SME

Prečo internet neotriasol diktatúrami?

Internet sa stane strategickou hrozbou pre autoritárske režimy na celom svete, predpovedal v roku 1995 americký Pentagon a väčšina odborníkov súhlasila. Internet sa zdal dokonalým nástrojom demokracie - odolný proti cenzúre, ideálny pre šírenie menšinový


Čína neustále sprísňuje kontroly nad internetovými kaviarňami a desiatky z nich každý rok zakáže v snahe zabrániť tomu, aby ich ľudia využívali napríklad na sledovanie zahraničnej tlače. FOTO - REUTERS



Internet sa stane strategickou hrozbou pre autoritárske režimy na celom svete, predpovedal v roku 1995 americký Pentagon a väčšina odborníkov súhlasila. Internet sa zdal dokonalým nástrojom demokracie - odolný proti cenzúre, ideálny pre šírenie menšinových názorov. Ešte pred piatimi rokmi dnešný americký prezident vyhlásil, že ak sa internet ujme v Číne, "duch demokracie bude definitívne von z fľaše".

Čína dnes zažíva fantastický internetový boom, ale demokratické sily sú tu slabšie, ako v 90. rokoch. Internet neoslabil autoritárske režimy nielen v Barme či na Kube, ale ani v Malajzii či v Singapure, kde ho pravidelne využíva viac než polovica populácie. Rozsiahlu analýzu "zlyhania" internetu pri šírení demokracie nedávno uverejnil v americkom časopise The New Republic jeho redaktor Joshua Kurlantzick.

Internet rozvracia aj disidentské hnutia

Základným obmedzením internetu je, že informácie nepríjemné vládam môže šíriť len tam, kde existujú - prakticky žiaden vplyv teda nemôže mať v krajinách, kde už predtým neexistovalo disidentské hnutie schopné vyhľadávať a šíriť správy o omyloch a prešľapoch vlád.

Aj tam, kde sú informácie k dispozícii, sa však ukazuje, že internet nie je ideálnym nástrojom na ich šírenie. Je totiž skôr individuálnym médiom - kým pri počúvaní nelegálnej rozhlasovej stanice alebo zahraničnej televízie sa môže v domácnosti či v miestnej krčme zísť skupina ľudí, ktorí začnú o politike debatovať, pri surfovaní v internetovej kaviarni to je ťažko predstaviteľné - ľudia spolu takmer nehovoria. Zásadným problémom je aj oveľa vyššia úroveň gramotnosti, ktorú vyžaduje využitie internetu v porovnaní s počúvaním rádia i čítaním novín.

Internet však nie je práve ideálnym nástrojom ani pri organizovaní samotných disidentských hnutí, zistili politológovia. Svojou povahou totiž podporuje skôr anarchiu ako zjednotenie za spoločný cieľ. Typickým príkladom sú antiglobalistické demonštrácie organizované cez internet - zväčša sa na nich zíde množstvo ľudí, ale každý má vlastnú predstavu o tom, prečo sa vlastne protestuje. Výsledkom je akcia, ktorá sa síce dostane do hlavných správ, ale nemá šancu dosiahnuť žiadnu zmenu, keďže účastníkom chýba schopnosť dohodnúť sa na čomkoľvek.

Za najúspešnejšími hnutiami proti autoritárskym režimom v uplynulých desaťročiach pritom takmer bez výnimky stáli silné osobnosti typu Nelsona Mandelu, ktoré dokázali zjednotiť masy - internet podporuje presne opačný vývoj, fragmentáciu disentu medzi množstvo rôznych prúdov.

S cenzúrou pomáha Západ

Dlho sa verilo, že cenzúra internetu bude veľmi problematická - kontrolovať zopár televíznych staníc alebo novín je jednoduché, ale kto dohliadne na milióny webových stránok? Nedemokratické vlády však rýchlo zistili, že to nebude problém. Technologické firmy z demokratických krajín sa totiž predháňajú v snahe predať im technológie, ktoré umožňujú masívnu kontrolu internetového obsahu a filtrovanie nežiaducich stránok - ide o obrovské zákazky a americké firmy zjavne príliš netrápi, že ich sofistikované technológie budú iní využívať napríklad na prenasledovanie disidentov.

Konkrétne v Číne zažíva internet boom aj vďaka bývalým politickým emigrantom, dnes technologickým expertom, ktorí krajinu opustili po roku 1989, ale neskôr sa vrátili a namiesto politiky sa starajú už len o biznis - jeho súčasťou je písomná dohoda s vládou, že budú zabezpečovať jej záujmy a dohliadať na "nezneužívanie" nových technológií. Rovnako krotké sú aj gigantické internetové firmy ako AOL či Yahoo rozširujúce sa do krajín s autoritárskym režimom, ktoré svoj obsah samy prispôsobujú vkusu tamojších vlád.

V Číne dnes prechádzajú všetky internetové dáta centralizovaným systémom vládnych serverov, ktoré určujú, aké stránky si obyvatelia smú prezerať. Medzi zakázanými sú najmä zahraničné médiá a weby venované "citlivým otázkam", napríklad Taiwanu alebo náboženstvu.

Vlády si navyše medzi sebou efektívne vymieňajú poznatky o tom, ako internet regulovať - Čína na oficiálnej úrovni radí Kube, štáty Stredného východu si zasa berú príklad zo Singapuru.

Hoci blokovanie stránok nefunguje dokonale, funguje dosť dobre na to, aby sa väčšina ľudí o jeho obídenie nikdy nepokúsila. Represívne režimy to zabezpečujú pravidelnými demonštratívnymi záťahmi a väznením ľudí, ktorí na diskusných fórach šírili podvratné myšlienky, alebo sa pokúšali sledovať zakázané stránky.

Internet, priateľ diktátorov

Internet uľahčil komunikáciu opozícii, rovnakým dielom však uľahčil ich prenasledovateľom sledovať, o čom komunikujú - kto je na tom teraz lepšie? Vďaka internetu už nie je nutné nasadzovať jedného policajta na každého disidenta, pretože ich elektronická komunikácia sa dá sledovať automaticky a z jedného miesta.

Opozičné skupiny v niektorých krajinách, napríklad vo vyspelom Singapure, preto v posledných rokoch internet jednoducho prestali používať a informácie si začali znova vymieňať radšej osobne, aby nezjednodušovali svoje odpočúvanie.

Štáty však nachádzajú aj kreatívnejšie využitia internetu - egyptská polícia napríklad vysiela agentov na internetové diskusné fóra, kde sa snažia "zbaliť" mužov homosexuálov, ktorých potom pri osobnom stretnutí zatknú, keďže homosexualita je v Egypte trestná.

Väčšina štátov neváha ani investovať do internetu ako nástroja propagandy - webové spravodajské servery podporované vládou ako Strait Times v Singapure či Ľudový denník v Číne sú zďaleka najpopulárnejšími internetovými zdrojmi informácií vo svojich domovských krajinách.

Podľa doterajších skúseností môže byť internet užitočný najmä pre menšie občianske skupiny, ktoré nechcú priamo zmenu režimu, ale usilujú sa dosiahnuť menšie zmeny a sú menej pod dohľadom vlády - patria medzi ne napríklad ekologické skupiny (úspešné v Číne) či malé firmy snažiace sa urýchliť liberalizáciu ekonomiky (štáty v okolí Perzského zálivu).

Autor: tb

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu