SME

Akým svetlom svietili francúzski osvietenci?

O francúzskom osvietenstve a rôznych náboženských debatách, ktoré v ňom prebiehali.

Vypočujte si podcast

Počúvajte cez >> Apple podcasty | Spotify | Google podcasty | RSS

V 18. storočí sa vo Francúzsku dialo toho naozaj celkom veľa. Väčšinou sa táto časť histórie v našich školských laviciach zameriava na francúzsku revolúciu, jej príčiny a následky, ale dnes sa na toto obdobie pozrieme z hľadiska takzvanej intelektuálnej histórie.

Spomenieme si pritom zrejme aj určite nejaké postavy, ktoré už aspoň po mene poznáte, ale nebol by som prekvapený, ak niektorí iní hlavní aktéri dnešnej dávky prídu ako novinka. Naša otázka teda bude takáto: Aké intelektuálne cesto sa pieklo v rúre francúzskeho osvietenstva a čo sa z neho nakoniec upieklo?

SkryťVypnúť reklamu

Prv, než však preskúmame obsah, formu a chuť nášho cesta, oboznámime sa trošku s rúrou, kde sa to všetko pieklo, a teda so stručným a pre nás relevantným kontextom danej doby. Berte dnešnú časť tiež skôr ako ochutnávku než ako plnohodnotnú hostinu, dúfajúc pritom, že vám vašu zvedochtivosť aspoň čiastočne nasýti.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Čo je osvietenstvo?

Možno sa nad týmto už niektorí ani nezamýšľame, pretože osvietenstvo považujeme za pojem, ktorému intuitívne chápeme. Je to niečo ako doba, kedy sa ľudia chceli odrezať od dlhodobého a nekritického prijímania tradícii a tak pri budovaní nového poznania používať lampáš rozumu na osvecovanie tejto novo vytýčenej cesty. A samozrejme, že je v takomto chápaní aj kus pravdy.

Pri rozbaľovaní pojmu osvietenstva sa veľakrát spomína krátka esej od nemeckého osvietenca Immanuela Kanta s výstižným názvom, “Čo je osvietenstvo?” Keďže celkom dobrou stratégiou je začať danú prácu výrokom, ktorý čitateľa upúta, Kant sa v tomto nenechal zahanbiť. Jeho prvá veta je takáto: “Osvietenstvo je oslobodenie jednotlivca od dobrovoľne prijatej nezrelosti.”

SkryťVypnúť reklamu

Vo svojom texte opisuje, ako treba odhodiť lenivosť a zbabelosť v myslení a o potrebe začať slobodne myslieť.

K tomuto všetkému by sme mohli pridať niektoré iné črty, ktoré by k tomu vedel každý z nás isto pridať: osvietenstvo znamenalo nepokojnosť s cirkvou, náboženskými učeniami či absolutistickým panovníkom. Čo však Kant a ani typické zhrnutie osvietenstva nezachytáva, je jeho pozadie a rôznorodosť, ktorá v tomto hnutí panovala.

Svetlo ako spektrum

Ak ste si nevšimli, moju dávku som pomenoval touto otázkou: “Akým svetlom svietili francúzski osvietenci?” Spravil som tak zámerne, pretože nám to dáva priestor na taktúto metaforu.

Ak sa spýtame vedcov, čo to svetlo je, povedia nám, že je to typ elektromagnetického žiarenia. A keď ich necháme ďalej rozprávať, dozvieme sa od nich, že svetlo nie je len jedno ale existuje v rámci neho viacero typov a že všetky tieto jeho prejavy sa nachádzajú na určitom spektre.

SkryťVypnúť reklamu

Takto vieme rozoznať nami viditeľné svetlo ale potom vďaka vedeckým poznatkom a prístrojom aj iné druhy - rádiové, mikrovlnné, infračervené, ultrafialové, röntgenové, či gama žiarenie. A myslím si, že úplne podobne je tomu aj s osvietenstvom.

Ale predtým ešte, pripomeňme si neprekvapivý fakt, že žiadni z tých francúzskych osvietencov nespadli zrazu len tak z ničoho nič z nebies a svoje myšlienky nezačali spisovať len kvôli ich náhodnej neurónovej činnosti pri šálke rannej kávy. Teda, musíme to povedať aj tu, že osvietenstvo malo svoj kontext a dôvody a trošku si na ne, vhodnou metaforou povedané, posvietime. Preneste sa teraz so mnou, ak máte na pár minút čas, mysľou do 18. storočia.

