraní, vážení a vykonávaní experimentov, a tieto praktiky sa samozrejme stali súčasťou neskoršej a modernejšej chémie.

SkryťVypnúť reklamu

Paracelsus a Boh

Takýmto dobrým príkladom bol napríklad švajčiarsky lekár a vzdelanec, ktorý mal podľa mňa jedno z najlepších mien v histórii: Philippus Aureolus Theophrastus Bombastus von Hohenheim, alebo jednoducho prezývaný ako Paracelsus (1493-1541). Ten pôsobil v 16. storočí a mimochodom strávil pár dní aj v Bratislave a pamätnú tabuľu s touto udalosťou si môžete všimnúť na východnej časti Primaciálneho paláca.

Paracelsus si vyvinul svoju vlastnú alchémiu, v ktorej odmietal tvorbu zlata. Namiesto duálneho ortuťovo-sírového systému prišiel s trojitým rozdelením látok na ortuť, síru a a soľ. Išlo o takzvanú prvotnú trojicu zvanú ako tria prima a mala reflektovať Božiu Trojicu ako aj tri zložky človeka, teda telo, dušu a ducha. Zároveň videl všetky zemské a životné procesy ako chemické procesy, v ktorých nastáva neustála premena a výmena prvkov. Boha videl tiež ako majstra chemika, ktorý ľudí sťaby chemickým procesom na konci života očistí a nanovo pretvorí ich telo.

SkryťVypnúť reklamu

Vo všeobecnosti platí, že veľká časť motivácie ako aj samotné praktizovanie alchémie bolo umiestnené do sveta, ktorému vládol Boh. Alchemická činnosť bola vnímaná ako odkrývanie tajomstiev Božej prírody, alchemickí majstri sa videli ako Boží vyvolení a vôbec celá možnosť transmutácie bola Božím darom pre ľudí. V mnohých textoch vidíme vzývanie Božieho požehnania ako nevyhnutného predpokladu, ak má byť alchemista vo svojich počinoch úspešný.

Najväčšie prepojenie však vidíme v rôznych obrazoch a metaforách, ktoré alchemické texty používajú. Mnohé z praktík sú takto prirovnávané ku kresťanskej vierouke. Napríklad kameň filozofov je pripodobňovaný ku Kristovi - čiže tak ako Kristus vošiel cez svoju smrť a zmŕtvychvstanie do nového života, tak má podobnému účelu v materiálnej oblasti slúžiť aj spomenutá alchemická substancia.

SkryťVypnúť reklamu

Na záver

Alchémia má bohatú tradíciu a snáď všetko, čo som dnes povedal by sa dalo ďalej rozvíjať. Ako sme si povedali, alchémia ale teda ani chémia sa do stredovekých univerzít nezmestila. Jeden z hlavných dôvodov je, že jej chýbali klasické korene - teda nevenovali sa jej žiadni významní starovekí autori a zvlášť nie Aristoteles. Spomenul som už, že sa jej venovali mnohí vedeckí velikáni ale taktiež aj mnohí jezuiti - čo by boli samozrejme dobré témy do budúcnosti.

Ďalšie vec je, že bola vnímaná ako akési tajné, náročné a aj zapáchajúce povolanie. Napriek tomu, že sa k zlatu nakoniec neprepracovali, mnohí alchemisti prispeli svojimi praktikami k pozornému experimentálnemu vybaveniu ako aj technikám. V tomto im zaiste pomohli aj mnohé náboženské motivácie a náboženské metafory, ktoré nakoniec viedli k lepšiemu chápaniu nášho sveta. A ak dnešná dávka doviedla vás aspoň k trochu lepšiemu chápaniu alchémie, dúfam, že sa tu na našich zvedochtivých chodníčkoch stretneme aj nabudúce.

SkryťVypnúť reklamu

Literatúra:

Baldwin, “Alchemy and the Society of Jesus in the Seventeenth Century: Strange Bedfellows?”, 1993.

Gregory, Natural Science in Western History, 2008.

Highfield, “Secrets of the Philosopher's Stone”.

Principe, Scientific Revolution: A Very Short Introduction, 2011.

Principe, “Alchemy vs. Chemistry: The Etymological Origin of a Historiographic Mistake”, 1998.

Všetky podcasty denníka SME si môžete vypočuť na jednom mieste na podcasty.sme.sk.

Ak máte záujem o reklamný spot v podcastoch alebo inú spoluprácu, napíšte nám na podcasty.inzercia@ sme.sk, pošleme vám cenovú ponuku.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu