SME
Piatok, 23. október, 2020 | Meniny má AlojziaKrížovkyKrížovky
PODCAST PRAVIDELNÁ DÁVKA

Ako dobré kresťanské úmysly vydláždili cestu k neviere

Ako Európa začal spochybňovať Boha a čo s tým má kresťanstvo.

Vypočujte si podcast

Počúvajte cez >> Apple podcasty | Spotify | Google podcasty | RSS

Postupný proces

Zmena svetonázoru je vo väčšine prípadov postupný a pomalý proces: Čosi na tom intuitívne nesedí, že by ste sa ráno zobudili a mali radikálne iný pohľad na svet ako včera. Podobne je tak aj s históriou ateizmu v Európe.

Ako každý vieme, Európa nebola samozrejme kresťanská vždy ale odkedy sa kresťanstvo stalo tolerovaným a potom oficiálnym náboženstvom Rímskej ríše vo 4. storočí, tak táto kresťanská misionárska lavína so sebou nabalila prakticky celý európsky kontinent.

Skryť Vypnúť reklamu

Európa však taktiež pred výbuchom šírenia kresťanstva nebola nikdy ateistická. Skôr naopak. Európania vyznávali mnohé božstvá a neuspokojili sa len jedným. Vravíme preto o polyteizme, čiže viere vo viaceré či mnohé božstvá a o monoteizme, keď dané náboženstvo vyznáva len jedno božstvo. V kresťanskej kultúre sa môže zdať polyteizmus ako veľmi zvláštna pozícia. Viacero bohov? Čo tým myslíš, viacero bohov.

Samozrejme, že je len jeden. Ale toto by bola veru veľmi zvláštna pozícia pre polyteistov. Je to ako keby vám niekto povedať, že môžete mať iba jedného kamaráta. Len jeden kamarát? Čo tým chceš myslíš, že len jeden kamarát? Samozrejme, že ich môžem mať viac. A podobne nejak to bolo aj s polyteizmom.

Veriť v jedno božstvo či vo viaceré sú samozrejme veľmi rozdielne pozície. Je tu však ešte jedna, ktorá je - nielen kvantitatívne ale aj kvalitatívne - iná ako obe z nich. A tento postoj je tvrdiť, že vo vesmíre, nech by sme hľadali ako by sme len mohli, nenájdeme žiadne božstvo. Všimnite si pritom, mimochodom, že ateizmus vraví o neexistencii božstve, preto sa mu aj vraví a-teizmus, teda niečo bez-božnosť.

Skryť Vypnúť reklamu

Tým mám však na mysli nie však bezbožnosť v zmysle morálnom ale v zmysle tých vecí, ktoré existujú, čiže ontologickom. To, čo to však ateizmus môže alebo má presne znamenať, je celkom zapeklitá (ale výborná) otázka a tento rozbor si nechajme, zvlášť ak by vás to zaujímalo, niekedy nabudúce.

Ryby v akváriu

Kedy teda môžeme, aspoň v Európe, nájsť prvých ateistov? Prídeme k tomuto snáď už v tej ďalšej dávke, avšak dnes sa spýtame tú trochu odvážnejšiu a náročnejšiu otázku a to je, prečo k tomu v prvom rade došlo? Keď sa na to pozrieme z tak trochu zvláštneho uhla, vznikne z toho takáto nejaká otázka: Ako mohlo vôbec niekoho napadnúť stať sa ateistom?

Dnes je to otázka ktorá je zaiste veľmi divná, veď dnes berieme ateizmus ako jednu úplne serióznu možnosť. Možnosť, ktorú budú mnohí teologicky, filozoficky alebo psychologicky odmietať ale pritom tolerovať a nikoho za to nedávať pred súd, nenaťahovať na škripec či neposielať urýchlenými prostriedkami do pekelného príbytku, kam ich nekajúca duša údajne patrí.

Skryť Vypnúť reklamu

Keďže chcem, aby sme ocenili túto zmenu, zamyslite sa ešte trochu nad ňou. Presuňme sa nachvíľu myšlienkami niekde do 16. storočia. Všetci vaši susedia sú katolíci, myslíte po katolícky, konáte po katolícky a hoci miestny Jožo niekedy až nekresťansky nadáva, všetok váš čas, práca a informácie sú presiaknuté náboženským kontextom, od kresťanských oznamov, omší, organizácie, sviatkov, slávností, sviatostí, pobožností, pozdravov a patrónov.

