i, máme tu predsa amerických mariňákov.
Uznávam, možno trochu prehnaný úvod, ale americký boj za slobodu každého na celučičkom svete si žiada svoje obete. Iracká vojna mi dáva za pravdu, bez ohľadu na politický názor. Svoje si na tomto agresívnom nastolení demokracie odmakali práve špeciálne jednotky. Organizovaná bojový postup je snom každého vládcu, väčšinou však radoví vojaci nedokážu zvládnuť náročnú operáciu rovnako ako vycvičení drsní chlapi, vytierajúci si zadok šmirgeľ papierom. Jednu z najdôležitejších úloh dostali US Marines, infiltrácia do nepriateľského tylu si vyžaduje čistú myseľ, chladnú hlavu a ochotu vrhať sa do na oko beznádejných situácií. Hoc si Close Combat: First to Fight neberie za vzor pozadie posledného krvavého konfliktu, imaginárne krviprelievanie v Libanone v mnohom vychádza práve z púšťou ošľahaných lokácií. V roku 2006 sa Bejrút ocitne pod tlakom agresívnych teroristov, s pomocou štvorice odhodlaných vojakov však hráčovi podarí zlo znovu zahnať do kúta. Občianska vojna nie je prechádzka rajskou záhradou.
Predošlé (tuším štyri) diely Close Combat boli real-time stratégie s väčším dôrazom na taktický postup vpred ako v klonoch výstavby základne, vytvorenia húfu jednotiek a prevalcovania protivníka. Áno, Close Combat v mnohom pripomínal Steel Panthers , ale nikdy nedosiahol popularitu ťahového „pana táty“. Nový CC nemá s predchádzajúcimi počinmi nič spoločné. Taktická akcia z vlastného pohľadu s ďalšími tromi spolubojovníkmi je na hony vzdialená od starších bračekov. Destineer Studios sa zrejme pokúsili zviesť na vlne populárnej vlne bojov za ochranu ľudských práv. V Júesej sa hrdo bijú pŕs, mňa osobne už začína večný boj proti teroristom nudiť. Hlavne ak to celé nie je dotiahnuté do konca. Nebudeme však vopred odcudzovať vykradnutý nápad, že áno.
Ako to už väčšinou býva, naša štvorica hrdinov sa ocitá priamo pod nepriateľskou paľbou, hráč sa stáva veliteľom skupinky. Ciele misií nevybiehajú zo zabehnutých štandardov, dostať sa na miesto X, vyčistiť ho od nepriateľskej zberby, zajať dôležitú osobu (štýlové označenie kartami ako práve v Iraku nie je určite náhoda), chrániť niekoho a podobne. Nič to nemení na stereotypnom plnení neustále sa opakujúcich situácií, ale zrejme to tak prebieha aj v skutočnosti. Neostáva nám nič iné ako poláskať si svoju vernú M-16ku a vrhnúť sa do boja za slobodu utlačovaných civilistov. Na začiatku by človek logicky očakával aspoň voľbu výzbroje, prípadne navrhnutie obsahu inventáru, nič také sa však nekoná, do rúk dostaneme vždy M-16ku a hor sa dopovať záporňácke telá olovom. Je tu možnosť brať po nepriateľoch zbrane, kde sa vám dostáva tiež chudobnej ponuky. AK-47 má v rukách zrejme každý teroristický stúpenec, ale aspoň tak máte dostatok munície. Trochu ma zarazila absencia obyčajnej pištole, taký Desert Eagle by sa v niektorých situáciách setsakramentsky hodil. Takto si môžem len povzdychnúť a znovu pohladiť M-16ku. Aj keď človek by radšej hladil nejakú tú sedemnástku, nebudeme zabiehať do podrobností. Do vačku vám strčia aj granáty (klasické, dymové).
Strohý popis navnadil nejedného milovníka zakrádania sa. Nehádam sa, veď i ja som bol spočiatku nadšený, po nemastnej sérii Conflict to mohol byť nečakaný plnohodnotný zážitok. Celá aura okolo sa však vytrácala s pribúdajúcim časom. Nepochopte ma zle, First to Fight rozhodne nie je zlou hrou, ale neprináša nič nové a niektoré nedostatky len kazia celkový dojem. A pri tom ide o úbohé prkotiny.
