Bol najprv korisťou?
Symbol sily a energie. Kôň je majestátne zviera, ktoré žije po boku človeka už tisícky rokov. Spočiatku bol iba vďačnou korisťou pre lovcov, no s rozvojom roľníctva a poľnohospodárstva ho ľudia domestikovali a stal sa oveľa užitočnejším ako ťažné zviera. S chomútom okolo krku pomáhal pri orbe pôdy.
“V prítomnosti ľudí môže byť kôň plachý, aj na malé vyrušenie reaguje vystrašeným útekom.
„
Azda najviac naši predkovia oceňovali rýchlosť a vytrvalosť koní, keď im tieto zvieratá začali slúžiť ako dopravný prostriedok. Z konského chrbta sa človeku zdal svet odrazu menší, všade sa dostal v oveľa kratšom čase. Šimeľ bez problémov prekonal aj osemdesiatkilometrovú vzdialenosť bez zastavenia.
Dnes jazdu na koňoch vyhľadávame skôr kvôli rekreácii. Kone teraz máme pod kapotami áut. Výkon motora sa uvádza nielen v kilowattoch, ale aj v jednotkách označovaných ako kone či konské sily.
Ako sa dostal do Európy?
Kone sa pôvodne vyvíjali v Severnej Amerike. Aj keď ani trochu nevyzerali ako dnešné tátoše a ponášali sa skôr na líšku. Na náš kontinent sa dostali ešte v dobe ľadovej, keď prechádzali cez takzvané pevninské mosty do Ázie a z tamojších stepí prešli až na naše územie. Dobu ľadovú prežili iba dvaja predkovia dnešných koní –Tarpan a Kôň Przewalského. Prvého z menovaných už ľudia vyhubili.
Pred niekoľkými tisícročiami vyhynula aj celá populácia divých koní v Amerike. Kone sa na tento svetadiel vrátili až v 16.storočí spolu so španielskymi dobyvateľmi.
Čo majú spoločné?
Vzhľad koní je veľmi variabilný a závisí od plemena. Za všetko hovorí už rôzna hmotnosť jednotlivých plemien. Tie jazdecké môžu vážiť tristo až sedemsto kilogramov, ide o teplokrvné plemená, ako je dajme tomu lipican.
Kone sa vo voľnej prírode dožívajú približne 15-20 rokov. V zajatí sa môžu dočkať aj päťdesiatky. (zdroj: WIKIMEDIA)Hmotnosť chladnokrvníkov, teda ťažných koní, kam zaraďujeme napríklad štajeráka, sa často približuje k jednej tone.
Typická pre všetky kone je dlhá pretiahnutá hlava s tmavými očami posadenými po jej bokoch, ďaleko od seba. Kone majú veľké a široké nozdry. Kto už videl konské kopyto vie, prečo tieto ušľachtilé zvieratá radíme medzi nepárnokopytníky – majú len jeden „prst“, kým napríklad prasacie kopýtko sa rozdeľuje na dva prsty. Keďže kone na rozdiel od prasiat za svoj život zväčša precválajú poriadny kus cesty, ich kopytá treba podkúvať, aby sa im nezodrali.
Aký je rozdiel medzi vraníkom a pejkom?
V knihách, najmä tých rozprávkových, môžeme naďabiť na výrazy ako vraník, pejko, sivák, belko či paripa. Vieme, že všetky označujú koňa, zároveň však napomáhajú našej predstavivosti.
Vraníkom totiž nazývame čierneho koňa, pejko môže byť aj kôň vo všeobecnosti, no najčastejšie tak nazývame koníka s gaštanovou srsťou. Sivák a belko si nevyžadujú zvláštne vysvetľovanie, paripa naznačuje, že hovoríme o bujnom, veľmi statnom koni.
Čo koňom chutí?
Divým koňom vo voľnej prírode stačili traviny, ktoré spásali. Kôň v službách človeka však oproti svojim divým príbuzným spotrebuje oveľa viac energie, preto ho treba prikrmovať ovsom či jačmeňom.
Koník môže pomaly kráčať, rýchlejšie klusať či cválať, pričom závodné kone dokážu cválať tryskom, s rýchlosťou až sedemdesiat kilometrov za hodinu.
Sú to veľmi spoločenské zvieratá, ak nie sú chované samostatne a majú tú možnosť, zoskupujú sa v stádach. Dorozumievajú sa erdžaním.
V prítomnosti ľudí môže byť kôň plachý, aj na malé vyrušenie reaguje vystrašeným útekom.
Tieto zvieratá si v skutočnosti nie sú vedomé svojej sily, inak by sa v ohrození bránili či dokonca zaútočili na človeka, neutekali by.
Splašený kôň nám síce môže ublížiť, ak nečakane vyskočí alebo vyhodí kopytami, nerobí to však schválne. Kone totiž nie sú agresívne a v bojovej nálade bývajú zväčša len žrebci, teda samci, pri vzájomnom konflikte.
Kobyla je agresívna, keď chráni svoje potomstvo pred nebezpečím.
Gravidita kobyly trvá až jedenásť mesiacov, žriebätko sa už pol hodinu o narodení dokáže postaviť na vlastné nohy.
