SME

Ako náboženstvo vymyslelo zlo (podľa Nietzscheho)

O pohľade Friedricha Nietzscheho na pôvod dobra a zla.

Vypočujte si podcast

Počúvajte cez >> Apple podcasty | Spotify | Google podcasty | RSS

Čo je to zlo? Ako a kedy sa vmiešalo do nášho jazyka a prekvasilo ho? Prečo si dnes so zlom spájame túžbu po moci, egoizmus a svojbytnosť a s dobrom naopak rovnosť, altruizmus a schopnosť spolupracovať? A bolo tomu vždy tak alebo za to niekto môže? Na tieto otázky sa dnes pozrieme v spoločnosti Friedricha Nietzscheho, ktorý nebol len svojrázny nemecký filozof a proto-psychoanalytik, ale tiež filológ, teda jazykovedec. O tom ako rozmýšľal nad pôvodom jazykového rozdielu medzi dobrom a zlom už o chvíľu.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nietzscheho filozofovanie sa dá rozdeliť do troch fáz a je to práve druhá fáza, v ktorej sa naplno venoval štúdiu morálky a jej pôvodu. Do tohto obdobia patria jeho diela ako Radostná veda z 1882, Tak vravel Zarathustra, ktoré vyšlo medzi rokmi 1883 a 1885, a tiež diela Mimo dobro a zlo z 1886 a Genealógia morálky z 1887. Je to práve toto posledné, z ktorého budeme dnes čerpať.

Good and bad, good and evil

Genealógia morálky je kniha zložená z troch esejí a našu pozornosť si bude zasluhovať tá prvá a dobrým úvodom do Nietzscheho pohľadu na problematiku pôvodu zla je už samotná ťažkosť preloženia názvu tejto prvej eseje do slovenčiny. Anglický preklad znie: „‚Good and Evil‘, ‚Good and Bad’“; a český preklad znie: „‚Dobré a zlé, dobré a špatné‘“. Bohužiaľ, slovenčina nemá na tento významový odtieň druhé slovo a ako „evil“ a „bad“ či „zlé“ a „špatné“ prekladá tým istým slovom: „zlé“. Možný rozdiel by sa dal zachytiť medzi slovami „zlo“ a „zlý“, pričom „zlo“ by sa ako slovo odkazovalo na realitu niečoho horšieho ako je tomu pri slove „zlý“ v príkladoch ako „zle zaviazaná šnúrka“, „zlé riešenie“ či „zlodej je zlý človek“.

SkryťVypnúť reklamu

Ako sa dozvieme v závere tejto dávky, „evil“ preložené ako „zlo“ by tu mohlo mať duchovný či náboženský rozmer a je to práve tento význam, ktorý Nietzscheho pri hľadaní pôvodu morálky zaujal. Jeho odpoveď či lepšie povedané cesta k odpovedi sa vinie cez rozdiel medzi takzvanou morálkou pánov a otrokov a tá je úzko previazaná s konceptom takzvaného ressentiment. Pozrime sa na ne postupne.

Nietzsche v prvej eseji Genealógie morálky hovorí, že pojem „dobrý“ pôvodne znamenal odvolanie sa na „dobrých“, teda na „dobrých ľudí“. Toto označenie sa podľa neho vzťahovalo na tých, ktorí sa vyznačovali vznešeným charakterom, mocou, mali vysoké spoločenské postavenie, boli šľachetní a veľkodušní; a tieto hodnoty sú vlastné už spomínanej morálke pánov. Inými slovami by išlo o aristokratického hodnoty, kde sa šľachetnosť odkazuje na šľachtickú, teda vyššiu spoločenskú vrstvu.

SkryťVypnúť reklamu

Spýtajme sa teraz Nietzscheho, kto je protipólom týchto „dobrých“ a jeho odpoveď znie nasledovne. Ide o ľudí s hodnotami, ktoré demonštrujú charakterovú nízkosť, neambicióznosť, bežnosť a neoriginalitu až stádovitosť; ide o ľudí slabej povahy a bez väčšej sily, ľudí neurodzených. Ich morálku nazýva morálkou otrokov, ale tiež morálkou stáda.