Viem, je to ťažké svojej hlave nakázať, že čo si má presne pod tým predstaviť a tak vám s tým teda trochu pomôžem.

SkryťVypnúť reklamu

Francúzsko na začiatku 18. storočia

Za zmienku stoji napríklad nasledovné. Ste kdesi vo Francúzsku a dajme tomu, že ste ako-tak verný a poctivý katolík. Pozriete sa na svoj nesmartfónový kalendár a vidíte, že sa na začiatku rokov začali písať ako prvé už číslice 17. Ste teda v krajine takmer 200 rokov po začatí protestantskej reformácie. Vaša krajina je však, z Vášho pohľadu, našťastie katolícka.

Žijete v dobe, keď vo Vašej krajine vládne panovník s absolútnou mocou a každý vie, že sa volá Ľudovít XIV., prezývaný Ľudovít Veľký alebo aj kráľ Slnko. V dobe pred sociálnymi sieťami ste museli o sebe dávať vedieť inými spôsobmi a postavenie skvostnej kráľovskej rezidencie vo Versailles bolo zaiste jedným z nich. Bol to teda síce katolícky panovník ale s toleranciou nekatolíkov sa veľmi neobšmietal. Práve naopak.

SkryťVypnúť reklamu

V druhej polovici 17. storočia začal francúzskych protestantov prenasledovať a tí začali vo veľkom utekať do tolerantnejších okolitých krajín. V roku 1685 zrušil takzvaný Nantský edikt a ukončil tak dovtedy tolerované spolužitie s francúzskymi protestantmi. Boh predsa chce mať Francúzsko katolícke, pravoverné a zjednotené, a on má byť tým nástrojom. Vám sa však takýto počin nepáčil a keďže ste sčítaný, začali ste vďaka rôznym dielam počúvať o nedávnych argumentoch za morálnu správnosť a praktické a politické výhody náboženskej tolerancie. Ale okrem toho je tu ešte jeden problém, ak by aj niekto tvrdil, že Francúzsko má byť katolícke.

Nedávno ste sa totiž začali aj zamýšľať aj nad otázkou: Čo to presne znamená byť katolík a či sú vôbec nejaké správne a nesprávne vyjadrenia toho, ako má dobrý katolík zmýšľať. Začali ste sa nad tým zamýšľať lebo v poslednej dobe ste čoraz viac začali počuť o istých jansenistoch, ktorí tu začali nadobúdať čoraz väčší vplyv. Kto sú to, títo jansenisti?

SkryťVypnúť reklamu

Jansenisti

Ich zakladateľom bol Kornélius Jansen (1658-1638) a bol to holandský katolícky biskup, ktorý nesúhlasil úplne s tým, akým smerom sa katolícka teológia uberala. Nieže by to bol nejaký laxný a liberálny katolík. Práve naopak. Začal dávať dôraz na spásu skrze vieru, dedičný hriech, nedokonalosť ľudského poznávania a na predestináciu - a toto všetko znie až veľmi protestantsky.

Nečudo tak, že sa voči ním postavili samotní katolíci a najprv jezuiti a aj samotný pápež. A k tomu proti nim navyše vojensky zakročil aj samotný kráľ. K jansenistom napríklad patril aj, Blaise Pascal, známy to matematik, filozof a vynálezca.

V rámci týchto jansenistov sa však vyvinula iná, menšia skupinka, takzvaných konvulzionistov, pretože sa na svojich stretnutiach dostávali do konvulzii, teda kŕčov či záchvatov, respektíve rôznych extatických stavov a ich stretnutia boli spájané s rôznymi zázrakmi, uzdraveniami, a víziami. Nejde pritom o nový fenomén a podobne sa prejavujúce protestantské skupiny začali vznikať aj v Anglicku v polovici 17. storočia.

SkryťVypnúť reklamu

Išlo tiež o takýchto konvulzionistov avšak volali sa napríklad quakeri alebo shakeri, čo sú - ako asi počujete - slová s podobným významom. Vráťme sa však naspať k tomu, prečo je táto dávka o osvietencoch ale my sme si tu začali rozprávať o dákych zvláštnych katolíckych mystikoch, čo znie ako presný opak našej témy. To áno. Ale ako hneď uvidíme, je to všetko veľmi prepojené.

