BRATISLAVA. Minulý rok vedci na kraji Slnečnej sústavy zachytili stopy dlho hľadanej obrovskej vodíkovej steny.
Tentoraz okraj sústavy opäť prekvapil a opäť pri tom boli sondy Voyager, najvzdialenejšie telesá ľuďmi vyslané do vesmíru.
Po prvýkrát zmerali tlak, ktorý vytvárajú častice, plazma či kozmické žiarenie, keď do seba narážajú. Tento tlak je väčší, než astrofyzici čakali.
Pozorovania môžu znamenať, že na kraji sústavy sa nachádzajú aj ďalšie častice, s ktorými nik nerátal. Štúdiu zverejnili v časopise The Astrophysical Journal.
Šťastné načasovanie
Slnko pri svojej činnosti vyžaruje častice ako ióny či elektróny, ktoré hviezda zohrieva a zrýchľuje tak, že prúdia do okolia. Okolo sústavy tak vytvárajú obrovský obal zvaný heliosféra, ktorý siaha milióny kilometrov ďaleko za Pluto.
So zväčšujúcou sa vzdialenosťou sila častíc zo Slnka klesá. V okrajovej časti heliosféry totiž začnú narážať na kozmické žiarenie a častice z cudzích hviezd a medzihviezdneho priestoru.
Oblasťou síce preleteli obe sondy Voyager, no ich prístroje nemali možnosť priamo zmerať tlak, ktorý na seba častice vyvíjali.

Našťastie pre astrofyzikov presne v čase prechodu sond došlo na Slnku k javu, ktorý vytvoril špeciálne podmienky na určenie tlaku.
Činnosť našej hviezdy pravidelne spôsobuje, že vzplanie a uvoľní do okolia naraz mohutné zhluky častíc. Keď tieto zhluky putujú ďalej do vesmíru, môžu sa spojiť a vytvoriť obrovskú vlnu plazmy, ktorú tlačí magnetické pole Slnka.
Presne takáto vlna prešla okrajovou časťou heliosféry v roku 2012, keď sa v nej nachádzala sonda Voyager 2. Vlna spôsobila, že množstvo kozmického žiarenia dočasne ubudlo, čo sonda zachytila.
O štyri mesiace neskôr podobný úkaz zachytila aj sonda Voyager 1, ktorá sa už nachádzala v medzihviezdnom priestore.
Nepatrný tlak
Každá sonda zaznamenala iný úbytok kozmického žiarenia. Pri prechode vlny cez hranicu sústavy sa teda muselo čosi udiať.

Keďže vedci poznali vzdialenosť medzi oboma sondami, spolu s nameranými údajmi určili hodnotu tlaku na kraji heliosféry na približne 267 biliardtín pascalu. Aj keď ide o absolútne nepatrný zlomok atmosférického tlaku na Zemi, vedcov hodnota prekvapila, pretože čakali oveľa nižšiu.
"Znamená to, že k tlaku prispieva aj čosi, o čom sme ešte neuvažovali," ozrejmil pre web NASA astronóm a hlavný autor štúdie Jamie Rankin z Princetonskej univerzity.