Pátos vzdialenosti

Hovorí, že medzi týmito dvomi skupina je takzvaný „pátos vzdialenosti“, ktorý určuje nasledovné. Páni sú tvorcami svojich vlastných hodnôt, sú nebezpeční, sebeckí, bojovní, nepoddajní. Otroci sú netvoriví, nekonajú, len reagujú a ich reakcie sú založené len na jednom: na utilite, teda na tom, aký úžitok pre nich nejaká vec má. Kalkulujú, špekulujú a riadia sa stádovitým inštinktom.

Vo svojom skoršom diele Mimo dobro a zlo Nietzsche dodáva, že každá spoločnosť sa koniec koncov delí na tieto dve skupiny. Zatiaľ čo páni prirodzene otrokmi opovrhujú, otroci sa chcú pánom pomstiť, i keď vedia, že ich sila je jedine v ich počte a bystrosti.

SkryťVypnúť reklamu

Vráťme sa ale ku Genealógii morálky, kde Nietzsche hovorí, že tento pátos vzdialenosti, teda, citujem, „tento pretrvávajúci a dominantný, celkový a základný pocit vyššieho vládnuceho druhu voči druhu nižšiemu“ je práve tým pôvodom rozdielu medzi „dobrým“ a „zlým“ v zmysel „good“ and „bad“, teda „dobrý“ a „špatný“.

Z tohto vyplývajú dve veci. Po prvé, slovo „dobrý“ nemalo pôvodne náš súčasný neegoistický význam; práve naopak, dobrým bol svojrázny a svojbytný človek, ktorý bol schopný, teda mocný, dosiahnuť svojho aj navzdory okoliu.

Druhým záverom je nasledovné. I keď hovoríme o dvoch zdanlivo morálne protichodných kategóriách, teda o dobre a zle, oveľa presnejšie by bolo povedať, že hovoríme o dobrých a zlých ľuďoch, alebo, ešte presnejšie, o silných a slabých ľuďoch. Z toho vyplýva, že ani slabosi nie sú sami o sebe nejako ontologicky, teda bytostne zlými, ale ide skôr o komparatívny pohľad vzhľadom na tých dobrých. Zlí sú tí, ktorí nie sú dobrí, teda tí, ktorí nedosiahli takí vysoký morálny štandard ako iní. Dalo by sa tak povedať, že tí dobrí, ktorí tento štandard, ideál a či model napodobňovania tvoria, sú len plnšie rozvinuté ľudské bytosti. Prečo? Ako tomu pri aristokracii často býva, narodili sa to lepších pomerov, mali lepšie vzdelanie, lepšie využili svoj čas; jednoducho mali možnosť sebarealizovať sa inak, len ako prácou pre holé prežitie.

SkryťVypnúť reklamu

Čo chcem ale zdôrazniť už zaznelo: pôvodný rozdiel medzi dobrým a zlým bol podľa Nietzscheho viac rozdielom medzi veľmi dobrým, teda vznešeným, a veľmi podpriemerne dobrým, teda banálnym, nenáročným, zakrpateným.

Nietzsche ale hovorí, že tento takpovediac prirodzený chod vecí niečo zmenilo, doslova prevrátilo a zodpovednou je za to vzbura otrokov, ktorú motivoval ressentiment a konala sa pod taktovkou kňazskej triedy. Rozbime si túto revoltu na drobné a začneme s ressentiment.

Ressentiment

Nietzsche úmyselne používa francúzske hláskovanie tohto slova, ressentiment, na rozdiel od napríklad anglického resentment, čo znamená rozhorčenie či hnev, obzvlášť taký, ktorý pretrváva dlhšiu dobu a je zavŕšený v pomste. Ressentiment je iný v tom, že podľa Nietzscheho tu ide o imaginárnu pomstu, teda pomstu, ktorá nemá reálneho adresáta a je preto možné, aby trvala navždy. Ako už asi tušíte, ressentiment je pocit, ktorí majú otroci voči pánom.

SkryťVypnúť reklamu

Ako mohol ale tento pocit viesť k vzbure a o akú vzburu išlo?

Z toho čo už zaznelo je asi samozrejmé, že nemohlo ísť o vzburu na úrovni fyzickej sily, ale skôr to išlo o vzburu koncepčnú, teda v spôsobe myslenia a Nietzsche ju nazýva „koncepčnou transformáciou“. O akú transformáciu išlo? Ako už asi tušíte, z „bad“ sa stalo „evil“, ale ešte predtým sa z „bad“ stalo „good“. Vysvetlime si tento dvojitý obraz pomalšie a ešte viac v kontexte ressentiment.

