Štart Apollo 11
Odpočítavanie a vzlet rakety
“Toto je malý krok pre človeka, ale ohromný skok pre ľudstvo.”
Neil Armstrong
Apollo 11

50 rokov od najväčšej cesty človeka

Misia, ktorá postavila ľudí na prašný nebezpečný povrch iného vesmírneho telesa.

Editor

Tento výnimočný projekt mohol vzniknúť len vďaka tomu, že platíte za obsah. Bez digitálneho predplatného by sme nemohli skúšať nové veci.

Ďakujeme za vašu podporu.

signature

Veľký modrastý polkruhy popretínaný bielymi pásmi. Vystupuje ponad šedý povrch posiaty krátermi, ponad povrch Mesiaca. Je to Zem, náš domov, miesto, kde dýchame a milujeme, kde sa ponáhľame aj oddychujeme, kde prežívame celé naše životy. Je to nádherný objekt, na ktorom sa odohrávajú všetky ľudské osudy, tak, ako ho videli astronauti na palube vesmírnej misie Apollo 8.

Každý dnes pozná ten záber. Ale bol to iba začiatok: začiatok úžasného dobrodružstva, na konci ktorého ľudská noha vystúpila na povrch iného vesmírneho teleso.

Pred päťdesiatimi rokmi sa Neil Armstrong a Buzz Aldrin, dvaja americkí astronauti postavili na Mesiac a zakývali celému ľudstvu. Misia Apollo 11, divoká, nebezpečná a riskantná operácia akej – snáď s výnimkou dávnych objaviteľských ciest plachetníc - dovtedy nebolo v dejinách obdoby, nakoniec skončila úspechom.

Toto je jej príbeh.

Držte sa, zúria vesmírne preteky. A Američania prehrávajú.

Prvá sonda na obežnej dráhe je sovietska. Prvý muž, prvá žena, prvý výstup do otvoreného kozmu – všetko vyhráva komunistická diktatúra. Vesmírne preteky sú pritom len pokračovaním vojny medzi týmito mocnosťami, studenej vojny vedenej inými prostriedkami.

Američania potrebujú veľké víťazstvo. A čo je viac, ako postaviť človeka na iné kozmické teleso, vyslať ho rovno na Mesiac a zabodnúť tam americkú vlajku. Lenže to je extrémne zložitá, drahá a nebezpečná cesta..

Apollo 8

Východ Zeme

Ak chcete pristáť na Mesiaci, nestačí, ak si to zmyslíte. Dokonca ani vtedy nie, ak ste prezidentom. Trvá to roky vývoja a testov, niekedy aj neúspešných. Ešte pred pristátím si tak v programe Apollo chceli Američania vyskúšať, či sa ľudia vôbec k Mesiacu dokážu vydať a bezpečne sa vrátiť naspäť. To bolo úlohou misie Apollo 8.

Franka Borman, James Lovell a William Anders sa stali prvými astronautmi, ktorí sa vybrali k inému vesmírnemu telesu, obkrúžili ho a prišli naspäť na Zem. Doraziť k našej prirodzenej družici im trvalo takmer tri dni a Mesiac obkrúžili desaťkrát.

A odfotili slávny Východ Zeme

Je štvrtého októbra 1957 a celý svet fascinovane počúva pípanie. V opakovaných signáloch nie je zakódovaný žiaden odkaz, no operátori rádiostaníc sa ho nevedia nabažiť. Doležitejšia ako správa je jej zdroj: naleštená kovová guľa veľká približne pol metra, ktorú na obežnú dráhu dostala sovietska nosná raketa.

Ľudia po prvý raz počujú rádiový signál vysielaný z obežnej dráhy našej planéty. Sovietska sonda oznamuje celému svetu, že sa začala nová éra. Sputnik 1 bude pípať ešte nasledujúce tri týždne.

Signál sovietskej sondy v USA správne pochopili ako štartovací výstrel nových pretekov. Ďalších dvadsať rokov sa budú dve svetové veľmoci pretekať v snahe posunúť hranice výskumu vesmíru. Cieľ znie šľachetne, no vesmírne preteky sa v skutočnosti stanú ďalším frontom studenej vojny. Bojuje sa na ňom technológiami aj propagandou.

