Kráter na novozélandskej sopke Ruapehu zaliala voda z topiaceho sa snehu. FOTO - VICTORIA UNIVERSITY OF WELLINGTON |
V tesnej blízkosti aktívnych sopiek býva asi desatina ľudstva. Sopečná pôda je totiž zvlášť úrodná. Včasné a spoľahlivé predpovedanie veľkých výbuchov je preto veľmi dôležité. Vedcom sa teraz podarilo identifikovať znak, ktorý pri tom azda hrá dôležitú úlohu.
Alexander Gerst z univerzít v Karlsruhe a Hamburgu (Nemecko) a Martha Savageová z Viktóriinej univerzity vo Wellingtone (Nový Zéland) dlhodobo skúmali novozélandskú sopku Ruapehu. Veľké výbuchy, vrátane takých, ktoré si vyžiadali ľudské životy, sa na nej zaznamenali v rokoch 1945, 1969, 1975, 1981, 1988. Zatiaľ najväčšie boli v rokoch 1995 - 1996. Zväčša k nim došlo úplne bez varovania alebo s minimálnymi, nejednoznačnými signálmi.
Všeobecne sa vedcom zatiaľ pomerne darilo predpovedať sopečné výbuchy s niekoľkodňovým predstihom. Vedeli zmapovať aj dlhodobú aktivitu sopky v meradle desiatok až stoviek rokov. Chýbalo však to najdôležitejšie - varovanie s predstihom týždňov až mesiacov, aby bol čas na evakuáciu.
A. Gerst a M. Savageová využili poznatok, že určité seizmické vlny sa štiepia na rýchly a pomalý mód šírenia. Pri Ruapehu zistili, že táto takzvaná anizotropia zmenila pred veľkým výbuchom orientáciu až o 80 stupňov, aby sa po ňom vrátila do pôvodného stavu. Napísali o tom v časopise Science.
Jav zrejme súvisí s napĺňaním a vyprázdňovaním rezervoáru magmy pod sopkou. Ak sa podarí preukázať jeho všeobecnosť, bol by to vynikajúci prostriedok strednodobej predpovede sopečného výbuchu. Najmä pri sopkách, ktoré sa skúmajú dlho a ich podpovrchová stavba je známa. (zu)