Vypočujte si podcast
Počúvajte cez >> Apple podcasty | Spotify | Google podcasty | RSS
Jeden americký novinár sa nedávno vyjadril, že pandémia koronavírusu postavila vlády pred tú najhoršiu voľbu: či si zničia ekonomiky a blahobyt alebo prídu o milióny životov.
Stojíme ale naozaj pred touto románovou Sofiinou voľbou? Ide o hru s nulovým súčtom alebo o falošnú dichotómiu?
Nietzscheho žalospev
„Boh je mŕtvy. My sme ho zabili.“ a tento Nietzscheho žalospev otvoril dvere 20. storočiu.
Ak je ale Boh mŕtvy, teda ak dovtedajšia absolutistická kresťanská morálka a hodnotový systém stratili svoj zmysel, čo ďalej? Nietzsche slávne navrhol, že musí prísť k tzv. prehodnoteniu všetkých hodnotou a návratu k tým predkresťanským.
Toto prehodnocovanie ale nečakalo na Nietzscheho slová a už na prelome 18. a 19. storočia sa vedecké rozmýšľanie odrazilo aj v morálnom teoretizovaní britského filozofa a právnika Jeremyho Benthama, ktorý formuloval tzv. utilitarizmu.
Jeho základný princíp znie nasledovne: správne je to konanie, ktorého následky prinesú čím väčšiu využitie, utilitu či šťastie pre čím viacerých. Áno, pamätáte si veľmi dobre, Benthamov ranný utilitarizmus je skrz naskrz matematický, úžitok následkov konania sa ráta cez tzv. utily, no a čím viac utilov naše konanie prinesie, tým lepšie.
Počuli ste o tzv. „cost-benefit“ analýze, teda pohľade na pomer nákladov a výnosov pri zvažovaní nejakého rozhodnutia? Áno, stále Jeremy Bentham.
Čo má ale Nietzsche, Bentham a kresťanstvo spoločné so Sofiinou voľbou, pred ktorú sú postavené dnešné vlády? Odpoveď jedným slovom: všetko.
Bentham a Kant
Zjednodušme naše rozmýšľanie o morálnych teóriách na dva pohľady. Na jeden strane je utilitarizmus, ktorý bol mainstreamovou filozofiou počas prevažnej časti 19. a 20. storočia a na druhej strane je svetonázor, ktorý môžeme nazvať deontologický a jeho zástupnom môže byť do značnej miery kresťanstvo, ale taktiež napr nemecký filozof Immanuel Kant.
Hlavný rozdiel týchto dvoch pohľad je ten, že utilitarizmus je relativistický a deontológia má tendenciu byť absolutistická.
Abstraktne tento rozdiel znamená to, že pri utilitarizme neexistujú absolútne morálne hodnoty či princípy a vždy sa nájdu výnimočné okolnosti – jednoducho výnimka potvrdzuje pravidlo. Na druhej strane je deontológia (z gréckeho deon čo znamená „povinnosť“) a tá tvrdí, že absolútne hodnoty či princípy, ktoré máme povinnosť vždy a za každých okolností dodržať či neporušiť existujú – a to nielen tak, ale nevyhnutne.
Čo tento rozdiel ale znamená prakticky? Predstavte si to cez známy a zľudovený rebríček hodnôt.
Podľa utilitarizmu je síce možné vystavať nejakú hodnotovú pyramídu, ale najvyššia hodnota nie je nikdy najvyššia a akákoľvek iná ju môže tromfnúť. Na druhej strane, pri deontológii je najvyššia hodnota nedotknuteľná.
Utilitarizmus, deontológia a korona kríza
Zdá sa, že toto rozlíšenie medzi utilitarizmom a deontológiou môžeme aplikovať priamo na našu Sofiinu voľbu, ktorá sa pýta, či je možné obetovať stratu ľudských život za záchranu ekonomiky a naopak. Dve hodnoty, ktoré sú tu na miske váh sú ľudský život a, všeobecne povedané, ľudský blahobyt.