Vzdelaní ľudia ako vy sa na začiatku 18. storočia tieto konflikty, netoleranciu, prenasledovania, a nekatolícke až poverčivé praktiky sledovali a mali ich celkom plné zuby. Všetky tieto spomenuté udalosti dali zrod kresťanskému osvietenstvu. Áno, počuli ste celkom dobre a nešlo o preklep.

Povedal som “kresťanskému osvietenstvu” pretože šlo spočiatku o veľmi katolícky myšlienkový prúd, ktorý sa až neskôr začal uberať trochu menej katolíckym smerom. Čiže, neboli to nejakí ateistickí kostlivci, ktorí zrazu zázračne vyšli zo svojich skríň a začali písať svojim nahnevaným perom.

SkryťVypnúť reklamu

Čo máte azda robiť, keď to tu u vás vyzerá doslova ako na bojisku a k vám sa dostávajú rôzne spisy zo zahraničia, šíriace nové filozoficko-teologické myšlienky snažiace sa pre zmenu ak nie o rozumné, tak aspoň rozumové riešenia? Nie je prenasledovanie iných skupín znakom toho, že som len rozumový zbabelec? A nedal nám rozum predsa Boh? Určite chce, aby sme do Francúzska priniesli v jeho mene nové kresťanské osvietenie.

Počas 18. storočia boli vo Francúzsku viacerí významní katolícki teológovia, ktorých označujeme právom za osvietenských. Dávali dôraz na poznanie, vedu, zvlášť aj nedávne Newtonove objavy, snažili sa kresťanskú a katolícku vieru obhajovať racionálnym spôsobom a boli aspoň za obmedzenú náboženskú slobodu pre protestantov a Židov.

SkryťVypnúť reklamu

Niektorí z týchto katolíckych teológov začali do istej miery aj spochybňovať isté časti Biblie, ktoré treba vidieť jednoducho ako starodávne písomnosti a chápať ich obrazne. To bol dokonca prípad toho najznámejšieho z nich, ktorý sa volal Nicolas-Sylvestre Bergier (1718-1790) a takáto voľnejšia atmosféra verejných diskusii nastala po smrti prenasledujúceho Ľudovíta XIV v roku 1715.

Salón baróna D’Holbacha

Takže, povedali sme si to len v skratke, ale inými slovami, toto je ten kontext v ktorom začali tvoriť všetci tí už ozaj známi autori francúzskeho osvietenstva. Určite ste už počuli o francúzskych salónoch.

Pre istotu však, nešlo len o miesta, kde ste si dali len kávičku a koláčik, ale predovšetkým dobre odkrojený kus konverzácie. V 30. rokoch 18. storočia začali takto vznikať najprv literárne salóny, od polovice storočia filozofické a pred revolúciou aj politické. Zaujímavé na tomto je, že tieto salóny viedli hlavne ženy. Jeden historik, ktorý o nich písal to vysvetlil tak, že to mohlo byť tým, že tie vedeli prirodzenejšie a úspešnejšie hostiť ľudí a zapájať všetkých do konverzácii než muži a to bez toho, aby museli pozornosť upútavať na seba.

SkryťVypnúť reklamu

Nuž, niečo na tom isto bude. Ale chcem vám povedať dnes ešte o jednom salóne, ktorý bol v tomto výnimkou, keďže bol vedený mužom, ale bol to pritom ak nie ten najosvietenejší tak určite aspoň ten najhviezdnejší all-star salón. Bol to salón baróna D’Holbacha.

Holbach sa zaslúžil o viaceré veci. Vďaka tomu, že mal zdedené doživotné vreckové, začal organizovať vo svojim parížskom salóne - podobne ako my - pravidelné dávky konverzácii a v jeho prípade vždy v utorok a štvrtok. Táto železná pravidelnosť sa s jeho salónom niesla dobrých 30 rokov a šlo o miesto, ktoré hostilo aj tých najväčších mysliteľov svojej doby.

Dlhoročne sem chodil napríklad Denis Diderot, veľakrát aj Jean-Jacques Rouseau, ale zavítal sem aj David Hume, Adam Smith, Edward Gibbon či Benjamin Franklin. Tento klub však bol jeden z tých myšlienkovo najradikálnejších. Nie v tom, že by na seba kričali ale v myšlienkach, ktoré preberali. Veľakrát to bolo práve náboženstvo a Boh a vôbec mnoho vecí s tým spojených, číže takmer všetko.

