V online novinkách časopisu Nature ich opísal Philip Ball.
Andrea Alú a Nader Enghetta z Pennsylvánskej univerzity vo Philadephii umiestnili na serveri arXiv, sústreďujúcom nepublikované rukopisy najmä z fyzikálnych vied, teoretické úvahy a výpočty, ktoré sa týkajú ekvivalentu plášťa neviditeľnosti. Vychádzajú z potreby zmenšiť rozptyľovanie svetla. Objekty vidíme, lebo sa od nich odráža svetlo. Keby sa tomu zabránilo a objekty by svetlo ani nepohlcovali, boli by neviditeľné.
Alú a Enghetta navrhli plazmónové tienidlo. Plazmóny sú vlny elektrónovej hustoty. Vznikajú pri rytmickom pohybe elektrónov na povrchu kovového materiálu. Ako plášť neviditeľnosti by fungovali, keby sa frekvencia dopadajúceho svetla blížila ich rezonančnej frekvencii. Rozptyl svetla na plazmónovom obale by zrušil rozptyl svetla na objekte. Vo viditeľnom svetle sú prírodnými plazmónovými materiálmi striebro a zlato. Dlhovlnnejšie žiarenie vyžaduje väčšie štruktúry, napríklad sústavy drôtených slučiek a závitov.
Plazmónový plášť by teda musel byť ušitý na mieru skrývanému objektu a navyše by fungoval iba pre špecifickú vlnovú dĺžku svetla. A rozmery skrývaného objektu by museli byť porovnateľné s vlnovou dĺžkou dopadajúceho svetla. Pri viditeľnom svetle to znamená mikroskopickú veľkosť. Väčšie objekty by unikali iba infračervenému či mikrovlnnému pohľadu. Tento nápad by našiel využitie pri vývoji antireflexných materiálov alebo pri zvýšení rozlíšenia mikroskopov.
Hoci v zárodku, scenár je pokrokom proti doterajším snahám o neviditeľnosť. Tie využívajú "chameleónsky princíp". Premietajú repliku pozadia do popredia objektov, alebo pozadie na svetlo odrážajúce prvky v materiálu, z ktorého je zhotovený obal objektu.