Rok po tom, ako sa ozval Sputnik, zakladajú Spojené štáty agentúru NASA a jej vojenské dvojča DARPA. Obe organizácie majú za cieľ posunúť technológie a udržať krok so Sovietskym zväzom. Vývoj vesmírnych rakiet bol užitočný aj na vylepšovanie medzikontinentálnych nosičov jadrových zbraní a prítomnosť na obežnej dráhe pomáhala armádam pri špionáži aj pri komunikácii. V neposlednom rade sa súťažilo o imidž svetovej technologickej veľmoci.

NASA sa v nasledujúcich rokoch stane kľúčovýmm centrom pre vývoj vesmírnych technológií. Na vrchole vesmírnych pretekov zhltla viac ako štyri percentá celého federálneho rozpočtu Spojených štátov. Zameranie na vesmírny výskum už nikdy nedosiahlo takú silu, ako koncom 60. rokov minulého storočia, keď vyvrcholilo práve misiou na Mesiac.

“Chceme ísť na Mesiac. Chceme ísť na Mesiac v tomto desaťročí nie preto, že je to ľahké, ale preto, že je to náročné, pretože tento cieľ spojí a dá mieru našim schopnostiam a našej energii, pretože túto výzvu sme ochotní prijať a neochotní odložiť. Je to výzva, v ktorej hodláme zvíťaziť, rovnako ako v iných”
John F. Kennedy

Kennedy mal pravdu vo všetkom, aj keď sa naplnenia svojej vízie nedožil. O necelých desať rokov stála na štartovacej rampe raketa Apollo 11. Aby sa k nej dostali, museli Američania obetovať mnoho: vesmírny program zhltol počas dekády každoročne v priemere dve a pol percentá amerického hrubého domáceho produktu aj niekoľko ľudských životov. Hneď prvá misia Apollo počas testu zlyhala a požiar ešte na zemi zahubil celú jej posádku.

No misa na Mesiac si dodnes drží prvenstvá. Pol storočia po programe žiaden iný človek neopustil obežnú dráhu našej planéty ani sa nepostavil na povrch iného vesmírneho telesa.

Je 16. júla 9:27 hodín ráno a trojica mužov natlačená v priestore menšom ako kabína auta zacíti mierny otras. Prístupové rameno sa práve odpojilo od zariadení misie Apollo. Astronauti Niel Armstrong, Buzz Aldrin a Michael Collins sú hore už od štvrtej ráno a v stiesnenom priestore veliteľského modulu strávili už niekoľko hodín

crossection staurn 5
crossection staurn 5
Veliteľský modul misie Apollo

v ktorom sedeli astronauti

Servisný modul misie
Úniková raketa
Lunárny modul misie

ktorý dopravil posádku na Mesiac

Nádrž s tekutým kyslíkom
Jeden motor J-2

Slúžil na ďalšie manévrovanie vo vesmíre. Spaľoval tekutý vodík a kyslík. Zapálil sa približne 9 minút po štarte rakety po oddelení druhej časti, aby zachytil plavidlo na obežnej dráhe. Opäť sa zapálil dve a tri štvrte hodiny po štarte, aby posunul loď na cestu k Mesiacu

Nádrž s tekutým vodíkom
Druhá séria motorov J-2

Zapálili sa 3 minúty a 12 sekúnd po štarte.

Dve nádrže na palivo

Horná nádrž obsahovala 1,2 milióna litrov tekutého kyslíka, nižšia 700-tisíc litrov kerozínu. Motory pri štarte spálili 16 ton paliva za sekundu. Modul sa od zbytku rakety odpojil necelé tri minúty po štarte.

