Merkúr a Venuša sú príliš horúce, Mars príliš chladný. Iba Zem nám svojím miernym prostredím (zatiaľ) vyhovuje.
Záhadou je však Pluto, krúžiace na okraji Slnečnej sústavy. Vedci sa snažia zistiť, prečo slnečné lúče, aj keď veľmi slabé, nezohrejú túto trpasličiu planétu tak, ako by mali.
Fenomén chladu na Plute najnovšie skúmal tím amerických vedcov. Mal pri tom k dispozícii nové údaje, ktoré v roku 2015 namerala sonda New Horizons.
Členovia tímu v prestížnom Nature svoju novú hypotézu, ktorá vysvetľuje, ako Pluto prichádza aj o tú mizivú časť tepla, ktoré by vďaka Slnku mohlo mať, a ako sa vyčleňuje z okruhu normálnych planét, kde rozhoduje o tepelných vlastnostiach atmosféry najmä obsah rôznych plynov.
Podľa nich je súčasťou atmosféry trpasličej planéty je opar tvorený miniatúrnymi pevnými čiastočkami, ktoré absorbujú teplo a potom ho odrážajú späť do kozmu.
Iný mechanizmus
Na Zemi máme už dlhší čas značné starosti s tým, že v atmosfére pribúda skleníkový plyn oxid uhličitý, ktorý teplo zo Slnka síce prepustí, ale následne mu bráni uniknúť späť.
Na Plute, v priemere vzdialenom od Slnka 40-násobne viac ako Zem, to funguje akosi opačne: teplo, ktoré by mohlo planétu aspoň minimálne ohriať, sa pôsobením doteraz záhadného mechanizmu stráca kdesi v kozme.