Galileo Galilei opísal roku 1632, ako prežíval pohyb na palube veľkej lode. Z toho odvodil svoj princíp invariancie, ktorý hlása: časový rozdiel medzi dvoma udalosťami a vzdialenosť dvoch udalostí pri nulovom časovom rozdiele sú vo všetkých súradnicových sústavách rovnaké. Ako s tým ďalej pracovali napríklad Newton a Einstein, to nás tu nemusí zaujímať. Podľa Ricciho však fyzikálny základ Galileovho princípu invariancie rozpoznal už Dante Alighieri, keď okolo roku 1310 tvoril svoje hlavné dielo.
Konkrétne má na mysli Danteho výklad zostupu zo siedmeho do ôsmeho kruhu druhého sveta v speve XVII. časti Peklo. Prebieha na chrbte lietajúceho monštra Geryóna. Danteho slová, opisujúce, ako sa pri tomto letovom zostupe jeho hrdina cítil sťaby v stave nehybnosti, nebyť vnímania vetra, Riccimu zosobňujú esenciu princípu invariancie. Nepovažuje to za náhodu, ale za ďalší doklad už súčasníkmi konštatovanej Danteho mimoriadnej predstavivosti, intuície a schopnosti stručne zhrnúť podstatu. (urb)