Petrolejová nádrž
Raketové motory F1

Obrovská raketa Saturn V spúšťa svoj prvý motor. Ľudia sledujúci štart naživo uvidia najprv tichý záblesk svetla, akúsi novú oranžovú hviezdu rodiacu sa na horizonte. O pár sekúnd neskôr sa zapínajú ďalšie štyri motory rakety a svetlo pripomína vychádzajúce slnko. Raketa sa začína pomaly dvíhať zo Zeme. Jej posádka sa našej planéty dotkne až o 195 hodín neskôr. Až teraz zaplavuje okolo stojace davy ľudí ohromný hluk rakety. Podľa odhadov sa na štart z okolitých pláží ciest a polí pozerá milión ľudí.

Kontrolné stredisko štartu odkazuje astronautom: “Veľa šťastia a šťastnú cestu.” “Ďakujeme veľmi pekne, vieme že toto bude dobrý let,” odpovedá veliteľ Neil Armstrong. Jeho istota je obdivuhodná, NASA totiž prvý misiu Apollo so živou posádkou vyslala do vesmíru ani nie pred rokom.

Ohromná raketa ale bez problémov dopraví astronautov na obežnú dráhu Zeme. Dve a trištvrte hodiny po štarte sa opäť zapínajú motory. Apollo 11 opúšťa obežnú dráhu našej planéty a vydáva sa na tri dni trvajúci cestu k Mesiacu.

Apollo
Padák

Nos riadiaceho modulu ukrýval padáky, ktoré spomalili zostup natoľko, aby mohol modul dopadnúť na hladinu oceánu.

Sedačky astronautov

Počas štartu a pristávania astronauti sedeli jeden vedľa druhého pripútaní v sedačkách.

Riadiaci modul

Toto je miesto, kde astronauti strávili väčšinu času. Riadiaci modul sa od zvyšku lode odpojil pred návratom do zemskej atmosféry. Bol jedinou časťou vesmírnej lode, ktorá sa vrátila na zem.

Servisný modul

Poskytoval podporu posádke a dodával elektrinu riadiacemu modulu. Obsahoval tiež motor, ktorý loď poháňal.

Palivová nádrž

Veľké nádrže niesli palivo pre motor servisného modulu.

Tryska motora

Hlavný motor dostal Apollo na aj preč z obežnej dráhy Mesiaca. Mohol tiež korigovať cestu Apolla medzi Zemou a Mesiacom.

Lunárny modul (vrchná časť)

Pilot riadil lunárny modul a tento modul bol miestom, kde žili astronauti počas pobytu na povrchu Mesiaca. Mal malý raketový motor, ktorý ho dostal z povrchu Mesiaca, aby sa modul mohol spojiť so zvyškom lode na obežnej dráhe.

Spájajúci tunel

Astronauti využívali tento tunel na presun medzi riadiacim modulom a lunárnym modulom - v čase, keď sa obe časti znovu spojili.

Lunárny modul (pristávacia časť)

Pristávacia časť mala dlhé, pavúka pripomínajúce nohy a väčší motor, ktorý pristával na Mesiaci. Táto časť zostala na povrchu Mesiaca.

Zostupový motor

Brzdil lunárny modul počas zostupu k Mesiacu.

Experimentálny náklad

Zostupová časť ukrývala zariadenie a nástroje pre astronautov, aby na Mesiaci mohli vykonávať vedecké experimenty.

Pristávacie chodidlo

Široké, kruhové ukončenie nohy modulu pripomínalo chodidlo. Pomáhalo rozložiť hmotnosť lode, keď sa dotkla povrchu. Keď sa pristávací modul dotkol povrchu, rozžiarilo sa kontaktné svetlo, ktoré astronautom oznamovalo, aby vypli motor.

