SME

Je interrupcia vždy vraždou?

Malo byť mať embryo morálny status dieťaťa? Záleží na to, či je individuálnou a nie len špecifickou ľudskou bytosťou.

Vypočujte si podcast

V kauze Dobytkár narazila polícia na ďalšie úplatky za takmer dva milióny eur. NAKA tak obvinenie rozšírila na ďalšie osoby aj firmy. V kauze je už vo väzbe bývalý šéf Pôdohospodárskej platobnej agentúry Juraj Kožuch a finančník Martin Kvietik.

Dnešná dávka je príspevkom do súčasnej diskusie ohľadne otázky interrupcií. Jej obsah bude trochu netradičný, keďže vám chcem priniesť pohľad na túto problematiku z pera britského filozofa Anthonyho Kennyho priamo prostredníctvom jeho eseje z 2008 s názvom „The Beginning of Invididual Human Life“ — Začiatok individuálneho ľudského života.

SkryťVypnúť reklamu

Jeho argument nie je veru najhorší a zrkadlí argument britskej filozofky Mary Warnockovej, ktorá stála za stále platným britským zákonom vo veci použitia embryí vo vedeckom výskume. Zjednodušené a skrátené predstavenie Kennyho argumentu nevyhnutne vynechá niektoré časti z jeho eseje, a preto, ak viete po anglicky, si ju určite prečítajte sami.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Kenny otvára svoju esej s otázkou, kedy začína existovať individuálna ľudská bytosť a dáva tri možnosti: pri počatí, narodením alebo niekedy medzi tým. A akokoľvek sa vám tento zoznam môže javiť ako úplný, predsa len existuje ešte ďalšia možnosť, ktorej zástancom bol napríklad Platón.

Podľa neho individuálne ľudské bytosti existujú ako duše ešte pred počatím a teda vtelením, a ak poznáte platónovú filozofiu, životným údelom jednotlivca je opäť sa od tela ako očistená duša oddeliť a vrátiť sa, podčiarkujem, vrátiť sa do pôvodného sveta večným foriem či ideí.

SkryťVypnúť reklamu

Tento pohľad, dodáva Kenny, bol vlastným aj niektorým platonikom či neoplatonikom z radov kresťanov či židov. Vráťme sa ale k trom spomenutým alternatívam a pozrime sa na ne porade.

Až keď sa narodí

Život individuálnej ľudskej bytosti začína narodením, alebo tesne po narodení, a napríklad niektorí Stoici dokonca takýto začiatok života spájali s prvým nádychom dieťaťa. Táto prvá alternatíva sa podľa Kennyho spája s otázkou tzv. infanticídy, teda morálnosti zabitia novorodenca, a dodáva, že bola široko prijímaná v pohanskej antike.

Jej dnešné ospravedlnenie, napríklad v prípade detí s ťažkým zdravotným postihnutím, sa dá postaviť napríklad na teórii osobnosti britského lekára a filozofia 17. storočia Johna Lockea. V kocke, narodené dieťa ešte nie je osobou a preto nemá ľudsko-právnu ochranu.

SkryťVypnúť reklamu

Táto pozícia je dnes ale zastávaná minoritne a nemorálnosť infanticídy sa podľa Kenny dá použiť ako lakmusový test pri otázke potratu, mimomaternicového oplodnenia či výskumu na kmeňových bunkách.

Ak by pri danom úkone či zákroku malo ísť o infanticídu, potom by mal byť odmietnutý ako morálne neprípustný.

Od počatia

Pozrime sa teraz na možnosť začiatku života jednotlivca počatím. Kenny poukazuje na skutočnosť, že táto alternatíva je v dominantnom postavení v dnešnej rímsko-katolíckej cirkvi a to od roku 1869.

Predtým bola v minoritnej pozícii a namiesto nej sa uplatňoval princíp tzv. oduševnenia či animácie (z ang. „ensoulment“). O čo pri tom išlo?

Väčšina dovtedajších kresťanských mysliteľov verila, píše Kenny, že „ľudská duša bola priamo stvorená Bohom a vložená do embrya v bode, keď sa ukončila formácia tela a všeobecne sa tvrdilo, že tomu tak bolo okolo 40 dní po počatí.“

SkryťVypnúť reklamu

Komplexnejšiu verziu tohto pohľadu zastával aj významný stredoveký teológ a filozof Tomáš Akvinský: embryo odlišné od tela matky schopné prijať živiny začínalo s tzv. vegetatívnou dušou a tú neskôr nahradila živočíšna duša, ktorá sa už prejavuje aj vnímaním a cítením.