GRAFIKA 5 / 10
Umiestnenie konfliktu nenahráva grafickej pestrosti, ale dalo sa to zvládnuť omnoho lepšie. Na začiatok musím pochváliť tvorcov za plynulé prechody z interiérov do exteriérov a opačne, nič vás nezdržuje, žiadne nahrávanie. Svoju daň si to však vybralo pri priemerných textúrach budov a biednom zariadení miestností. V kanáloch nenájdem žiadny nábytok z Ikei, avšak zopár sudov situáciu nevyrieši. Rovnako je na tom aj vonkajšie prostredie. Zopár aut, umelých prekážok alebo výčnelkov v stene. Nemá to však ten správny šmrnc, doba pokročila a konzolový prevod je odfláknutý. Do očí bijúca absencia interaktívneho prostredia sa strieda s obmedzením hráčovho pohybu. Otvoriť idú len tie správne dvere, nikde sa človek nebude zastavovať. Aj napriek chabej prezentácií je však titul hardwarovo náročný, rozlíšenie som musel zvoliť 800x600, čo si pamätám len pri treťom Doomovi, aj tak First to Fight nebol prehnane plynulý. Uznávam, môj Athlon 2200+, 512 MB RAM a Ati Radeon 9800 už má svoj zenit dávno za sebou, dvíham len varovný prst, aby ste neskôr zbytočne doma nenadávali nad nehrateľným produktom.
Aj keď som grafiku hanil, dala sa v pohode zniesť. To pravé peklo prichádza až s animáciami. Každej úrovni predchádza kvázi televízny prenos spoločnosti INN, kvalita spracovania je viac než bieda. Príliš malé rozlíšenie a príliš nudne podané informácie. To však ešte stále nemusíme registrovať, posledným klinčekom do rakvičky sú pohyby postáv. Keď som po prvýkrát videl bežiacich kolegov, oprskal som si monitor. Oni totiž nebežali, oni skákali ako zajace! Hopsali desať centimetrov do vzduchu, tak som sa v niektorých momentoch bavil ich kreáciami. A že vojna nie je zábava... ehm. Protivníci niekedy vykonávajú tiež pekné zverstvá, prechádzanie cez ľudí je na dennom poriadku. Je to fakt slabé, ale do škatuľky priemeru sa to ešte stále zmestí, aj keď je to o hubu.
INTERFACE 7 / 10
Ovládanie hry je prehľadné a svojim spôsobom aj jednoduché. Pohyb vašej postavičky ovplyvňujete klasickým kombom klávesnica + myš, spolubojovníkov komandujete vyššie uvedenými príkazmi. Štvoricu je možné rozdeliť a zadávať úlohy každej postave zvlášť, čo sa určite začína páčiť taktikom. Základné pohybové povely (go, stay, follow me) majú svoje klávesové skratky, aplikácia v praxi je jednoduchá. Myšou si zvolíte miesto, kam majú kamaráti ísť a stlačíte príslušnú klávesu. Druhá sorta príkazov sa vám vyroluje po stlačení pravého myšítka. Okrem krytia paľby streľbou na určenú oblasť, môžete voliť taktický postup pri vstupe do dverí, otvorených lokácií ohradených múrom a pod.
Na obrazovke nájdete vaše zdravie, rovnako životy vašich podriadených, momentálne držanú zbraň (mód streľby – jednotlivo, po dávkach, automat) a v pravom dolnom rohu je radar. Nič extra to nie je, sparťanský look nevyzerá až tak príťažlivo, ale svoju funkciu si poctivo plní.
HRATEĽNOSŤ 6 / 10
Hrateľnosť je jedným z veľkých kameňov úrazu First to Fight. Akceptujem brnkanie na citlivú (americkú) národnú strunu a boja chlapcov za slobodu celého sveta. Vaši vojaci však majú len mená a tým to celé končí, príbeh pokračuje len oznámením novej lokácie, novej úlohy, spoliehanie sa na kamarátov nemá také grády ako v Brothers in Arms. To je však jedna z možností atmosféry, rovnakým spôsobom nedávno prerazil simulátor špeciálnych jednotiek SWAT 4. Súbor levelov bez akéhokoľvek spojenia dokonale simuloval život záchrancov ľudských životov. Všetko je fajn, podobne mohol zaujať aj First to Fight, len s tou taktickou vložkou to nie je až tak horúce ako sa z popisu môže na prvý pohľad zdať. Nemôžete sa hlava-nehlava vrhnúť vpred a zabíjať desiatky teroristov. To určite nie, ďaleko by ste nezašli, avšak k plnohodnotnému pomalému postupu vpred s vycvičenou štvoricou to má ďaleko.