Pätica motorov F1 vystrelila nosnú raketu Saturn V do vesmíru z Kennedyho vesmírneho strediska. Loď Apollo sa nachádza na vrchole tejto rakety.
Motory Saturnu V nasmerujú Apollo na dráhu k Mesiacu.
Riadiaci a servisný modul sa oddeľujú od rakety Saturn V a otáčajú sa o 180 stupňov.
Riadiaci a servisný modul Apolla sa znovu pripájajú k lunárnemu modulu, ktorý je stále spojený s zvyškom rakety Saturn V.
Zvyšok rakety Saturn V sa oddeľuje, riadiaci, servisný a lunárny modul pokračujú k Mesiacu.
Cesta k Mesiacu trvá 102 hodín a 45 minút. Lunárny modul sa oddeľuje od riadiaceho a servisného modulu a pripravuje sa na pristátie na Mesiaci.
Riadiaci a servisný modul krúžia na obežnej dráhe Mesiaca so zvyšným astronautom. Lunárny modul pristáva s dvojicou astronautov, ktorí kráčajú po povrchu Mesiaca.
Vrchná časť lunárneho modulu sa znovu spája s riadiacim a servisným modulom, takže sa dvojica astronautov môže presunúť naspäť do riadiaceho modulu. Lunárny modul sa odpája.
Riadiaci a servisný modul smerujú naspäť na Zem.
Servisný modul sa pred návratom do zemskej atmosféry oddeľuje od riadiaceho modulu.
Riadiaci modul je jedinou časťou misie Apollo, ktorá sa vracia na Zem.
Riadiaci modul začína finálny zostup do atmosfére Zeme.
Odpor vzduchu spomaľuje zostup riadiaceho modulu, následne sa otvárajú brzdiace padáky, modul pokračuje v klesaní do vôd Tichého oceánu. Táto posledná fáza sa prezýva „splashdown". Astronautov vyzdvihnú záchranári.
Niel Armstrong
Niel Armstrong
“Houston, pozeráme sa na vás z okna. Zdá sa, že nad sebou máte mraky, ktoré sa práve posunuli na východ nad záliv a oblasť Floridy. Pršalo vám z nich dnes ráno?”

pýtal sa na začiatku druhého dňa letu dňa Armstrong riadiaceho centra.

Riadiace centrum Houston
Riadiace centrum Houston
“Potvrdzujem. Z vonku nám hovoria, že tam prší a zdá sa, že tam u vás máte dobrý odhad na počasie,”

odpovedá riadiace centrum.

384 400 km

vzdialenosť mesiaca od zeme

Na obežnej dráhe Mesiaca

Krátko po jednej popoludní 19. júla vysielačka vo veliteľskom module Apollo stíchne. Vesmírna loď sa dostala za Mesiac, čo úplne prerušilo rádiové spojenie so základňou v Houstone. Apollo jedenásť čaká kľúčový manéver. Loď musí spomaliť, aby ju mohla zachytiť gravitácia Mesiaca.

Motory rakety opäť vzbĺknu a ďalších šesť minút budú znižovať rýchlosť vesmírnej lode. Manéver prebehne hladko a Apollo 11 sa uchytí na obežnej dráhe.

“Po prvý raz prelietame nad kráterom Taruntius. Obrázky a mapy, ktoré prinieslo Apollo 8 a 10 nám dali veľmi dobrý obraz toho, čo tu máme hľadať. Vyzerá to ako na obrázkoch, ale je to ako pozerať futbal naživo a v telke. Nič nenahradí to, že ste priamo na mieste,” hlási Armstrong riadiacej veži, keď sa podarí obnoviť kontakt.

Pristátie

Skúsme si to predstaviť: máte tri stupne nosnej rakety. Potrebujete opusť povrch Zeme, potrebujete opustiť obežnú dráhu Zeme a preto neustále zrýchľujete. Lenže, ak na Mesiaci chcete aj pristáť, potrebujete spomaliť. Výrazne spomaliť.

Musíte sa nielen naštartovať motory a zachytiť sa na obežnej dráhe Mesiaca. Musíte spomaliť ešte viac: tak, aby ste začali klesať k povrchu.

Dňa 19. júla o 17:21:50 univerzálneho času Apollo 11 zapáli svoje motory a začne spomaľovať tak, aby misia zakotvila na obežnej dráhe našej prirodzenej družice. Vesmírne moduly tridsaťkrát obkrúžia teleso: astronauti kontrolujú prístroje aj sledujú miesto, na ktorom by mala dvojica Armstrong a Aldrin dosadnúť.

