Niektorí ľudia dodržiavali nariadenia, iní utekali z miest, opúšťali chorých, alebo si užívali posledné chvíle života. Aj takto to vyzeralo počas epidémií na území Slovenska v stredoveku a ranom novoveku.
"Človek 17. storočia mohol za svoj život zažiť niekoľko vĺn morových epidémií," hovorí v rozhovore pre SME historička DIANA DUCHOŇOVÁ z Historického ústavu SAV.
Jedným z hlavných opatrení proti šíreniu koronavírusu v súčasnosti je obmedzenie pohybu ľudí. Platilo podobné nariadenie na našom území aj v minulosti?
Medzi prvé opatrenia, ktoré vydával štát aj mestá, boli obmedzenia pohybu. Karanténa, ako je dnes, spočiatku trvala štyridsať dní.
Neskôr ju obmedzili na šestnásť aj z dôvodu finančných nákladov. Novoveká spoločnosť totiž nebola vôbec statická, ako si to možno predstavujeme.
Stovky až tisícky ľudí boli na cestách, jednak to boli cirkevní hodnostári, šľachtici, kupci, vandrujúci tovariši, študenti či žobráci a tuláci. Medzi prvými opatreniami miest tiež bolo, že žobrákov a tulákov hnali preč.
Nebolo to ako dnes, že by im vybudovali stanové mestečko. Mestá sa takýchto ľudí na okraji spoločnosti radšej zbavovali.
Aké boli konkrétne opatrenia v mestách?
Týkali sa dodržiavania hygienických zásad, napríklad, aby sa častejšie čistili ulice, odstraňovali zdochliny, mŕtvoly a plesnivé jedlo. Zakazovalo sa sypanie odpadkov na verejnosti alebo chov hospodárskych zvierat. Nakazených izolovali v špitáloch.
Budovali sa masové hroby, kam nosili telá nosiči mŕtvol, ktorí dostávali zvýšenú mzdu. Vyzerali ako havrany. Domy, kde boli chorí, zvykli označovať bielym krížom. V prameňoch sme sa stretli aj s tým, že napríklad v Modre také domy aj zamurovali.
Zamurovaných ľudí nechali umrieť, alebo ich neskôr vyslobodili?
O tomto už pramene nehovoria.
