FOTO - ARCHÍV
Dominantný znak v atmosfére Jupitera, obrovský vír známy ako Veľká červená škvrna, pripomínajúci cyklónovú búrku, sa z neznámych príčin zmenšuje. Dnes má v porovnaní s koncom 19. storočia iba polovičné rozmery. Vari nikomu, kto niekedy uvidel najväčšiu planétu Slnečnej sústavy Jupiter v plnej sláve, či už priamo v ďalekohľade, alebo aspoň na snímke, neušiel rozsiahly červenkastý ovál neďaleko rovníka kráľa planét, slávna Veľká červená škvrna.
Objavili ju už pozorovatelia prvými kvalitnejšími astronomickými ďalekohľadmi v 17. storočí, hoci nie je celkom jasné, komu patrí absolútny primát – buď to bol Francúz Dominic Cassini, alebo Angličan Robert Hooke. Odvtedy bola škvrna viac-menej nepretržite monitorovaná, zvlášť od 19. storočia. Pozorovatelia podrobne merali a zaznamenávali jej rozmery v rámci Jupiterovho súradnicového systému.
Planetologička Amy Simon-Millerová z NASA Goddard Space Flight Center v Greenbelte (Maryland, USA) na nedávnej vedeckej konferencii spoločne s tromi kolegami zhrnula všetky údaje o rozmeroch škvrny, pričom dospela k záveru, že v porovnaní s rokom 1880 je dnes škvrna iba polovičná. Od začiatku 20. storočia je známe, že rozsah škvrny v dĺžkovej súradnici klesá. Koncom 19. storočia bola široká takmer 35 dĺžkových stupňov teda približne 40 000 km (vyše trojnásobok priemeru Zeme). No v roku 1979, keď okolo Jupitera preleteli sondy Voyager 1 a 2, už merala iba 21 dĺžkových stupňov, teda asi 25 000 km. Jej rozsah v jupiterovskej šírke, sa však nezmenil, zhora nadol stále meria asi 12 000 km.
Podľa bádateľov z NASA sa dĺžkové zmršťovanie škvrny od preletu Voyagerov zrýchľuje a dnes má hodnotu 0,19 dĺžkového stupňa ročne. Takto by sa zo slávnej škvrny okolo roku 2040 mal stať „Veľký červený kruh“. Simon-Millerová a jej kolegovia si však myslia, že dokonale kruhový tvar škvrny nie je možný, zabránia mu opačne smerujúce silné atmosférické dýzové prúdy na severnej a južnej hranici.
Príčinou zmenšovania veľkej Jupiterovej škvrny môže byť nárast rýchlosti vetrov na jej obvode, od preletu Voyagerov o 70 percent na dnešných približne 700 km/h. Zmenšovanie škvrny sa môže v súlade s niektorými historickými údajmi o jej raste a zmršťovaní v meradle desaťročí obrátiť, hoci tento cyklus nie je dokázaný. Prenos energie z búrok v hĺbke Jupiterovej atmosféry na jej povrch, kde škvrna leží, je však dokázaný a Jupiterovo počasie je jednoznačne premenné, takže cyklická premennosť Veľkej červenej škvrny je celkom reálna.
(5D)