SkryťVypnúť reklamu

A tak niekedy v polovici 18. storočia vznikla skupina veľmi špecifických filozofov. Vravím to tak preto, lebo títo myslitelia pritom redefinovali význam slova filozof a šlo im nielen o filozofické analýzy ale o spoločenské zmeny a mnohí z nich boli priamo angažovaní v aktivizme za lepšie, slobodnejšie a rozumnejšie kresťanstvo a Voltaire bol v tomto asi tým najlepším príkladom. Preto Karl Marx, ktorý o sto rokov neskôr povedal, že “Filozofi sa doteraz snažili iba interpretovať svet, no pointa je ho zmeniť,” sa v tomto vyjadrení celkom hlboko mýlil.

Všimnite si však, že som nepovedal, že títo myslitelia sa snažili o odstránenie náboženstva zo spoločnosti. Tu sa treba vrátiť k tomu, čo sme si spomenuli - teda k tomu, že aj svetlo osvietencov má mnoho druhov. Väčšinou sa snažili o odstránenie náboženských povier, prenasledovania a nespravodlivosti.

SkryťVypnúť reklamu

Napokon, mnohí z nich boli aj katolíci, vrátane niektorých pravidelných návštevníkov Holbachovho salóna, ktorý istú dobu navštevoval aj tá najväčšia katolícka hviezda, menom Bergier. Avšak je to v tomto období keď začíname vidieť vzrast deizmu a deistov. Deisti, môžeme povedať sú veľmi zriedení teisti.

To znamená, že Boh pre nich nielen existoval ale na jeho existenciu môžeme aj prísť z pozorovania prírody a jej zákonov. Zároveň však zastávali, že tento Boh náš svet stvoril, uviedol do pohybu ale nechal ho odvtedy bežať tak, ako hodinár nechal bežať vytvorené hodiny.

Do sveta už teda nezasahoval: modlitby a náboženské úkony sú možno dôležité psychologicky pre jednotlivca, ale tvrdiť že Boh do sveta zasahuje naozaj a nebodaj k tomu ešte aj pravidelne… to proste nie. Táto pozícia pritom nemala byť hanením Boha ale naopak, jeho presnejším, dôstojnejším a racionálnejším pochopením.

SkryťVypnúť reklamu

To je malý myšlienkový experiment: Predstavte si hodinára, ktorý vytvoril skvostné hodiny, kdesi na veľkolepom námestí a získal si tak obdiv tamojších obyvateľov. Čo by ste si však pomysleli o jeho kvalitách, ak by musel takéto hodiny raz za deň vždy opraviť? A čo tak dvakrát, desaťkrát, stokrát či dokonca neustále opravovať?

Ktorý hodinár je lepší a ktorý z nich si zaslúži náš obdiv za svoje majstrovstvo? A takto nejak zmýšľali aj francúzski deisti, ktorí však už mali svojich predchodcov hlavne v Holandsku a Anglicku.

Prví ateisti

Avšak … toto osvietenské predstavenie neskončilo len pri deistoch. Niektorí z nich začali totižto budovať - ako to vyjadrila jedna moja kamarátka - startup zvaný ateizmus. Tak, konečne sme po skúmaní v posledných dávkach našli nejakých ozaj preukázateľných a samozvaných ateistov. O jednom z nich sme si už povedali.

SkryťVypnúť reklamu

Bol to práve Holbach a niekoľkí z jeho salóna. Vravím “niekoľkí”, lebo toto číslo je ťažko stanoviť a to aj napriek nasledovnej prerozprávanej udalosti, ktorú máme z listu Denisa Diderota: Raz, keď prišiel David Hume do Holbachovho salóna, prvý menovaný povedal, že nechce veriť v existenciu ateistov, keďže dovtedy ešte žiadneho nestretol. Holbach mu na to vraj odvetil, nech sa teda pozrie naokolo a spočíta, koľkí tam práve sú.

Boli tam osemnásti a z toho pätnásti , vraví Holbach, sú ateisti a tí zvyšní traja sa ešte celkom nerozhodli. Príhoda je to možno silná, pekná a úsmevná ale sú s ňou problémy. Tá najlepšia historická štúdia o Holbachovej partii vraví, že je skôr naopak - teda, že naisto môžeme identifikovať len troch účastníkov z tohto kruhu ako ateistov.

SkryťVypnúť reklamu

Boli to jedni z prvých, o ktorých to vôbec vieme. Tu je však jedna zaujímavosť - tým zrejme prvým doloženým nebol filozof z nekatolíckeho salóna ale kňaz z katolíckej farnosti - volal sa Jean Meslier, ale príbeh o tom, ako sa našlo po smrti jeho utajené 600-stranové dielo odmietajúce všetky náboženstvá, si musíme ešte odložiť.

Spomeňme si ešte Holbachovho priateľa a tým je Denis Diderot, jeden z dvoch hlavných spolutvorcov diela s názvom Encyklopédia. Malo ísť o všeobsiahle dielo zahŕňajúce poznatky z mnohých odborov - nielen z filozofie či histórie ale aj literatúry, umenia či technológie.

Malo 17 zväzkov textu a 11 zväzkov ilustrácii a stalo sa jedným z bestsellerov 18. storočia. Spolupracovalo na ňom asi 160 autorov a mnohí z toho boli aj katolícki kňazi. Zároveň však toto dielo na mnohých miestach rozdávalo jemné údery niektorým prejavom náboženstva, no kvôli problémom s cenzúrou tak museli robiť opatrne.

Nuž a takto napríklad heslo o kanibalizme odkazuje čitateľov na heslo o eucharistii alebo heslo o Písme, napísané katolíckym kňazom, chce, aby sa čítali zamysleli: Je azda možné, že Biblia je inšpirovanou knihou, keď obsahuje toľko nepresností? A po zvážení argumentov pre a proti necháva rozhodnutie na čitateľoch.

Tak ako mnohokrát, aj dnes sme nazreli len na povrch historického ľadovca. Mnohé zákutia francúzskeho osvietenstva sme tu vôbec nespomenuli, ale to, čo sme si povedali malo svoj dôvod. Francúzski osvietenci boli všakovakého typu: niektorí obhajovali katolícku vieru racionálnymi argumentami, mnoho z nich boli za - nazvime to - rozumovú očistu kresťanstva od nánosov mnohých povier a veľa z nich presadzovalo myšlienky deizmu, vrátane mimochodom, mnohých zo zakladateľov budúcich Spojených štátov amerických.

Len pár málo z nich boli otvorení a samozvaní ateisti, no ešte stále nemohli tvoriť slobodne bez obavy z cenzúry a verejnej kritiky. Ale ako povedal Voltaire, šlo o veľký pokrok: Kedysi za takéto myšlienky upaľovali ľudí a teraz už len knihy.

K niektorým autorom sa v budúcnosti ešte určite vrátime, avšak nabudúce sa pozrieme na trochu inú tému, kde sa aspoň jedným okom pozrieme na pôvod Biblie.

Použitá a odporúčaná literatúra:

Baggini, Atheism: A Very Short Introduction, 2003.

Bullivant, Ruse (eds.), The Oxford Handbook of Atheism, 2014.

Hyman, A Short History of Atheism, 2010.

Israel, Radical Enlightenment. Philosophy and the Making of Modernity 1650-1750, 2001.

Kant, What Is Enlightenment?

Martin (ed.), The Cambridge Companion to Atheism, 2006.

The Encyclopedia of Diderot and d’Alembert.

Všetky podcasty denníka SME

Všetky podcasty denníka SME si môžete vypočuť na jednom mieste na podcasty.sme.sk.

Ak máte záujem o reklamný spot v podcastoch alebo inú spoluprácu, napíšte nám na podcasty.inzercia@ sme.sk, pošleme vám cenovú ponuku.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Inštalácia je jednoduchá a netreba ani vŕtať do stien.


SME Creative
Ceny zvyšuje Orange, aj Slovak Telekom.

Berners-Lee poukazuje na dva základné problémy.


a 1 ďalší
Nosná raketa Falcon 9 patriaca spoločnosti SpaceX, čaká na rampe NASA na Myse Canaveral na Floride.

Od roku 2020 firma vyslala na raketách Falcon 9 do kozmu niekoľko prototypov.


ČTK
Podcast Klik

Komentovaný prehľad technologických správ.


a 2 ďalší
SkryťZatvoriť reklamu