Čo by ste museli spraviť vy alebo spomenutý Jožo, aby ste začali spochybňovať svetonázorový svet, v ktorom ste vtedy žili? Možno by to bolo niečo, keby ste boli ako ryby v akváriu. A dobré ryby sú tak zvyknuté na prítomnosť vody, že prestanú vnímať že tento ich životný priestor by mohol vyzerať aj inak. Otázka, či existuje aj niečo iné ako voda, by vám napadla asi len veľmi ťažko. A ak aj áno, každému je jasné, že ryby bez vody nevydržia veru veľmi dlho.

Skryť Vypnúť reklamu

Ako teda vyšli tieto ryby z akvária? Asi podobne ako, takpovediac, vyšli ryby počas histórie evolúcie na súš. Pekne postupne a pomaly. Ale predsa.

Zrod modernej doby

Príbeh o tom ako sa ateizmus postupne v Európe rodil a dozrieval, nie je jednoduchý, respektíve tých príbehov, ktoré by sme museli sledovať, by bolo až niekoľko.

Akokoľvek by ste už počuli historikov rozpovedať túto históriu a zamerať sa na jeden alebo iný “podpríbeh”, všetci by sa určite zhodli na jeho dôležitosti pre tento prechod zo stredoveku a renesancie do doby novodobej. Tým zároveň vôbec nechcem redukovať novovekú dobu od 16 až 17. storočia na dnešnú tému a teda povedať, že novovek sa začal príchodom ateizmu. To určite nie a ani by to nebolo celkom historicky presné.

Okrem toho danú dobu charakterizuje niekoľko paralelných ľudských oblastí zároveň a to okrem náboženstva prinajmenšom aj filozofia, veda, technológia, literatúra, architektúra, hudba, a iné kultúrne prejavy.

Skryť Vypnúť reklamu

Z môjho pohľadu však môžeme túto situáciu zachytiť takýmto nasledovným vyjadrením: ateizmus či argumenty s ním spojené veľmi úzko súvisia s modernou dobou a v istom zmysle sú jej neoddeliteľným výsledkom a aj príčinou.

Možno ste niektorí z vás čakali, že sa tu dozviete dáke jedno meno, dielo a dátum, ktoré dalo vznik modernému ateizmu. Akoby bolo dlho, dlho nič a zrazu sa z údajnej tmy stredoveku vyšiel aj s lampášom osvietenstva dáky predchodca Richarda Dawkinsa a ako Prometeus začal šíriť oheň poznania. Nejaké tie mená, diela a dátumy sú isto dôležitou súčasťou a nabudúce si niektoré z nich spomenieme.

Ale rovnako dôležité je sa nad týmto procesom zamyslieť a odstrániť z toho nášho zmýšľania tie nesprávne historické a aj filozofické prvky. A preto sa nad tým takto zamýšľame.

Skryť Vypnúť reklamu

Nečakaný guláš

Existuje rozlične veľa prítokov vlievajúcich sa do ateistického zmýšľania v Európe a už sa teraz teším, ako vám niektoré z nich v budúcnosti predstavím aj trochu konkrétnejšie.

Nezačalo sa to však až niekedy v osvietenstve, teda až niekedy neskôr v 18. storočí a nie sú za to zodpovední len francúzski osvietenci, z ktorých si určite zrejme viacerých, aspoň po mene pamätáte. Okrem francúzskych predstaviteľov za to môžu aj tí v Anglicku a z veľkej miery v Holandsku. Hmatateľné korene nachádzame pritom už niekedy na začiatku 17. storočia.

Ako sme si už spomenuli, bol to postupný proces a bolo v ňom zahrnutých veľa aktérov. Každý z nich prispel svojim dielom a nakoniec sa z toho uvaril pre kresťanstvo celkom hustý guláš. Iróniou na tomto všetkom je to, že tento guláš bol, paradoxne, kresťanský a s kresťanskými prísadami, alebo minimálne dobrými kresťanskými úmyslami. Ale ako vie asi aj každý z nás, len dobrý úmysel na uvarenia cieleného jedla určite nestačí.