Nasledujúci deň, 20. júla o 17:44 sa Orol odpája od riadiaceho modulu. Na jeho palube ostáva osamotený Michael Collins. Pristávací modul znovu brzdí a objavujú sa problémy.

„Sme pridlhí,“ hovorí Buzz Aldrin. Znamená to, že Orol prelietava ponad určené body o pár sekúnd skôr a modul tak o kilometre minie pôvodne plánované miesto pristátia. Orol pokračuje v brzdení, asi dva kilometre nad povrchom začne bzučať palubný počítať a hlási chyby. Riadiace stredisko sa napokon rozhoduje, že je bezpečné pokračovať v pristávaní – neskôr sa ukazuje, že v tomto okamihu misia takmer predčasne skončí.

Neil Armstrong sa pozerá von a vidí, že počítač smeruje Orla na miesto posiate rôznymi hrboľmi a nerovnosťami. Rozhoduje sa preto, že preberie riadenie. Aldrin mu hlási polohu, rýchlosť a vzdialenosť od povrchu.

Objavuje sa problém s palivom a astronauti si uvedomujú, že na pristátie majú len jeden jediný pokus. Ak pristátie na Mesiaci nezvládnu hneď, letia neúspešne domov. Armstrong si vyberá relatívne rovné miesto a Orla tam nasmeruje.

Motory lunárneho modulu víria mesačný prach a takmer nič nie je vidieť. „Kontaktné svetlo,“ kričí zrazu Aldrin. Jedna zo sond podvesených ani nie dva metre pod nohami pristávacieho modulu sa dotýka povrchu. O tri sekundy nato Orol vypína motory.

on the moon

Je nedeľa, 20:17 a štyridsať sekúnd univerzálneho času a Orol práve dosadol. Pôvodne sa zdá, že v nádržiach zostalo palivo len na ďalších 25 sekúnd letu: ak by sa manéver nepodaril, Apollo 11 by muselo prerušiť pristátie na Mesiaci. Klesanie k povrchu Mesiaca pilotuje Neil Armstrong.

“Houston, tu Tranquility Base, Orol pristál,”

Človek je na mesiaci

Šedá púšť. Drobný prach, potenciálne toxický až kam oko dovidí. Rozvrásnený povrch popretínaný drobnými aj väčšími hrboľmi, posiaty krátermi po dopade dávnych vesmírnych telies, kúsky kameňov a skál.

Mesačná krajina nevyzerá ako najpríjemnejšie miesto – a vlastne ani nie je. V časoch misie Apollo sme o nerastnom zložení tušili veľmi málo, že na Mesiaci sa skrýva voda sme vtedy nevedeli ešte vôbec a naše poznatky boli relatívne obmedzené.

Vieme, že naša prirodzená družica má relatívne malé pevné a na železo bohaté jadro, plášť aj kôru. Vznikla pred viac ako štyrmi miliardami rokov, po náraze protoplanéty veľkej asi ako dnešný Mars do protoZeme. Mesiac je jedným z pozostatkov po tejto ohromnej zrážke.

Najvýraznejšou povrchovou štruktúrou je obrovský, zhruba 2500-kilometrový kráter South Pole-Aitken hlboký viac ako dvanásť kilometrov. Je to zároveň najnižšie položené miesto na povrchu telesa.

Príprava na výstup prvých ľudí na povrch Mesiaca trvala o čosi dlhšie, než hovorili pôvodné plány. Namiesto dvoch hodín potrebovali astronauti čosi cez tri: jedným z dôvodov bol aj relatívny neporiadok na palube pristávacieho modulu.

O 2:51 dňa 21. júla 1969 začína Armstrong pomaly zostupovať k mesačnému povrchu. Dotkne sa ho o päť minút a pätnásť sekúnd neskôr. Tento okamih na nekvalitných, zrnitých a poskakujúcich čiernobielych záberoch pozerá 600 miliónov ľudí.

Dotyk prvých ľudí s našou prirodzenou družicou, prvé kroky človeka na inom vesmírnom telese boli najdôležitejšie v rovine symbolov. No keď už na Mesiaci stoja Neil Armstrong s Buzzom Aldrinom, dôjde aj na vedu.

