ŠTOKHOLM, BRATISLAVA. Na začiatku je jediná bunka. Oplodnené vajíčko sa však začne deliť a na konci prvého týždňa máte už 128 buniek.
V každej z nich sa nachádzajú kópie 23 chromozómov od spermie a ďalších 23 od vajíčka. Keby ste túto genetickú informáciu ukrytú v DNA natiahli, dĺžka DNA by mala po týždni z dvoch metrov tristo. A keby ste natiahli tú, ktorú dnes nosíte v sebe, vaša DNA by siahala od zeme po slnko - a to dvestopäťdesiatkrát.
Genetická informácia sa pri každom delení buniek kopíruje. Ako je však možné, že pri toľkých kopírovaniach, pri všetkých tých chemických procesoch kľúčových pre akýkoľvek život sa nič zásadne nepokazí? Ako je možné, že naša DNA, náš genetický materiál sa aj dnes tak podobá na ten, ktorý bol v oplodnenom vajíčku?
Práve odpoveď na tieto otázky priniesli laureáti tohtoročnej Nobelovej ceny za chémiu. Tomas Lindahl, Paul Modrich a Azíz Sancar objavili a zmapovali proces, ktorým si bunky opravujú chyby vo svojej DNA a tým si chránia genetické informácie. Bez tohto procesu by zrejme nebol možný život tak, ako ho dnes poznáme.
Život sa bráni
Ešte v šesťdesiatych rokoch vedci verili, že DNA organizmov musí byť extrémne stabilná. Umožňuje síce nejaké mutácie, vďaka ktorým sa život mení a vyvíja, no zase nie priveľa. Inak by zrejme zložitejší mnohobunkový život vôbec neexistoval.