Podľa utilitarizmu je síce možné povedať, že jedna z nich je väčšia, ale vždy existujú situácie, keď sa to môže vymeniť. Niekto by mohol tak dnes povedať, že záchrana života je za normálnych okolností cnostný cieľ, ale vzhľadom na celkové straty, náklady a utrpenie ostatných, je potrebné isté obete na životoch prijať.
Spoločné dobro, alebo utilitaristickým slovníkom povedané, „čím väčšie šťastie čím viacerých“, je tu nadradené nešťastiu, teda smrti niekoľkých.
Deontológia hovorí pravý opak. Áno, je pravdou, že čiastočné zničenie ekonomiky môže zásadne znížiť životný štandard mnohých. Ale ochrana života tých najzraniteľnejších je kategorický morálny imperatív a je priam neľudské dať na jednu misku vás obetovanie čo i len jedného života a na druhú skrachovanie akéhokoľvek množstva podnikov či akúkoľvek zvýšenú mieru nezamestnanosti.
Samozrejme, skrachovanie aj nezamestnanosť je zlom, ktoré musíme dočasne prečkať, ale je to neporovnateľne, doslova neporovnateľne menšie zlo oproti tomu, aby sme riskovali stratu čo i len jedného života.
Zjednodušene som predstavil dva protichodné morálne pohľady na svet, aplikovali sme ich na súčasnú krízu a teraz je na virtuálnom stole úvodná otázka, či vlastne otázky.
Má si medzi životmi a ekonomikou vybrať Sofia?
Je toto rôzne chápanie rebríčka hodnôt Sofiina voľba? Ide o buď-alebo dichotómiu, teda hru s nulovým a nie pozitívnym súčtom, kde pridať na jednu stranu znamená vždy ubrať na strane druhej? Vo zvyšku dávky načrtnem dva spôsoby, ako nad týmito otázkami rozmýšľať.
Prvou možnosťou je uznať, že sa naozaj jedná, akokoľvek dočasne, o Sofiinu voľbu. V tom prípade je už iba otázkou, ktorý z už spomínaných dvoch morálnych svetonázorov je vlastný politickej väčšine, ktorá následne určí, aké hodnota je na vrchole spoločenskej hodnotovej pyramídy.
Druhou možnosťou je pokus o narušenie predstavy, že sme na morálnej križovatke a čelíme morálnej dileme. Riešením tu nie je snaha o skĺbenie utilitarizmu s deontológiou — i keď aj to už mnohí skúšali a výsledkom je tzv. „rule-utilitarianism“, teda utilitarizmus pravidiel.
Naopak, riešením je skôr pokus o zhodnotenie, ktorý morálny svetonázor je vzhľadom na súčasnú situáciu ten lepší, pravdivejší či pragmatickejší. A to môže byť jeden z týchto dvoch, alebo aj nejaký tretí, štvrtý či iný. Zostaňme ale s našimi dvoma.
Tá lepšia voľba
Verím, že dejiny 20. storočia ukázali, že utilitarizmus, minimálne vo forme tzv. „act-utilitarianism“, teda „utilitarizmu skutku“ nie je tou správou cestou, keďže neváha obetovať kohokoľvek pre blaho celku.
Kantova deontológia je tak násobne príťažlivejšia, pretože uznáva istú neodňateľnú hodnotu každého jednotlivca. Samozrejme, táto hodnota nie je absolútna, ako by tomu bolo napríklad pri kresťanstve, ale stále je veľmi široko definovaná ľudskou racionalitou. Ako by mohol Kant vyriešiť našu Sofiinu voľbu?
Zatiaľ čo utilitarizmus si mali tendenciu osvojiť totalitné režimy, Kantova deontológia, nakoľko individualistická v zmysle jej dôrazu na rozhodovanie, práva a povinnosti jednotlivca, je vhodná pre demokracie. V akom zmysle?