V skutočnosti prvé vzorky mesačnej pôdy zbiera Armstrong ešte skôr, ako sa Aldrin vôbec vysúka z pristávacieho modulu. Sedem minút po vykročení na povrch siahne Neil po drobnom vrecku na vzorky a s pomocou násady odoberie kúsok mesačného povrchu. Vrecúško poskladá a uloží si ho do kapsy na pravom stehne: ak by sa stalo čokoľvek neplánované a ak by astronauti museli náhle opustiť Mesiac, Armstrong by stále na Zem priniesol kúsok z našej prirodzenej družice. Našťastie sa to nestalo.

Armstrong berie kameru, urobí panoramatický záber, posadí ju na trojnožku a postupne sníma Buzza Aldrina, ako vystupuje z pristávacieho modulu. Začína skutočná prechádzka prvých ľudí na Mesiaci. Teda prechádzka, skôr poskakovnie v dvoch skafandroch plánované na niekoľko krokov vopred.

Skôr než dôjde na vedu, astronauti zapichujú na Mesiaci americkú vlajku. Armstrong a Aldrin kladú na povrch Mesiaca zariadenie na meranie otrasov. Tento mesačný seizmometer má sledovať mesiacotrasenia a drobné záchvevy, ktoré sa na kozmickom telese môžu odohrávať. Neďaleko tiež kladú odrazové plochy pre laserový experiment, ktorý umožní presne merať vzdialenosť medzi Zemou a Mesiacom.

Kým sa Armstrong presúva, aby urobil ďalšie zábery, Aldrin získava hlbšie vzorky mesačného povrchu. Tieto trubičky aj so vzorkami z hĺbky do asi 15 centimetrov naznačujú, aké je zloženie mesačného povrchu. Spolu s mesačnými skalami ukazujú, že na Mesiaci sa vyskytuje bazalt a takzvaná brekcia, akýsi zlepenec väčších rôznorodých úlomkov. Astronauti však na Mesiaci objavujú aj trojicu nových minerálov (na Zemi ich objavíme až neskôr): armalcolite nesie meno po astronautoch, ale aj tranquillityit a pyroxferroit.

To sa však prechádzka po Mesiace pre Armstronga a Aldrina pomaly končí. Dostali sa najďalej zhruba 60 metrov od pristávacieho modulu: Aldrin strávil na Mesiaci hodinu aj 33 minút, Armstrong o 41 minút dlhšie.

inline 1
“Zo všetkých úloh, ktoré sme mali na Mesiaci, som dúfal, že vztýčenie vlajky pôjde najhladšie”

spomínal Aldrin. No s americkou vlajkou bol problém: príliš tvrdý povrch bránil, aby ju astronauti poriadne zapichli a ukotvili. Buzz Aldrin sa údajne bál, že počas televízneho prenosu mohla spadnúť. Napokon sa im ju podarilo zapichnúť len do hĺbky piatich centimetrov.

flag

Odlet a návrat

placeholder

Spojenie a cesta domov

Krátko pred druhou popoludní 21. júla posádka štartuje motory pristávacieho modulu a bez problémov sa dostáva na obežnú dráhu. Na povrchu Mesiaca ostáva celá pristávacia časť, kamery, časti vedeckých experimentov či americká vlajka. Krátko po pol šiestej sa na odvrátenej strane Mesiaca obe časti misie opäť spoja. Posádka opäť zapne motory, opustí obežnú dráhu a vydáva sa na cestu domov. Ďalšie dva dni prebiehajú v pokojnej rutine bežnej údržby, televíznych prenosov.

inline
“Nemôžem poprieť ten pocit samoty. Celé je to posilnené faktom, že v momente ako sa stratím za odvrátenou stranou Mesiaca, stratím akýkoľvek rádiový kontakt so Zemou. Tam som teraz sám, skutočne sám, a úplne izolovaný od akéhokoľvek známeho života. Teraz som život len ja. Ak by sme to spočítali, dokopy to boli tri miliardy plus dve na jednej strane a jeden plus, bohviečo, na tejto strane Mesiaca.”