Ressentiment, pretrvávajúci po pomste túžiaci pocit hnevu, nemá ako predmet nenávisti konkrétnu osobu, ale myšlienku či spôsob morálneho hodnotenia a to potrebuje na svoje prežitie. Ako sme hovorili, morálka otrokov je reakčná a nie konajúca a na prežitie paradoxne potrebuje niečo voči čomu sa bude stále vymedzovať; potrebuje utláčateľa aspoň na úrovni myšlienok.

SkryťVypnúť reklamu

Ressentiment je pocit rozhorčenia, ktorý pramení z rozdielu medzi pánom a otrokom; z pocitu, aby sme boli presnejší, žiarlivos ti. Otrok chce byť pánom, chce mať to, čo pán, ale vie, že keby to aj hneď všetko dostal, nezvládne to, bol by na to príliš slabý. Svojim študentom v mojom kurze o Nietzscheho filozofii to vysvetľujem cez tento príklad:

Predstavte si, že máte v knižnici knihu, na ktorú ste obzvlášť hrdý, napríklad učebnicu kvantovej fyziky. Nemáte ju tam ale preto, že by ste kvantovej fyzike rozumeli, ale preto, že táto kniha o vás dáva isté zdanie, ktoré by ste na úrovni reality nedosiahli.

Predstavte si teraz, že k vám príde niekto na návštevu, siahne po nej, poprosí vás, či si ju môže požičať a prečítať, a hneď na druhý deň ráno vám zavolá, že to bola super kniha, určite sa o nej musíte pozhovárať a dodá, že mu otvorila brány k ďalším knihám a že už aj tie číta. Na záver telefonátu sa ešte spýta, keby by vám ju mohol vrátiť.

SkryťVypnúť reklamu

V akom ste stave? Súčasne ste na neho nahnevaní, lebo pochopil s ľahkosťou niečo, čo pre vás bola iba nedotknuteľná trofej a súčasne z tej trofeje v okamihu spravil memento vašej neschopnosti. Chcete tú knihu späť? Samozrejme, že nie. Cítili by ste sa ešte hlúpejšie a on by mal navrch. Rozhodnete sa mu ju preto nechať.

Čo ak je ale takých ako vy viac a takých ako on málo? Čo ak by ste boli s vami podobnými v kontakte a v hneve sa dohodli, že sa tomuto vznešenému mudrlantovi chcete pomstiť za to, že vás ponížil tým, že poukázal na neprekonateľnú priepasť medzi vašou pohodlnosťou a nízkosťou a jeho ambicióznosťou a cieľavedomosťou? Ako sa mu pomstiť?

Určite nie tak, že začnete študovať kvantovú fyziku; na to nemáte. A v tom vám v hlave skrsne geniálny nápad dvojitej koncepčnej transformácie! Čo ak to nie je on, ten šikovný, kto je dobrý, ale ste to práve vy, pretože ste nešikovní? Tým pádom je on ten zlý.

SkryťVypnúť reklamu

Ale o aký druh zla ide? Je zlý preto, lebo je šikovný? Jednoducho je pyšný, namyslený, sebecký, nie je vôbec pokorný, povyšuje sa, dokonca sa posmieva vašej slabosti a vôbec nechápe, že vaša slabosť je vašim hlavným zdrojom sily. Áno, presne tak, vaša slabosť je vašou najväčšou silou! Nie jeho schopnosti. To ho robí v mojich očiach práve slabým a nielen to, ale zlým. Je zlý a to len preto, lebo vy sme tí noví dobrí.

A toto je v skratke to, čo Nietzsche mysle pod koncepčnou transformáciou dobrých na zlých a zlého na zlé, teda „bad“ na „evil“. Kto je ale za toto prehodnotenie zodpovední? Sú otroci homogénna trieda alebo sú medzi nie aj takpovediac mozgy celej operácie?

Kňazi vs. aristokracia

Podľa Nietzscheho môže za obrátenie týchto pôvodných hodnôt judaizmus a neskôr kresťanstvo. Jedným slovom, náboženstvo. Ako k tomu prišlo?

SkryťVypnúť reklamu

Ako som už povedal, popri pánoch, teda aristokracii, a otrokoch, teda ľuďoch milión, je tu ešte aj iná spoločenská vrstva, ktorou je kňazská trieda. Nietzsche ju stavia do protikladu k aristokracii, ktorá je tiež svojim počtom malá. Zatiaľ čo aristokracia má fyzickú moc, kňazi sú v tomto ohľade bezmocní, a preto musia hrať dobre s kartami, ktoré majú na rukách a ich esom je ich bystrosť a prešibanosť. Veľká miera vedomia seba samých a tvojho stavu v kombinácii s bystrosťou viedla k už spomínanej dvojitej koncepčnej transformácii: z pôvodne dobrých sa stali zlí a slovo zlo, či zlí, získalo nový, a už teraz môžeme konečne povedať, náboženský význam. Zlo sa tu stáva ekvivalentom k tomu, čo nie je Božia vôľa; zlé je to konanie, ktoré sa prieči Bohu.

SkryťVypnúť reklamu

Čo je to zlo? Ako a kedy sa vmiešalo do nášho jazyka a prekvasilo ho? Prečo si dnes so zlom spájame túžbu po moci, egoizmus a svojbytnosť a s dobrom naopak rovnosť, altruizmus a schopnosť spolupracovať? A bolo tomu vždy tak alebo za to niekto môže?

Smrť Boha

Ako sme počuli, zlo ako aj dobro si prešlo svojou koncepčnou transformáciu, ktorá ale podľa Nietzscheho nie je nezvratná. Práve naopak! Ako píše v Radostnej vede a Tak vravel Zarathustra, so smrťou Boha prichádza potreba prehodnotenia všetkých hodnôt a možno až teraz je jasnejšie, že smer tohto prehodnocovania môže byť paradoxne pozerajúci sa späť a nie dopredu.

Smrť Boha, ako ju Nietzsche predstavil, so sebou nesie ešte jeden odkaz.

Okrem prehodnotenia súčasných hodnôt chcel Nietzsche upozorniť na ďalšiu zásadnú vec, ktorou je možnosť prežitia prázdnych pojmov, ktorých náplň bola pôvodne náboženská a aj napriek smrti Boha pokračujú vo svojom živote ako koncepční zombíci. Podľa Nietzscheho je to ako demokracia tak i socializmus, ktoré sú sekulárnou a teda a priórne nefunkčnou formou kresťanstva. Prečo? Preto lebo rovnosť jednotlivca stále paraziticky odvodzujú od konceptu ľudského stvorenia na obraz Boží; i keď na obraz mŕtveho Boha. A ako asi tušíte, podobnej kritike by Nietzsche podrobil aj moderný koncept ľudských práv.

SkryťVypnúť reklamu

Áno, podľa Nietzscheho je možné, aby existovala naturalistická etika, ktorá nebude nezávislá od transcendentného božského bytia, ale s čím sa musíme rozlúčiť sú hodnoty, ktoré dominovali v morálke otrokov. Ľudská rovnosť a neodňateľná dôstojnosť sú len dva z mnohých príkladov.

Použitá a odporúčaná literatúra:

Friedrich Nietzsche, Genealogie morálky (OIKOYMENH, 2019)

Friedrich Nietzsche, Tak vravel Zarathustra (IRIS, 2016)

Friedrich Nietzsche, Beyond Good and Evil (Oxford World's Classics, 2009)

Lanier Anderson, „Friedrich Nietzsche“, Stanford Encyclopedia of Philosophy

Všetky podcasty denníka SME si môžete vypočuť na jednom mieste na podcasty.sme.sk.

Ak máte záujem o reklamný spot v podcastoch alebo inú spoluprácu, napíšte nám na podcasty.inzercia@ sme.sk, pošleme vám cenovú ponuku.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Inštalácia je jednoduchá a netreba ani vŕtať do stien.


SME Creative
Ceny zvyšuje Orange, aj Slovak Telekom.

Berners-Lee poukazuje na dva základné problémy.


a 1 ďalší
Nosná raketa Falcon 9 patriaca spoločnosti SpaceX, čaká na rampe NASA na Myse Canaveral na Floride.

Od roku 2020 firma vyslala na raketách Falcon 9 do kozmu niekoľko prototypov.


ČTK
Podcast Klik

Komentovaný prehľad technologických správ.


a 2 ďalší
SkryťZatvoriť reklamu