Udalosť týždňa I
Čo dodať? Najdlhší geopolitický vrh kolísky demokracie sa pripodobňuje, ako zmena Západu, k pádu Berlínskeho múra. Účinky už trvajú, hoci sám brexit je „iba“ pravdepodobný, ale nie istý. Krkolomné scenáre, ktoré latentne, ale výdatne podporuje bezprecedentnosť, nevýhodnosť a komplikovanosť rozluky pre obe strany, môžu totiž proces aj vykoľajiť. Druhé „korekčné“ referendum na základe „remain“ petície, ktorá nazbierala už okolo troch miliónov podpisov, je isteže neuskutočniteľné.
Nové hlasovanie je však celkom reálne na konci procesu, keď výsledok rozvodového konania môže – pokojne a legitímne – predložiť voličom na schválenie nová britská vláda. Obavy zo Škótov – ako ukázalo aj Sturgeonovej extempore v Bruseli – pritom Londýn príliš mať nemusí, keďže Španieli (Katalánsko!) aj iní si už postrážia, aby si odštiepenecké regióny nemohli k členstvu v EÚ ani čuchnúť. Horšie než faktický brexit – vrátane virtuálnych strát na libre a akciách – je politické napätie a bezuzdná dynamika, akou sa šíri. Jednak na britskej scéne, ale aj na európskom brehu, kde kritici brexitu by hnali Britov s časomerom, hrozia exemplárnou príučkou či väčšinu 52 percent obviňujú z hlúposti. Hm, hm. Môžeme Britom, iste, ledačo vyčítať.
Definitívny fakt, ktorý uzná každý, kto pobudol v kráľovstve dva týždne, ale znie, že „nejde o náhle pominutie myslí, ale vyvrcholenie dlhej diskusie o prínosoch a nevýhodách členstva v Európskej únii“. (Michael Žantovský, bývalý český veľvyslanec v Londýne). Celé európske naladenie, keď nešťastie musí mať svojho zodpovedného vinníka (Cameron, Johnson, Juncker, celá EK), je pomýlené. Chýba mu pokora pred dejinami, ktoré sa tvoria spontánnym spolupôsobením tisícov faktorov a okolností.
Udalosť týždňa II
Štyridsaťjeden mŕtvych na letisku Atatürka. Negatívna publicita, ktorú si Turecko v Európe – (iba) čiastočne opodstatnene – užíva, by sa raz mohla sama seba opýtať, či by európska demokracia vyzerala tak k svetu, ako vyzerá, keby čelila takému frekventovanému teroru a hostila taký počet utečencov na hlavu obyvateľa. Súvislosť je iba špekulatívna, ale pre poriadok spomenúť treba, že atentát sa udial v týždni, keď Ankara normalizovala vzťahy s Izraelom a pokúsila sa o čosi podobné s Kremľom. To, že Erdogan sa ospravedlnil za stíhačku Putinovi, zakladá podozrenie, že partnerstvo s EÚ nevidí ako perspektívne. Isteže je to špinavý hráč a zneužíva protiteroristické zákonodarstvo. V situácii, keď atentát v Istanbule stíha atentát v Ankare a vice versa, je však veľmi na zváženie, či v rámci podmienok vízovej liberalizácie musí EÚ nevyhnutne trvať na zmene tejto legislatívy.