Až v bode, keď takéto telo Boh naplnil racionálnou dušou sa zo zvieraťa stáva racionálny človek. do tohto bodu, zakončuje Kenny, bol síce pre Akvinského morálne neprístupný, ale nebol považovaný za vraždu, teda úmyselné zabitie ľudského jednotlivca.

Iba pripomínam, že tejto Aristotelovskej teórii o duši som sa venoval v 97. dávke, ktorú si určite vypočujte.

Tento oduševnený pohľad na začiatok života nebol podľa Kennyho a iných autorov konsenzom v kresťanskom stredoveku, a i keď nešlo o vraždu, nemorálnosť ukončenia života tohto pred-ľudského organizmu, bola stále vnímaná ako útok na tzv. potenciálny ľudský život. Hovorilo sa tu napríklad o tzv. interpretatívnej alebo očakávanej vražde budúceho človeka.

SkryťVypnúť reklamu

Jednotné stanovisko ale neexistovalo a Kenny dodáva, že rôzni pápeži rímskej cirkvi argumentovali ako v prospech oduševneného začiatku života, tak i začiatkom v momente počatia.

Medzi počatím a narodením

Posuňme sa teraz k tretej alternatíve, podľa ktorej život individuálnej ľudskej bytosti začína niekde medzi počatím a narodením.

Kedy ale? V ktorej časti tehotenstva? Keď sa fétusu, teda plodu, sformovali životne dôležité orgány či od momentu, keď matka cíti jeho pohyby? Kenny hovorí, že sa jedná o zmätočnú otázku. Ak otázka: „Kedy začína život?“ znamená „V ktorom štádiu?“, odpoveďou je potom: „V každom.“

Podľa neho je táto otázka irelevantná vzhľadom na tú otázku, ktorá je v centre našej pozornosti, a tou je otázka určenie morálneho statusu embrya. Veď predsa, aj červíky či púčiky ruží sú živé, ale ich život nie je chránení zákonom.

SkryťVypnúť reklamu

Jeho návrh je nasledovný. Namiesto „Kedy začína život?“ je lepšie spýtať sa „Kedy začína život individuálnej osoby?“ a táto otázka nie je ani vecou biológie či teológie, ale filozofie a podľa Kennyho sa jej politici radi a úspešne vyhýbajú.

Prečo? Pretože na ňu neexistuje ľahká a jednoznačná odpoveď. Vo zvyšnej časti tejto dávky skúsim čím zrozumiteľnejšie reprodukovať spôsob, akým o nej uvažuje Kenny.

Individuálna ľudská osoba

Otázka ľudskej osobnosti (z ang. „personhood“) je podľa neho otázkou začiatku života a na jej zodpovedanie dokonca nie je potrebné pracovať s kvázi-teologickým konceptom duše.

Kenny tvrdí, že na jej zodpovedanie „stačí reflektovať nad pravdami, ktoré sú samozrejmé a z tohto dôvodu ľahko prehliadnuteľné.“

Začína s týmto príkladom. Ak sa matka pozrie na svoje dieťa, ktoré o šesť mesiacov oslávi svoje 21 narodeniny, určite bude mať pravdu, keď povie: Ak by som mala pred 21 rokmi potrat, zabila by som ťa. Túto samozrejmosť si berie Kenny za svoj začiatočný bod a najprv sa pozerá na morálny status fétusu, plodu, a potom embrya, pričom tvrdí, že v prvom prípade ide bez pochyby o člena morálnej komunity s právami rovnakými ako dospelí jednotlivci.

SkryťVypnúť reklamu

Fétus síce ešte nie je schopný morálneho rozmýšľania ani racionálneho posudzovania, ale to predsa nevedia ani novorodenci či malé deti. Ale, pokračuje Kenny, je to práve „táto dlhodobá schopnosť racionality, vďaka ktorej udeľujeme dieťaťu rovnakú morálnu ochranu ako dospelému človeku a mali by rovnako rešpektovať čokoľvek s tou istou schopnosťou, hoci aj pred narodením.“

Poukazuje sa tu teda na dlhodobý potenciál rozvinutia racionálnych schopností a v tomto bode eseje pokračuje s vysvetlením rozdielu medzi ľudským a neľudským dieťaťom, teda mláďaťom.