Astronauti prespávajú na Mesiaci poslednú noc. Armstrong si v pristávacom module vytvoril improvizovanú sieť na spanie, Aldrin spal na podlahe. Collins počas celej misiel ostal na obežnej dráhe Mesiaca. Keď sa dostal na odvrátenú stranu Mesiaca, bol pravdepodobne jedným z najosamelejších ľudí históre. Odrezaný od riadiaceho centra aj svojich kolegov na povrchu.

inline 3

Vstup do atmosféry

Astronautov čaká posledná nebezpečná časť cesty. Musia sa dostať do našej atmosféry. Manéver už zvládli predchádzajúce misie Apollo s ľudskou posádkou, no aj malá nepresnosť pri načasovaní a pri uhle vstupu do atmosféry môže spôsobiť veľké problémy a zabiť celú posádku a zničiť cenný náklad. Prípravy na vstup trvajú takmer šesť hodín. Nakoniec sa pristávací modul hladko oddelí a vstúpi do atmosféry.

Posádka nakoniec dopadne necelých 25 kilometrov od lietadlovej lode Hornet, ktorá slúži ako hlavné záchranné plavidlo. Helikoptéry dopravia k modulu záchranárov, no astronauti musia na vrúcne potriasanie rúk počkať.

Ako prvú vec im do modulu hodia izolačne obleky, ktoré si musia obliecť. Následne celú kabínu aj astronautov postriekajú dezinfekčným prostriedkom. NASA sa bála, že by mohli na Zem zavliecť doteraz neznáme mesačné baktérie. Armstrong, Aldrin a Collins strávia ďalšie dni v karanténe na palube a potom týždne na sledovaní na pevnine. Dovezené mesačné kamene a vzorky pôdy museli precliť na Havaji.

Dodatok

Dôsledky misie

Pristátie Apolla 11 však ukázalo cestu ďalším desiatim astronautom. Pomohlo naštartovať ľudskú fantáziu i fantáziu vedcov a inžinierov, takže robotické misie leteli na Mars či ešte ďalej, sondy Voyager dokonca až do samých končín slnečnej sústavy... ktorú už opustili.

No veľká cesta človeka na iné kozmické telesá zostala na desiatky rokov nepriechodná, možno až doteraz. NASA chce vrátiť ľudí na Mesiac, ambície majú Čína, Rusi aj India a čoraz hlasnejšie sa hovorí o prvých ľuďoch, ktorí by sa mohli postaviť na studený, zaprášený, toxický povrch Marsu.

Odhaduje sa, že by sa to mohlo stať niekedy v priebehu najbližších dvadsiatich rokov.

Po misii Apolla 11 sa Američania dotkli Mesiaca ešte päťkrát. Dokopy šesť vesmírnych misií umožnilo poskakovať v prachu iba dvanástim ľuďom, posledným z nich bol Eugene Cernan so slovenskými a českými koreňmi na konci roka 1972.

Odvtedy ľudia na Mesiaci nestáli. Paradoxne, koniec programu Apollo bol na mnohé desaťročia aj koncom veľkých misií s ľudskou posádkou. Američania sa zamerali radšej na blízky vesmír a na nie úplne efektívny program raketoplánov, Sovieti ostali pri robotických misiách.

Dnešné vesmírne zápolenie sa odohráva na dvoch bojiskách. Na jednom súperia súkromné spoločnosti so štátnymi agentúrami, na tom druhom štáty medzi sebou.

Američania sa chcú vrátiť na Mesiac, potom pristáť s ľudskou posádkou na asteroide a napokon zamieriť na Mars. O pristátí ľudí na Mesiaci hovoria Rusko aj Čína, ambicióznemu čínskemu kozmickému programu sa podarilo s mesačným vozidielkom pristáť napríklad na odvrátenej strane Mesiaca.