Pokiaľ utilitarizmus je založený na externe vymáhateľných dôvodoch pre ľudské konanie, Kantova morálka apeluje na ľudské svedomie a jeho vlastné presvedčenie o tom, ako konať.
Tento apel je formulovaný cez jeho známy kategorický imperatív, ktorý znie v jednoduchej forme takto: nikdy sa nesprávaj k iným ako k prostriedku, ale vždy ako k cieľu v sebe samom.
Prakticky to znamená, že s ľuďmi nemožno manipulovať a vždy ich treba presviedčať, aby videli v nejakom opatrí jeho dobro oni sami a následne sa preň oni sami rozhodli. Základnou hodnotou je tu tak dôvera k autonómnemu rozhodovaniu.
Absolútne zákazy a vedľajšie následky
Čo by na záver Kant povedal ohľadne výberu medzi obetovaním ľudského života a ochránením spoločného blaha?
Ak by podľa kategorického imperatívu existoval absolútny zákaz úmyselne zabiť nevinného človeka, tento zákaz má vnútornú morálnu povinnosť dodržiavať každý človek a jeho nedodržanie degraduje ľudskosť daného jednotlivca.
Tým pádom, akékoľvek konanie by bola jednotlivcom na úrovni obce či štátu nariadené, nikdy ale nikdy nemôže ísť proti tomuto imperatívu.
V rámci takéhoto absolutistického pohľadu na morálku sa ale často diskutuje o jednej veci, ktorá je vzhľadom na našu zdanlivú Sofiinu voľbu smerodajná.
Áno, je absolútne neprijateľné úmyselne konať s cieľom zabiť nevinného, ale čo ak je jeho smrť predvídateľným, ale nezamýšľaným vedľajším následkom môjho konania?
Ako je tomu aj v prípade sebaobrany, takáto smrť, nakoľko zlá, je prijateľným vedľajším následkom nášho rozhodovania -- a o tomto tzv. princípe dvojitého efektu som už hovoril v 6. dávke o morálnej dileme s električkou a tiež v dávke 7. o dileme so zaseknutým jaskyniarom. Čo by to mohlo prakticky znamenať pre naše časy korona krízy?
Záverečná aplikácia
Žiadne rozhodnutie a konanie, osobné či politické, nemôže mať v rámci načrtnutej deontológie úmysel zabiť nevinného.
Čo ale možné je, je akceptovať smrť človeka ako nechcený, i keď predvídateľný vedľajší následok. Viem, že niekto či niekoľkí umrú vzhľadom na bezvýchodiskovosť a tragickosť súčasnej situácie, ale ich smrť nezamýšľam a nechcem, a vedome konám všetko preto, aby som každej z nich zamedzil.
Aplikujme toto rozmýšľanie na otváranie ekonomiky. Okrem základného práva na ochranu života majú ľudia aj základné právo na slobodné konanie a užívanie a zveľaďovanie svojich statkov (teda aspoň podľa briského filozofa Johna Lockea) a z toho vyplýva, že otváranie ekonomiky nie je len potrebné, ale nevyhnutné.
Áno, toto otváranie síce môže nepriamo viesť k istým úmrtia (podobne ako ich spôsobuje existencia diaľnic alebo mostov), ale tieto úmrtia nemôžu byť nikdy cieľom týchto opatrení. Ako tieto, či akékoľvek iné úmrtia v spoločnosti minimalizovať a predchádzať im?
Tu je odpoveď komplexná a nad rámec nášho dnešného dumania, ale v princípe je podobná ako v prípade diaľnic či mostov. Ide o nastavenie robustných celospoločenských opatrení, ktoré majú ľudia pre ich vlastné dobro povinnosť dodržiavať.
Ale, dodal by Kant, treba pamätať na to, že každá externá povinnosť je vždy podriadené vnútornej autonómii, a sloboda a zodpovednosť vždy leží na ramenách jednotlivcov — či už pre dobro alebo na škodu celej spoločnosti.