Protivníci sú blbí, naskriptovanie všetkých akcií vás vôbec nenúti rozmýšľať nad dômyselným naplánovaním každého kroku. Dorazila ma však absencia mapy. Nech sa na mňa nik nehnevá, ale z okupovanej oblasti by mohla mať americká armáda aspoň letecké snímky, na ktorých by som si mohol bližšie naplánovať ďalšiu akciu. Na taktickú hru dosť nezvyčajné riešenie. Celé hranie tak vyzerá nasledovne. Ocitneme sa na verejnom priestranstve, naľavo zbadám výklenok, kam pošlem svojich parťákov a ja sa rozhodnem prikrčený prejsť až k odstavenému autu. Ledva sa zaň skryjem, počujem paľbu – zaporňáci vystrkujú rožky. Vykláňam sa, dávam mu pár dávok do gebule a padá k zemi. Ide sa ďalej. Totožný systém používate po celý čas hrania! Rozostavíte sa a ostreľujete sa ako malí chlapci vodnými pištoľkami. Máte tu možnosť zvolenia krycej paľby a vy sa presuniete k výhodnejšej pozícii, ale je to zbytočné, svoj cieľ dosiahnete aj rádoby rambo spôsobom. Takže sa nám First to Fight hrá na taktickú akciu, v konečnom dôsledku však nevybočuje z arkádového modelu.
MULTIPLAYER
Hru viacerých hráčov sme netestovali. V ponuke multiplayeru sa okrem zúfalého deathmatchu nachádza kooperatívna možnosť hrania, čo vyzerá celkom nádejne, ak sa zohráte s kamarátmi. Načo by ste to však robili, keď tu máme mnoho zaujímavejších variant?
ZVUKOVÉ EFEKTY 5 / 10
HUDBA 6 / 10
Hudobná vložka dáva o sebe vedieť len v určitých okamihoch, správne načasovanie je dôležitým momentom v zvyšovaní atmosféry. To sa celkom podarilo. Občas zaznie jednoduchá, až skľučujúca melódia. Z toho bývajú nervy na dranc, len keby sa to neustále neopakovalo. V zúrivých prestrelkách nám zahrajú rezkejšie pochody. Skutočne sú kvalitné, ale ich počet je zúfalo malý.
NÁROČNOSŤ & INTELIGENCIA 4 / 10
Inteligencia trojice vojakov je celkom schopná, snažia sa zaujať čo najvýhodnejšiu pozíciu a po dostavení sa na vami zvolenú pozíciu zaujímajú čo najlepšiu pozíciu. Pekne sa prikrčia a vykrývajú priestor, málokedy si vyberajú nedeľný obed spomedzi zubov. To je fajn, horšie je na tom AI nepriateľa. Ja tiež nie som extra uvedomelý, ale nenabieham do priestoru, kde zomreli niekoľkí kamaráti. Oni áno. Nenapadne ich zvoliť inú taktiku, vyčkávajú na mieste a v pravidelných intervaloch vykukujú spoza prekážky. Skripty vám v pravidelných a po opakovaní misie i v zhodných intervaloch posielajú na porážku ďalších a ďalších týpkov s uterákom na hlave. Nikto sa potom nemôže čudovať hladšiemu priebehu hry. Taktická zložka trpí pri opakujúcom priechode miest – viete, že za tým rohom na vás čaká ujo s kalachom a za sudmi sa skrýva dvojica nepriateľov. Degraduje to základnú ideu hry, o tom niet pochýb.
Ak schytáte nejakú tú dávku, stačí sa vyliečiť, na doktora sa budete hrať aj pri vašich spolubojovníkov, neschopných doplniť si zdravie. Aspoň potom hráč vyzerá ako skutočný hrdina... a veľká mamička celej rodinky, ktorá sa stará o všetko. Šesť misií nie je príliš veľa, ale každá je rozdelená na tri etapy, pričom každá z nich zaberie približne pol hodinku sústredného hrania. Dokopy nám to nedáva príliš veľkú hraciu dobu, čo rozhodne za klad považovať nemôžem. Ukladanie pozície je možné len po úspešnom zvládnutí etapy, save však nasleduje aj pri prejdení chechkpointov, roztrúsených po celom areály. Táto pozícia však nejde načítať po opustení hry, preto odporúčam vždy dokončiť prebiehajúcu úlohu.
ZÁVEREČNÝ VERDIKT 6 / 10
Nie je to nič extra. Do kolien rozhodne nepadnem, orgasticky vzdychať nebudem. Hodinka hrania denne nič nepokazí, ale k zábavnému hraniu chce dnešný hráč určite viac. Close Combat: First to Fight nie je zlou hrou, to sa neodvážim tvrdiť, ale na druhú stranu si nenájde početnú základňu fanúšikov pre jej nerozhodnosť zaradiť sa v žánrovom škatuľkovaní. Celé taktizovanie je primitívne a škatuľka čisto akčnej hry titulu tiež nesedí. Na to sa odohráva v príliš stereotypnom prostredí, bez výraznejších zmien počas celého času stráveného poctivým strieľaním. Za pár mesiacov si na First to Fight nik nespomenie a možno je to aj dobre. Potenciál hry by však nebolo vhodné ihneď zavrhnúť, možno sa s príchodom, vydavateľmi obľúbených pokračovaní dočkáme plnohodnotnejšieho zážitku, takto je to len mierne nadpriemerná zábava.