Ľudí do kozmu chce vysielať aj India, Európa zase hovorí o veľkých medzinárodných projektoch a posiela spolu s Ruskom misiu na Mars, ktorá by mohla objaviť stopy mimozemského života. Dnes už totiž vieme, že podmienky vhodné na život boli kedysi na Marse, obrovské podpovrchové oceány môžu mať Jupiterov mesiac Európa aj Saturnov Enceladus. A na Titane sú dokonca ročné obdobia.

Zároveň astronómovia objavili tisícky svetov pri iných hviezdach, desiatky krúžia v takzvanej obývateľnej zóne, v ktorej sa dokáže voda udržať v kvapalnom skupenstve. Nová generácia teleskopov – kozmický teleskop Jamesa Webba napríklad – by dokonca mohla ukázať, aká je atmosféra vzdialených exoplanét a či sa na nich neodohráva čosi zaujímavé.

Súkromné vesmírne spoločnosti ako SpaceX zase radikálne zlacňujú cenu kozmických letov. A práve firma Elona Muska nechce len nosiť náklad na obežnú dráhu, aj Musk sníva o ceste na Mars.Pokojne preto dnešok volajme druhé vesmírne preteky. Výsledkom by mohol byť človek stojaci po Zemi a Mesiaci aj na červenej planéte.

Autori

Tomáš Prokopčák
Tomáš Prokopčák
texty
Ondrej Podstupka
Ondrej Podstupka
texty
Dávid Tvrdoň
Dávid Tvrdoň
produkcia
Jozef Benko
Jozef Benko
produkcia
Kryštof Rainisch
Kryštof Rainisch
programovanie
Matúš Kočiš
Matúš Kočiš
grafika

Ako projekt vznikol a čo sme museli preň urobiť

Pred päťdesiatimi rokmi sme nežili. Nepamätáme si, aké to bolo sledovať pristávanie človeka na Mesiaci naživo. Ale vieme, aké to je sledovať štarty vesmírnych lodí: sond k iným planétam slnečnej sústavy. Aké to bolo sledovať, keď prvý ľudský stroj opustil slnečnú sústavu... a potom to po ňom dokázal druhý.

Vidíme, ako sa veda a inžinierske projekty uberajú vpred, ako prekračujú hranice, ako zlepšujú, spríjemňujú naše životy. Ale tiež vidíme, ako čoraz väčšie množstvo ľudí odmieta tieto úžasné výdobytky: nechcú nechať deti očkovať, rakovinu sa snažia liečiť energiami, blúznia o plochej Zemi a tvrdia, že misie Apollo sa Mesiaca nikdy nedotkli.

Aj preto sme sa rozhodli, že 50 rokov od pristátia človeka na Mesiaci si zaslúži na SME.sk poctu. Poctu všetkým, ktorí našli odvahu vykročiť do neznáma. A ešte viac ľuďom, ktorí zasvätili svoje životy vede a poznaniu.

Na začiatku bola jednoduchá myšlienka - prečo by sme neobetovali trochu nášho voľného času a neskúsili vytvoriť čosi výnimočné. Prerozprávali dejiny, ale tak, ako sa dajú prerozprávať dnes: pohyblivo, s videami, obrázkami a audionahrávkami. Ako podcast, ako video, ako text aj ako interaktívne prvky.

Oslovili sme preto kamarátov z 2fresh, či by nám nepomohli s technický a kreatívnym riešením. Spolu sme už vytvorili niekoľko podobných projektov, napríklad Superstar Petra Sagana či 25 rokov denníka SME.

Spočiatku sme mali iba rukou napísaný nákres, akýsi hrubý scenár, škrtali si, kto napíše čo, akú použijeme grafiku, čo by sa malo hýbať... na konci je Apollo 11, ktoré ste mali práve možnosť vidieť.

Veríme, že veda je najužitočnejší spôsob uchopovania sveta. Snáď sa nám výsledok aspoň trochu podaril.

Editor

Tento výnimočný projekt mohol vzniknúť len vďaka tomu, že platíte za obsah. Bez digitálneho predplatného by sme nemohli skúšať nové veci.

Ďakujeme za vašu podporu.

signature