Za hlavného vinníka klimatickej zmeny v súčasnosti považujeme oxid uhličitý. Podľa nových vedeckých štúdií sa však situácia v blízkej budúcnosti môže zmeniť.
Ak sa nám nepodarí včas dostať pod kontrolu ľudské zdroje skleníkových plynov, do hry vstúpi nevyspytateľná príroda.
V extrémnom prípade sa z prirodzených zdrojov začne uvoľňovať veľké množstvo metánu a otepľovanie nám môže prerásť cez hlavu.
Metán je oveľa silnejším skleníkovým plynom ako CO2 a v porovnaní s ním má potenciál zohriať spodnú vrstvu atmosféry v horizonte jediného storočia až 25-násobne.
Vedci si všimli, že prehistorický metán, ukrytý v „neroztopiteľnom“ permafroste, sa následkom otepľovania už začína uvoľňovať. Síce zatiaľ iba v malom množstve, nik však s istotou nevie, kedy môže nastať bod „metánového zlomu“, z ktorého neexistuje cesta späť.
Ostatná správa Medzivládneho panelu pre zmenu klímy (IPCC) z roku 2013 nepočíta s možnosťou, že by sa do konca storočia z trvalo zamrznutej pôdy za polárnym kruhom začal vo väčšom množstve uvoľňovať metán.
Niekoľko experimentálnych štúdií pred jej publikovaním túto možnosť síce naznačovalo, údaje však boli príliš „riedke“, a teda veľmi neisté.
Situácia sa však začína meniť. Napriek tomu, že globálna koncentrácia metánu sa začiatkom tohto tisícročia stabilizovala, od roku 2007 došlo k jej opätovnému rastu a od roku 2014 nastalo ďalšie zrýchlenie, ktoré pokračuje dodnes.
Hoci pôvod tohto nárastu nie je zatiaľ jasný, môžu to čiastočne vysvetľovať zrýchľujúce sa zmeny v Arktíde a jej okolí.
Zlá správa z delty rieky MacKenzie
Permafrost je trvalo zamrznutá pôda za polárnym kruhom. Od čias poslednej ľadovej doby sa tu v horných troch až piatich metroch uložilo v porovnaní s atmosférou až dvojnásobné množstvo uhlíka.
Dve nedávne štúdie, jedna experimentálna a druhá modelová, naznačujú, že permafrost je krehkejší a náchylnejší na uvoľňovanie prehistorického uhlíka (či už v podobe metánu, alebo CO2), ako sa vedci dosiaľ domnievali.