Kenny tak berie právnu ochranu dieťaťa šesť mesiacov pred narodením ako samozrejmú pravdu a následne sa pozerá na čas od počatia až k tomuto bodu. Samozrejmosť tu podľa neho strieda komplexnosť. A ký je morálny status ľudského embrya?

SkryťVypnúť reklamu

Morálny status ľudského embrya

O čom sa v tomto bode predsa len nedá pochybovať je skutočnosť, že ľudské embryo je „detailným plánom pre štruktúru špecifickej ľudskej bytosti.“

To nie síce je najhoršia premisa, ale k tomu, aby malo embryo plné ľudské práva je potrebné zistiť, či obsahuje štruktúru nie špecifickej, ale individuálnej ľudskej bytosti.

Kenny tvrdí, že špecifická ľudská bytosť ešte nie je individuálna ľudská bytosť.

Inými slovami, DNA, náš detailný plán, nie je identický s našou osobnosťou (z ang. „personhood“ a nie „personality“). Rozlíšenie tak stojí na tzv. špecifikácií vlastností a individualizácií osôb, teda racionálnych jednotlivcov a Kenny hovorí, že špecifikácia nie je dostatočnou podmienkou individualizácie.

Napríklad, špecificky identické dvojičku sú stále dve rôzne individuálne osoby. Metafyzicky sa tu tak trochu vraciame k otázke látky a formy.

SkryťVypnúť reklamu

Kenny následne poukazuje na biologický fakt, že v rannom štádiu po oplodnení, i keď so špecifickým plánom, embryo nemôže byť chápané ako individuálna ľudská bytosť.

„Nová bunka, ktorá vznikne spojením dvoch pohlavných buniek je totipotentná, čo znamená, že sa z nej vyvinú všetky rôzne tkanivá a orgány ľudského tela a tiež tkanivá, ktoré sa stanú placentou. V začiatočných dňoch sa z embrya môže stať niečo, čo vôbec nie je ľudská bytosť alebo niečo čo je jednou ľudskou bytosťou alebo niečo čo je dvomi a viacerými ľuďmi.“

Dostávame sa na koniec jeho argumentu a upozorňuje, že slovo „identický“ tu má dva rôzne významy, ako už bolo povedané: na jednej strane je špecifická identita a na druhej identita individuálna; a tento rozdiel opäť dobre demonštrujú už spomínané dvojičky.

SkryťVypnúť reklamu

Na rozdiel od doby medzi fétusom a dospelým človek, v prípade doby medzi embryom a fétusom nejde o neprerušenú históriu jedného individuálneho života. Inými slovami, medzi embryom a dospelým človekom je síce neprerušená história vývoja vo veci špecifickej identity, ale nie na úrovni identity individuálnej.

Kenny hovorí, že „fétus, dieťa a dospelý človek majú kontinuálny individuálny vývoj, ktorý pohlavná bunka a embryo nemajú.“ Z toho vyplýva záver, že zničenia embrya nie je vražda, a keďže nejde o infanticídu, potom podľa neho existujú dôvody na uprednostnenie napríklad ochrany života matky či vedeckého výskumu na kmeňových bunkách pred ochranou embrya.

Na záver ešte dve otázky.

I keď podľa Kennyho nejde v prípade embrya o infanticídu, mohol by byť stále morálny status embrya taký, že by si zasluhoval právnu ochranu? Ak áno, dá sa tento status obhájiť iba teologickou alebo aj sekulárnou argumentáciou? Ako už bolo naprieč touto dávkou na viacerých miestach naznačené, odpoveď by mohla mať do činenia s tzv. potenciálnosťou ľudskej osoby.

SkryťVypnúť reklamu

Druhá otázka znie takto. Ak Kennyho argument naznačuje, že embryo nemá morálny status individuálnej ľudskej bytosti, čo by ste povedali na nasledovné.

Ak vzhľadom na tento argument nejaký pár príde o svoje dieťa skôr, aby by dosiahlo štádium plodu, je vôbec správne, aby niečo či niečoho oplakávali a cítili smútok zo straty? Je k tomu dôvod?

Použitá a odporúčaná literatúra

Anthony Kenny, „The Beginning of Individual Human Life“

David A. Jones, „A Theologian’s Brief“

Mary Warnock, An Intelligent Person’s Guide to Ethics

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu