Stoický pokoj v čase krízy: Tri praktické rady Marca Aurelia

Vypočujte si podcast

Počúvajte cez >> Apple podcasty | Spotify | Google podcasty | RSS

V ťažkých situáciách si treba zachovať chladnú a pokojnú hlavu. Zachovať pokoj. Súčasná situácia je veru extra ťažká, a preto riešením nemusí byť iba pokoj, ale pokoj stoický. Ako ho ale získať? Aký návod na to odporúča cisár Marcus Aurelius, jeden z najznámejších neskorých stoikov?

Stoicizmus nie je na našom podcaste novou témou a či už pred alebo po vypočutí tejto dávky vám určite odporúčam dávku 42 a 43, kde som o ňom hovoril oveľa viac.

Ak Platón vo svojom dialógu Štát navrhoval, že ideálnym politickým lídrom by mal byť tzv. filozof-kráľ, jeden z mála príkladov by mohol byť práve rímsky cisár Marcus Aurelius (121-180), ktorý žil, panoval a písal v druhom storočí po Kristovi.

Viacerí z vás možno poznáte jeho známe dielo Meditácie, ktoré nájdete v slovenskom preklade ako Myšlienky k sebe samému, a niektoré z nich si dnes predstavíme. Čo ste ale možno o Aureliovi nevedeli je to, že posledné roky svojho života čelil on a rímska ríša jednej z najzákernejších epidémii v európskych dejinách, a tento mor, ktorý si vyžiadal takmer 5 miliónov ľudských životov, je po ňom dokonca pomenovaný.

Aurelius sa celým menom volal Marcus Aurelius Antoninus a hovoríme tak o tzv. Antonínskom more; a jeho Myšlienky k sebe samému napísal práve v tomto čase.

Môžeme preto povedať, že nakoľko na sklonku svojho života prechádzal horšími časmi ako my, Aureliové rady ako počas koronakrízy neprísť o duševné zdravie sú pre nás o to cennejšie. Inými slovami, i keď túto pandémiu väčšina z nás fyzicky prežije, do konca života nás môže poznačiť pocit strachu, úzkosti či beznádeje, ktorý v nás vyvolala.

Ako vyjsť z tejto krízy vnútorne silný? Ako sa psychicky nezlomiť a zachovať si pokoj? Aurelius má pre nás tri veľmi praktické filozofické rády.

Čo je v mojich rukách?

Veľká časť stoickej filozofie, ak nie celá, by sa dala sumarizovať známym morálnym princípom, ktorý znie nasledovne: Naučte sa pokojne prijať to, čo sa vám deje a nedokážete to ovplyvniť a, na druhej strane, buďte dostatočne silní zmeniť to, čo zmeniť môžete.

Na záver, či na začiatok, je potrebná rozvážnosť (či múdrosť) na to, aby sme vedeli tieto dve situácia odlíšiť. Ak to nedokážeme, riskujeme, že budeme bojovať proti veterným mlynom, alebo že budeme dookola prehrávať v boji, ktorý nielenže vyhrať dokážeme, ale dokonca musíme. Inak sa budeme točiť v začarovanom kruhu.

Stoicizmus sa radí medzi tie filozofie, ktoré staja na tzv. etike cností, podľa ktorej dobro nášho konania vychádza z dobre formovaného ľudského charakteru. Napríklad, skutočne odvážne skutky vie konať iba odvážny človek alebo rozhodovať spravodlivo vie iba človek, ktorý je sám spravodlivý. Odvaha a spravodlivosť sú tak cnosti, ktoré si musí človek osvojiť.

Podľa Aurelia a ďalších stoikov je jednou zo základných cností rozvážnosť a je to práve ona, cez ktorú sa človek učí rozlišovať, čo v jeho rukách je a čo už nie.

Spýtajme sa túto otázku vzhľadom na súčasnú koronakrízu: Čo mám vo vlastných rukách a čo už nie? Viem vyvinúť vakcínu? Viem pomôcť pri testovaní? Viem pomôcť nosením rúška? Viem nakúpiť susedovi? Atď.

Po krátkom zamyslení prichádzam k záveru, že mnoho vecí naozaj nestojí na mne a mohli by sme zovšeobecnene povedať, že úplne všetko nebudem mať pod kontrolou nikdy. Niektoré veci, či už hovoríme o pandémii alebo nie, sa mi vždy budú jednoducho diať a budem môcť spraviť len zdanlivo málo na ich vyriešenie.

Samozrejme, dodal by Aurelius, vždy existujú aj veci, ktoré v rukách mám a tie môžu mať formu buď fyzického skutku alebo myšlienky. Inými slovami, môžem vzhľadom na vonkajšie okolnosti nejako zareagovať alebo si o nich niečo myslieť.

Aurelius v tomto bode poukazuje na neprekvapivý fakt. I keď často nie sme schopní zareagovať na vonkajšie udalosti konaním, takmer vždy, či možno naozaj vždy, je úplne na nás, ako budeme o nich rozmýšľať. Ako hovorí, citujem, „To čo nás znepokojuje nie sú veci, ktoré sa nám dejú, ale naše vlastné názory o týchto veciach.“ Inými slovami, náš pokoj nám neberú životné okolnosti, ale naše posudzovanie týchto okolností: či ich chápeme ako zlé, katastrofické, stresujúce alebo bezvýchodiskové. Sú ale tieto okolnosti naozaj takými, alebo sú takými len preto, že si to o nich myslíme?

Skutočnosť, že je vždy v našich rukách, čo si budeme o veciach, ktoré sa nám dejú myslieť je prvou Aureliovou radou na zvládnutie hocijakej situácie – a to ako negatívnej, tak aj pozitívnej.

Aplikujme túto radu na súčasnú koronakrízu. To, čo v nás vzbudzuje strach nie je samotný koronavírus, ale sú to naše myšlienky a názory, ktoré naň máme. Pokračujúc v tejto aplikácii môžeme povedať, že to nie sú ľudia, ktorí nenosia rúška a nerešpektujú povinný odstup, ktorí sú zdrojom nášho hnevu.

Naopak, zdrojom tohto hnevu a frustrácie je spôsob, akým nad nimi rozmýšľame; čo si o nich myslíme. A opäť sa vraciame k už povedenému: koronavírus ani druhých asi nezmením, ale moje zmýšľanie o nich zmeniť môžem. Ako? A tu prichádza druhá Aureliova rada.

Zmena charakteru je zmenou rozmýšľania

Práca na zmene nášho myslenia je pracou na zmene nášho charakteru a niektorí filozofi dokonca hovoria, že náš charakter nie je nič viac a nič menej ako spôsob, akým rozmýšľame; pretože ako rozmýšľame, tak budeme aj konať.

Aurelius radí, aby sme si osvojili rozumové cnosti, teda správne spôsoby rozmýšľania, a to ako už spomínanú rozvážnosť tak aj trpezlivosť či sebadisciplínu a tie nám pomôžu v boji s nezdravými emóciami ako napríklad strach či hnev. Opäť, strach sám o sebe nie je zlý ani dobrý, ale spôsob akým o ňom rozmýšľame zlým byť môže — a ten nás môže viesť k zlému konaniu.

Napríklad, ak mám strach z nereálneho nebezpečenstva, to môže viesť k stresu a úzkosti; a naopak, ak nemám strach z reálnej hrozby, to môže viesť k ľahkomyseľnosti, ľahostajnosti či pochabosti.

Ako v tomto bode pripomína súčasný stoický filozof a terapeut Donald Robertson, slovo „emócia“ pochádzajú z gréckeho pathos, odkiaľ máme naše slová ako patologický či patológia. Zdá sa teda, že patologické správanie pramení zo zlého premýšľania nad vonkajšími podnetmi a zmena tohto premýšľania je základným princípom tzv. kognitívno-behaviorálnej terapie, ktorú vlastne vymysleli Stoici.

Ako ale cnosti ako rozvážnosť či trpezlivosť získať? Aurelius v súlade s etikou cností hovorí, že dobrý charakter sa buduje napodobňovaním rozmýšľania a správania iných, už cnostných ľudí. Treba preto hľadať tzv. role models, teda ľudí, ktorých považujeme za vzory danej cnosti. Platón mal svojho Sokrata, Aristoteles svojho Platóna a vy tiež určite nájdete človeka, ktorého prítomnosť (i keď v knižnej podobe) vás robí lepšími, učí vás lepšie premýšľať.

Dostávame sa teraz k poslednej tretej Aureliovej rade, pred ktorou si zopakujme predchádzajúce dve. Po prvé, nikdy nebudeme mať všetko pod kontrolou a to je zdrojom úzkosti, stresu a iných psychických porúch. Čo ale pod kontrolou môžeme mať nie je to, čo sa nám deje, ale to, ako o tom premýšľame. A po druhé, naučme sa nad vecami, ktoré sa nám dejú správne rozmýšľať a to posilnením nášho charakter. Ako?

Imitáciou a osvojením si spôsobu rozmýšľania a správania ľudí s cnostným charakterom, a ak neviete kde začať, začnite napríklad s prečítaním Aureliových Myšlienok k sebe samému.

Memento mori

Tretia a posledná Aureliová rada je krátka, ale o to dôležitejšia. Koronakríza v nás vzbudila rôzne negatívne emócie, dotlačila nás k rozmýšľaniu nad vecami, ktoré by sme si inak nepripustili a jednou z nich je otázka našej vlastnej smrti. Aureliova rada tu znie takto: premýšľajte nad vlastnou smrťou a čím skôr sa s ňou zmierte a prijmite ju.

Skôr či neskôr nás čaká všetkých a to od dňa nášho narodenia. Môžeme to zmeniť? Je skutočnosť našej smrteľnosti v našich rukách? Nie, nie je. Čo ale zmeniť vieme a čo nám môže dať vnútorný stoický pokoj je prijať tento fakt a oslobodiť ho od negatívnych myšlienok, ktoré máme so smrťou spojené.

Samozrejme, Aurelius nás nenabáda smrť vyhľadávať, ale radí, aby sme na ňu boli pripravení, keďže nás môže ľahko zaskočiť. Memento mori, teda „pamätaj, že musíš umrieť“, povedala by iná ako stoická tradícia a Aurelius hovorí vo svojom diele niečo veľmi podobné a dovolím si ho parafrázovať.

Všetko, čo jedného dňa príde, by nám malo byť blízke a nemalo byť nás to zaskočiť. Myšlienka na smrť či chorobu a ich realita by nás nemali prekvapiť o nič viac ako jarná krása a vôňa ruží , či ako jesenná sladká chuť ovocia.

A je to práve takýto spôsob premýšľania, ktorý je zdrojom pravého stoického pokoja.