Od poľovníkov dostala prezývku dlhozobka, čo pochopíme už pri letmom pohľade na ňu.
Sluka hôrna má skutočne dlhý zobáčik, môže dorásť na úctyhodných osem centimetrov. Slúži jej predovšetkým ako nástroj, ktorým zo zeme vyťahuje dážďovky.
Samce – kohúty – zobák neraz využívajú aj ako zbraň. Vo vzduchu ním útočia na svojich sokov, ak majú záujem o tú istú samičku.
“Jedna sliepočka si postupne pripustí k telu viac kohútov. Za toto radodajné správanie však potom musí sama vychovávať mladé, samček pri nej nezostane.
„
Možno povedať, že sluky s dlhšími zobákmi sú oproti ostatným vo výhode. Dokážu vyťahovať potravu z väčšej hĺbky.
V minulosti boli obľúbeným terčom poľovníkov, lovili ich najmä ako trofej, no aj pre mäso. Keď si o dlhozobke vyhľadávame informácie na internete, nájdeme medzi nimi aj recepty na plnenú sluku či slučiu paštétu.
Dnes je ich lov oklieštený viacerými pravidlami, ba dokonca zákonom. Zo slúk sa stal ohrozený druh.
Zmení na jeseň jedálny lístok?
Obýva väčšinu Európy, pričom východným smerom je rozšírená až po Japonsko. Na Slovensku na ňu môžeme natrafiť od marca približne do októbra, potom odlieta za teplom do Stredomoria. Mnohé populácie slúk zasa prečkávajú zimu na severe Afriky.
Cíbikom svedčia podmáčané lúky a mokrade, miznú spolu s nimi Čítajte Sluka hôrna, inak nazývaná aj sluka lesná, patrí, podobne ako cíbik, medzi bahniaky.
Miesto na hniezdenie si vyberá presne podľa svojho druhového mena – usadí sa v lese.
Na našom území sa tieto vtáčatá zvyčajne zabývajú v listnatých a zmiešaných porastoch. Uprednostňujú vlhké miesta, pretože tam nájdu kyprejšiu pôdu, z ktorej sa ľahko dolujú červíky. Tých je v zemine pod papraďami či pod zmáčaným lístím neúrekom. Sluky ich zobákom vyťahujú ako pinzetou. Na špičke zobáka majú totiž medzi hornou a dolnou čeľusťou štrbinku. Tú vedia otvárať a zatvárať podľa potreby, podobne, ako ľudia narábajú pinzetou.
Sluky nepohrdnú ani chrobákmi či larvami hmyzu. Na jeseň však musia zmeniť stravovacie návyky, vtedy sa kŕmia najmä lesným ovocím.
Hniezdi na stromoch?
Veľkosťou sa sluka ponáša na jarabicu, tiež má pomerne robustné telo. S výnimkou už spomínaného výrazného zobáka sú sluky skôr nenápadné. Pierka majú sfarbené v tónoch hrdzavej, hnedej a sivej farby, takže splývajú so zeminou. Takéto maskovanie je pre ne dôležité, ich hniezdom je totiž iba jamka v opadanom lístí a na zemi sú vtáky predsa len zraniteľnejšie.
Môžu ich tu poľahky prekvapiť predátory. Sluky sa preto nespoliehajú iba na vlastnú kamufláž v podobe hnedých pierok. Keď majú na výber, zahniezdia radšej na mieste husto zarastenom krovinami, ktoré im poskytnú útočisko.
Niekoľko kohútov na jednu samičku?
Sluky bývajú zvyčajne skryté, žijú skôr samotársky. V čase toku však úplne zmenia životný štýl a samce sa zrazu vyslovene predvádzajú. Ožívajú spolu so západom slnka a začínajú poletovať nad lesnými čistinkami. Pískajú pri tom ostošesť, chcú upútať pozornosť samičiek – sliepok.
Tie spravidla zostávajú na zemi. Kohúty zatiaľ kľukatým letom rozrážajú vzduch nad stromami a pritom vydávajú nástojčivé kvorr – kvorr. Hovoríme, že kvorkajú.
O priazeň samičky sa medzi sebou dokážu pobiť aj vo vzduchu, kde sa naháňajú a pichajú sokov zobákom. Častejšie však súboje o sliepočku zvádzajú v jej blízkosti, teda na zemi.
Pri párení sa ale každá predchádzajúca bitka ukáže ako zbytočná. Jedna sliepočka si totiž postupne pripustí k telu viac kohútov. Za toto radodajné správanie potom musí sama vychovávať mladé, samček pri nej nezostane.
Sluka je vzorná matka. Do hniezdnej jamky znesie približne štyri vajíčka, na ktorých sedí asi tri týždne. Mláďatká sa liahnu s krátkymi zobáčikmi. Hneď ako obschnú, berú sa von z hniezda, no zdržiavajú sa v jeho okolí. V prvých dňoch ich matka stále kŕmi, a tiež ich bráni pred nebezpečenstvom. Nerobia to mnohé vtáky, no sluka dokáže svoje mláďatká vziať medzi nohy či do pazúrikov, pritisnúť si ich k telu a odletieť s nimi do bezpečia.