Skryť Vypnúť reklamu

Keďže sa mi celkom zapáčila metafora tohto guláša, rozhodol som sa, že ju budem ešte veru chvíľu používať. Išlo o taký pomaly varený guláš a pritom čakaní na neho by ste určite vyhladli.

Jeho vôňu však bolo cítiť stále viac a viac a mnohí začali šípiť, že takýto guláš tu predsa nechcú a ako riešenie - aby akože zmenili jeho chuť - začali do neho pridávať tie podľa nich správne, naoko pravoverno-kresťanské ingrediencie. Tak teda, aby to neostalo len takto bez príkladov, povedzme si len stručne o niektorých gulášových kuchároch.

Descartes, Locke a Bayle

Jeden z tých hlavných gulášových majstrov bol René Descartes. Ako možno viete, či už sami alebo z našich dávok, Descartes prišiel s metódou pochybovania. Prečo by však nejaký dobrý a vzdelaný katolík ako René začal radikálne pochybovať o všetkom poznaní?

Skryť Vypnúť reklamu

Nebolo to len tak. Pôsobil totiž na začiatku 17. storočia, kedy bola Európa už asi sto rokov rozdelená náboženskými argumentami a protiargumentami katolíkov a protestantov. A tieto šarvátky neostali len pri pere, papieri a verejných debatách ale preniesli sa aj na bojisko. V roku 1618, keď mal Descartes ešte len 22 rokov, sa začala takzvaná Tridsaťročná vojna, ktorá bola veľkou geopolitickou ale zároveň aj náboženskou vojnou.

Možno by bolo lepšie vyriešiť všetky tieto rozbroje tak, aby sme sa všetci dohodli aspoň na nejakých základoch aj bez mečov pod krkom. A tak začal Descartes spochybňovať všetko poznanie, vrátanie biblického zjavenia a kresťanského učenia a chcel prijať len nespochybniteľné základy, ktoré by viedli k ďalšiemu poznaniu.

Pre istotu, povedzme si to ešte takto: Začal toto všetko spochybňovať nie preto, že mal nejaké ateistické sklony, ale preto, že chcel ako dobrý katolík s jezuitským vzdelaním Boha, Bibliu a kresťanstvo obhájiť.

Skryť Vypnúť reklamu

Podobne bol na tom iný staviteľ novoveku, John Locke. Ten, na rozdiel od Descartesa, zakladal všetko poznanie predovšetkým na pozorovaní a nie na argumentoch, ktoré si môžeme precvičovať v našej mysli. Ale keď je všetko poznanie založené hlavne na našich zmysloch, ako potom môžeme poznať pravdy o Bohu alebo zjavené pravdy Biblii?

Ponúkol na to svoje riešenie, ale pre mnohých nebolo veľmi presvedčivé. Svojim dôrazom na poznávanie sveta cez naše zmysly otvoril Pandorinu skrinku nielen pre seba ale aj mnohých po ňom. Locke bol vyznaním protestant a aj on mal teda celkom dobré úmysly, ktoré sa však počas histórie vydali trochu iným smerom, než chcel.

Ďalšou dôležitou postavou, i keď menej známou, je Pierre Bayle. Ten bol najprv kalvín, potom katolík, potom pre zmenu opäť kalvín, a už táto jeho konverzia a dekonverzia mu priniesla dosť problémov samé o sebe. Možno ste o Baylovi doteraz nepočuli, ale jeho dielo bolo jedným z najčítanejších kníh na počiatku novoveku! Bayle, čiže opäť ďalší veriaci, okrem iného presadzoval toleranciu, vystupoval proti náboženskej arogancii a taktiež aj - čo stojí ozaj za pozornosť - nemožnosť rozumom zosúladiť mnohé pozorovania a logické argumenty s kresťanskou vierou.

Skryť Vypnúť reklamu

Podobne ako napríklad jeho katolícky rovesník Blaise Pascal, aj on bol, čomu hovoríme, fideista. Fideista je niekto, podľa koho je základom viera a zjavenie, ktoré je nielen nadradené rozumu, ale často ho aj znevažuje. Len tak na okraj ešte pripomeniem, že fideizmus je pozícia, ktorú dnes Katolícka cirkev odmieta, a mnohí kresťanskí intelektuáli tak spravili už počas stredoveku, zvlášť Tomáš Akvinský.

Baylove názory však mnohých oslovovali a svojou špecifickou pozíciou tiež prispel lyžicou svojich argumentov k ateistickej trajektórii Európy.

Zhrnutie

Zhrňme si toto všetko nejak dokopy. Chcem pri tomto zdôrazniť tento nechcený a neželaný dôsledok tohto spoločného varenia.

Nik nechcel práve taký výsledok, s ktorým prišli ale guláš bol hotový a začalo sa z neho jesť. Najprv po troške, nesmelo no nakoniec sa z toho stal guláš dostupný ako možnosť v celej Európe. A táto skutočnosť bola tiež v mnohom základ pre to, čomu hovoríme sekularizmus, aspoň tak ako o ňom hovorí veľmi významný odborník Charles Taylor.

Skryť Vypnúť reklamu

Ten charakterizuje ako prechod k sekularizmu dobu, keď spoločnosť prestala vnímať Boha ako jediný svetonázorový základ, ale začala ho brať len ako jednu možnosť spomedzi mnohých. Na okraj pripomeniem, že o takzvanej vedeckej sekularizácii som mal dávku č. 96.

Takže, čo sa to vlastne dialo? Stalo sa to, že veľkí kresťanskí intelektuáli postupne budovali základy pre odmietnutie Boha a poskytovali tým načúvajúcim na to dobré dôvody.

Jeden tvrdil, že treba odmietnuť všetko poznanie a vybudovať ho od základov, ďalší, že pravé poznanie pochádza iba cez naše vnímanie prostredníctvom zmyslov a iný, že tieto argumenty sú slabé ako čaj, takže vlastne ich teologicko-záchranárske práce boli zbytočné. Ak si zaspomínate či vytiahnete z archívu, niekedy v minulosti (v dávke 72) sme mali zamyslenie o takzvanej prirodzenej teológii, teda poznávanie Božej existencie a jeho vlastností z prírody.

Skryť Vypnúť reklamu

Ak ste ju ešte nepočuli a táto téma vás baví, určite si ju vypočujte. Tento projekt prirodzenej teológie sa teda rozbehol a Boh sa stal témou empiricko-racionálnych diskusii, v ktorých sa dovtedy ešte takýmto spôsobom neocitol.

Descartes, Locke a Bayle pritom neboli zďaleka jediné silné hlasy a mnohé iné, ktoré prišli stále ešte pred osvietenstvom som zatiaľ ešte vôbec nespomenul. Sú naozaj len ilustráciou všetkých ostatných debát, ktoré sa odohrávajú s nimi a poza nich.

Aspoň z môjho pohľadu je celý tento príbeh nesmierne zaujímavý a táto celá komplexnosť mu pridáva na príťažlivosti. Keďže som si teraz na konci uvedomil, koľko toho ešte máme v tomto príbehu pred sebou, budem v ňom pokračovať opäť aj nabudúce a až potom sa pozrieme na súčasný, takzvaný, Nový ateizmus.

Skryť Vypnúť reklamu

Použitá a odporúčaná literatúra:

Julian Baggini, Atheism: A Very Short Introduction, 2003.

Bullivant, Ruse (eds.), The Oxford Handbook of Atheism, 2014.

Hyman, A Short History of Atheism, 2010.

Martin (ed.), The Cambridge Companion to Atheism, 2006.

Osler, Science & Religion, 1450-1900, 2006.

Ruse, Atheism: What Everyone Needs to Know, 2015.

Taylor, A Secular Age, 2007.

Všetky podcasty denníka SME

Všetky podcasty denníka SME si môžete vypočuť na jednom mieste na podcasty.sme.sk.

Ak máte záujem o reklamný spot v podcastoch alebo inú spoluprácu, napíšte nám na podcasty.inzercia@ sme.sk, pošleme vám cenovú ponuku.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Téma: Pravidelná dávka | Vzdelávací podcast

Prečítajte si aj ďalšie články k téme
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Podcast Tech_FM

NASA sa dotkla asteroidu, odobrala vzorky

Čo nové sa udialo vo vede.

Podcast Pravidelná dávka

Čo nám priniesli antibiotiká a ako ich nahradíme?

O minulosti, súčasnosti a budúcnosti antibiotík.

Kanadsko-americký bývalý iluzionista James Randi, ktorý podstatnú časť kariéry strávil vyvracaním tvrdení o nadprirodzene, zomrel vo veku 92 rokov.